Autor Téma: Čierny deň pancierových krížnikov  (Přečteno 1944 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1532
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Čierny deň pancierových krížnikov
« kdy: Květen 10, 2014, 03:27:03 »
ČIERNY DEŇ PANCIEROVÝCH KRÍŽNIKOV

História vzniku pancierových krížnikov

Zrod pancierových krížnikov možno vystopovať do deväťdesiatych rokov 19. storočia. Cieľom konštruktérov bolo vytvoriť plavidlo, ktoré by v sebe spájalo rýchlosť a široký akčný rádius s ťažkou výzbrojou. To im malo umožniť plniť nie len tradičné úlohy krížnikov tzn. prieskum, ochranu vlastného obchodného loďstva či napadanie nepriateľských obchodných plavidiel ale aj podporovať v boji hlavné sily loďstva tvorené bitevnými loďami. Prototypom tohto nového typu plavidiel sa stal francúzsky krížnik Dupuy de Lôme. Postavený v rámci námorného programu pre rok 1887 dosahoval po dokončení výtlak cez 6.300 ton, dĺžku 114 metrov a šírku 15.7 metra. Pohon tvorilo jedenásť kotlov Amirauté a trojica  parných strojov, ktoré boli schopné udeliť lodi maximálnu rýchlosť necelých 20 uzlov. Výzbroj plavidla bola vskutku bohatá a pozostávala z niekoľkých rôznych kalibrov v súlade s praxou tej doby. Hlavnou zbraňou boli dve 194 mm/45 delá v jednohlavňových vežiach vpredu a vzadu a šesť 16.5 mm/45 diel opäť v jednohlavňových vežiach. Tie dopĺňali štyri 65 mm, desať 47 mm a štyri 37 mm delá spolu so štvoricou pevných 457 mm torpédometov.  Najzaujímavejšou črtou sa ale stala pancierová ochrana lode tvorená 100 mm bočným pancierovým pásom siahajúcim od okraja hlavnej paluby až 1.38 metra pod vodnú hladinu. Samotná paluba dosahovala hrúbku 30 mm a ochranu v podobe 125 mm pancierových plátov dostala aj veliteľská veža. Posádku krížnika tvorilo 521 mužov.


francúzsky pancierový krížnik Dupuy de Lôme

Konštrukcia krížniku Dupuy de Lôme čoskoro vzbudila pozornosť aj u ostatných krajín, ktoré následne začali so stavbou lodí podobného typu. Ako prvé sa pridalo Rusko so svojim Rjurikom a neskôr aj USA s krížnikom New York. Najväčšia námorná mocnosť tej doby, Veľká Británia spočiatku len vyčkávala, ale nakoniec bola donútená na tento vývoj reagovať postavením vlastných plavidiel. Prvou triedou britských pancierových krížnikov sa stala Cressy.


americký pancierový krížnik New York

Pancierové krížniky Kráľovského námorníctva

Šestica lodi triedy Cressy (Cressy, Hogue, Aboukir, Bacchante, Euryalus, Sutlej) bola schválená v rámci námorného programu pre rok 1898. Priemerná cena za jeden krížnik dosiahla 791.000 libier. Išlo o pomerne veľké plavidlá s výtlakom 12.000 ton, dĺžkou 134.1 metra a šírkou 21.2 metra (pre porovnanie vtedy stavané bitevné lode triedy London boli síce s 15.500 tonami ťažšie ale zato kratšie - 131.4 metrov). Krížniky poháňalo až tridsať kotlov typu Belleville, ktoré vyrábali paru pre dvojicu parných strojov. Výkon 21.000 ks umožňoval maximálnu rýchlosť 21 uzlov. Hlavná výzbroj pozostávala z dvoch diel kalibru 234 mm/47 v jednohlavňových vežiach a dvanástich 152 mm/45 diel v bočných kazematoch. Dopĺňalo ich dvanásť 76 mm, tri 47 mm delá a dvojica 450 mm torpédometov. Horizontálnu ochranu tvoril 70.5 metra dlhý a 4.5 vysoký 152 mm pancierový pás, ktorý bol na oboch koncoch uzavretý 127 mm priečnymi prepážkami. V smere k prove sa pás stenčoval na 51 mm. Pancierová paluba dosahovala 64 mm nad hlavným pásom a 38 mm nad jeho tenšou časťou. Veže a ich barbety chránil 152 mm pancier, zatiaľ čo hrúbka plátov na veliteľskej veži dosahovala až 305 mm. Posádka pozostávala zo 760 dôstojníkov a námorníkov.


nákres pancierového krížnika triedy Cressy

V rozmedzí desiatich rokov (1989-1909) dokázala Veľká Británia vyprodukovať neuveriteľných 35 pancierových krížnikov: šesť triedy Cressy, štyri triedy Drake, desať triedy Monmouth, šesť triedy Devonshire, dva triedy Duke of Edinburgh, štyri triedy Warrior a nakoniec tri triedy Minotaur. Dokončenie bitevnej lode Dreadnought v roku 1906 a následný vývoj bitevných krížnikov však okamžite urobil tieto lode zastaranými a nehodiacimi sa k priamemu stretnutiu s moderne vyzbrojenými protivníkmi. Väčšina z 34 britských pancierových krížnikov (Bedford v roku 1910 stroskotal vo Východočínskom mori) preto vytvorila samostatné eskadry, ktorých hlavným poslaním sa stalo hliadkovať v Atlantiku či Stredozemnom mori.


HMS Cressy v roku 1913

Pancierové krížniky v Severnom mori

Jednou z takýchto eskadier sa stala 7. eskadra krížnikov pozostávajúca z pancierových krížnikov Bacchante, Aboukir, Cressy, Euryalus a Hogue podliehajúca tzv. Južnému zväzu kontraadmirála Arthura H. Christiana, ktorý svoju vlajku vztýčil na Euryalus. Veliteľom samotnej 7. eskadry bol potom kontraadmirál Henry H. Campbell na Bacchante. Hlavnou úlohou jeho lodí sa stala hliadková činnosť v Severnom mori s cieľom zabrániť prieniku nemeckých plavidiel do kanálu La Manche. Nie všetci vysokí dôstojníci súhlasili s nasadením týchto obstarožných plavidiel, ktorých posádky navyše tvorili predovšetkým starší rezervisti a námorní kadeti, na takom zraniteľnom mieste. Ich oponenti na druhú stranu tvrdili, že kvôli častým a silným búrkam torpédoborce nie sú schopné túto činnosť permanentne vykonávať a nedostatok moderných ľahkých krížnikov neumožňoval ich uvoľnenie z dôležitejších činností. K žiadnej náprave teda nedošlo a eskadra získala nelichotivú prezývku "živej návnady".


mapa oblasti, v ktorej 7. eskadra krížnikov hliadkovala

20. septembra 1914 sa eskadra chystala na ďalšiu z rutinných hliadkových plavieb. Keďže Campbellova vlajková loď Bacchante bola v oprave Christian sa rozhodol, že ho s Euryalus nahradí. Nepriaznivé počasie však spôsobilo, že v prístave zostali nie len sprievodné torpédoborce ale aj Euryalus, ktorý trpel nedostatkom uhlia a búrka poškodila aj jeho anténu pre bezdrôtové spojenie. Christian preto prenechal velenie námornému kapitánovi J.E. Drummondovi na Aboukire a ten sa nakoniec iba s trojicou krížnikov vydal na more. Nikto na ich palubách netušil, že do rovnakej oblasti na rozkaz veliteľstva Širomorského loďstva smeruje aj ponorka U-9 pod velením kapitán-poručíka Otta Weddigena (jedna z iba 31 ponoriek, s ktorými Nemecko disponovala na začiatku vojny).


nemecká ponorka U-9

22. september 1914

O dva dni neskôr v ranných hodinách krížniky kapitána Drummonda plávali vedľa seba severovýchodným smerom  nízkou rýchlosťou 10 uzlov a to napriek odporúčaniam dodržiavať cikcakovité zmeny kurzu a rýchlosť aspoň 13.5 uzla. Vďaka tomu nerobilo Weddigenovi, ktorý krížniky spozoroval po vynorení, žiadne problémy zaujať vhodnú palebnú pozíciu. O 7.25 odpálil zo vzdialenosti 500 metrov prvé torpédo, ktoré zasiahlo Aboukir na ľavoboku v oblasti strojovne. Krížnik okamžite zastavil a nabral 20 stupňový náklon. Keďže nikto nespozoroval periskop či iný znak prítomnosti ponorky, domnieval sa Drummond že narazil na mínu, a požiadal preto zvyšné dve lode o pomoc. Čoskoro bol však donútený vydať rozkaz na opustenie lode a Aboukir sa po tridsiatich minútach prevrátil a následne klesol na dno. Hogue kapitána Nicholsona nachádzajúci sa na pravoboku vlajkovej lode zmenil kurz smerom k Aboukiru, aby sa mohol pripojiť k záchrane trosečníkov. Weddigen zatiaľ zmenil pozíciu tak, aby mohol o 7:55 odpáliť po Hogue hneď dve torpéda. Vďaka minimálnej vzdialenosti 370 metrov obe cieľ zasiahli a krížnik sa do 08:15 potopil. Briti si až teraz uvedomili, že za skazu nenesie zodpovednosť mínové pole ale nepriateľská ponorka. Napriek tomu bol ale Weddigen rozhodnutý dostať aj posledný zostávajúci krížnik - Cressy kapitána Johnsona. Ten najprv taktiež zastavil, aby mohol spustiť záchranné člny, potom sa ale dal znovu do pohybu. O 8:20 odpálila U-9 z pomerne veľkej vzdialenosti 1.000 metrov dve torpéda, pričom jedno z nich Cressy zasiahlo. Napriek utrpeným škodám krížnik zahájil na nemeckú ponorku neúčinnú paľbu a tak ho Weddigen po 15 minútach dorazil druhým torpédom. Za 75 minút bolo po všetkom: Kráľovské námorníctvo stratilo tri pancierové krížniky, na ktorých zahynulo 1459 mužov, ďalších 837 sa podarilo zachrániť.


mapa znázorňujúci priebeh celej udalosti


obraz zachytávajúci potopenie trojice krížnikov

Epilóg

Táto strata sa stala aj predmetom súdneho vyšetrovania. Kapitánovi Drummondovi vyčítali, že napriek odporúčaniam nemenil kurz a že 22. septembra, keď už to počasie dovoľovalo, neprivolal späť torpédoborce. Nakoniec obžalovaný nebol ale velenie lodi na mori mu už nikdy nezverili. To na nemeckej strane sa búrlivo oslavovalo. Kapitánporučík Otto Weddigen sa stal národným hrdinom vyznamenaný Železným krížom 1. triedy a rôzne ocenenia dostali aj ďalší členovia jeho posádky. O necelý mesiac dosiahol ďalší úspech, keď 15. októbra  potopil chránený krížnik Hawke. Keď k tomu pridal ešte niekoľko obchodných lodí obdržal za svoje zásluhy najvyššie pruské vyznamenanie - Pour le Mérite. Veľmi dlho sa z neho nakoniec netešil, pretože 18. marca 1915 jeho novú ponorku U-29 potopila bitevná loď Dreadnought. Nikto na palube neprežil.  Čo sa týka britských pancierových krížnikov, z 34 sa ich konca vojny dočkalo 22: Drake potopila ponorka, Good Hope padol za obeť nemeckému krížniku Scharnhorst, Hampshire sa potopil na míne, Monmouth potopil nemecký krížnik Gneisenau, Argyll stroskotal na útese, Natal zničila vnútorná explózia a trojica Warrior, Black Prince a Defence podľahla nemeckým bitevným lodiam a krížnikom pri Skaggeraku.


truimfálny návrat ponorky U-9 domov


posádka ponorky U-9 po tom ako dostali vyznamenania

Zdroje:
Velká válka na moři 1 díl 1914 - Hrbek
Válečné lode 2 - Hynek, Klučina
Warship 2011 - Jordan
A Naval History of WW1 - Halpern
See Classics 10/2009 - Schnepf
www.en.wikipedia.org
www.worldwar1.co.uk
www.warshipsww2.eu
www.navweaps.com
www.navypedia.org
The only easy day was yesterday.