Autor Téma: Bitevné krížniky triedy Scharnhorst  (Přečteno 5390 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1540
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Bitevné krížniky triedy Scharnhorst
« kdy: Říjen 27, 2012, 02:11:54 »
BITEVNÉ KRÍŽNIKY SCHARNHORST A GNEISENAU


VÝVOJ

21. júna 1919 vydal admirál von Reuter rozkaz k potopeniu všetkých nemeckých plavidiel internovaných v Scapa Flow. Na dne prístavu skončilo okrem iného aj 16 bitevných lodí a krížnikov – Cisárske námornictvo sa stalo minulosťou. Víťazné mocnosti povolili Nemecku len osem zastaralých bitevných lodí tried Braunschweig a Deutschland (šesť v aktívnej službe a dve v rezerve), šesť rovnako nemoderných ľahkých krížnikov tried Gazelle a Bremen, dvanásť torpédoborcov (štyri ďalšie v rezerve) a dvanásť torpédoboviek (taktiež rezerva štyroch plavidiel). Vlastnenie ponoriek bolo výslovne zakázané. Nové plavidlá mohli byť postavené len ako náhrada po uplynutí 20 rokov od dostavby v prípade bitevných lodí a krížnikov a pri zvyšných typoch po 15 rokoch. Novostavby ale boli obmedzené maximálnym výtlakom 10 000 ton pre bitevné lode, 6000 ton pre krížniky, 800 ton pre torpédoborce a 200 ton pre torpédovky. K obsluhe plavidiel mohlo slúžiť maximálne 15 000 mužov vrátane dôstojníkov.


potopené nemecké torpédoborce v Scapa Flow, 1919

Napriek tejto nepriaznivej situácii, ktorá neumožňovala postaviť plnohodnotnú bitevnú loď, neuvažoval vrchný veliteľ námorníctva viceadmirál Zenker o ich nahradení krížnikmi. Preto keď konečne nadišiel čas výmeny obstarožných preddreadnoughtov uzrel svetlo sveta projekt tzv. „kapesných bitevných lodí“ (Panzerschiff A-C): Deutschland, Admiral Scheer a Admiral Graf Spee. Napriek rozsiahlemu použitiu vtedy novej technológie zvárania už tieto tri lode výrazne prekročili stanovený limit, keď sa ich štandardný výtlak pohyboval okolo 13 600 ton. Plavidlá triedy Deutschland niesli ako hlavnú výzbroj šesť 280 mm diel v dvoch trojhlavňových vežiach. Keďže sa plánovala stavba ešte ďalších dvoch podobných plavidiel, objednalo námorníctvo v snahe znížiť náklady všetkých desať potrebných veží naraz.


Admiral Graf Spee v roku 1936

Reakcia Francúzska na seba nenechala dlho čakať a koncom roku 1932 začala stavba bitevnej lode Dunkerque, nasledovaná o necelé dva roky neskôr druhým plavidlom tejto triedy Strasbourg. S výzbrojou ôsmych 330 mm diel, 225 mm bočným pancierovým pásom a rýchlosťou 29.5 uzla absolútne deklasovali nemecké Panzerschiffe. To si samozrejme uvedomoval aj nový veliteľ námorníctva admirál Raeder, ktorý v roku 1933 predložil Hitlerovi návrh na urýchlenú dostavbu zvyšných dvoch „kapesných bitevných lodí“ (Panzerschiff D-E) s vyšším výtlakom a silnejšou výzbrojou. Hitler spočiatku súhlasil len s navýšením hmotnosti na 19 000 ton, ktoré malo byť využité na posilnenie pancierovania oproti triede Deutschland. Kýl prvej z nich bol síce položený, krátko nato ale došlo k zastaveniu prác a nakoniec ich úplnému zrušeniu. Kvôli získanému povoleniu na pridanie tretej veže a opätovnom navýšení výtlaku, tentokrát na 26 000 ton, totiž boli zdroje presunuté na projekt, z ktorého nakoniec vzišla trieda Scharnhorst. Toto jasné porušenie jedného z článkov Versaillskej zmluvy bolo veľmi skoro legalizované uzavretím Britsko-nemeckej námornej dohody v júni 1935.


francúzska odpoveď – bitevná loď Dunkerque


plánovaný vzhľad nových Panzerschiffe D a E

POPIS

Dvojica nových lodí (Ersatz Elsass – Náhrada za Elsass a Ersatz Hessen – Náhrada za Hessen) bola objednáná 14. februára 1934. Stavba Gneisenou bola pridelená lodeniciam Deutche Werke v Kiele, zatiaľčo Scharnhorst realizovali Kriegsmarinewerft vo Wilhelmshavene. Cena plavidiel sa vyšplhala na 143.5 resp. 146.2 milióna ríšskych mariek (Scharnhorst/Gneisenau). Napriek plánom, ktoré uvádzali hmotnosť 26 000 ton, dosahoval štandardný výtlak 34 841 ton a plný bojový dokonca až 38 900 ton. Plavidlá boli dlhé 226 metrov na hladine (celková dlžka činili 229.8 metra), široké rovných 30 metrov a s ponorom pri štandardnom výtlaku 8.23 metra (pri plnom 9.91 metra). Trup bol rozdelený na 21 vodotesných oddelení a dvojité dno pokrývalo 79% jeho dĺžky. Lode spočiatku obdržali kolmú provu, ktorá sa ale čoskoro preukázala ako neúčinná pri ochrane paluby pred zalievaním vodou, čomu veľmi nepomáhala ani vodná triešť za kotvami. Na prelome rokov 1938/1939 preto obe plavidla obdržali zakrivenú tzv. „Atlantickú provu“ s vyťahovaním kotiev až na úroveň okraja paluby, vďaka čomu dĺžka vzrástala na 234.9 metra. Ani toto riešenie nebolo veľmi úspešné a tak veža A bola pri plavbe proti vlnám prakticky nepoužiteľná. Posádku v čase mieru tvorilo 1669 mužov (z toho 56 dôstojníkov), pri nasadení postupne narástla až na 1840 námorníkov (pribudli protilietadloví delostrelci ako aj obsluha radarov).


Gneisenau v roku 1938 ešte s kolmou provou


Scharnhorst po inštalácií tzv. „Atlantickej provy“

PANCIEROVANIE

Na pancierovú ochranu triedy Scharnhorst boli použité tri základné materiály: Kruppova cementovaná oceľ (KC) a dve varianty homogénnej pancierovej ocele Wotan – Wotan weich (Ww) a Wotan hart (Wh). Hlavný bočný pancierový pás mal hrúbku 350 mm a smerom dole sa zužoval na 170 mm. Smerom dopredu od veže A a dozadu od veže C dosahoval hrúbku 150 resp. 200 mm a na oboch koncoch bol uzavretý 150-200 mm priečnymi prepážkami. Na hlavnom pancierovom páse sa nachádzal ďalší 45 mm pás, ktorý ho spájal s hornou palubou. Na tieto časti ochrany bola použitá KC oceľ pričom samotná prova a korma bola ponechaná bez pancierovania. Horizontálnu ochranu tvorila 50 mm Wh horná pancierová paluba, druhá paluba tvorená len konštrukčnou oceľou a konečne hlavná pancierová paluba s hrúbkou 95 mm Wh v stredovej časti lode. V určitej vzdialenosti od boku sa táto paluba skláňala a napájala na spodnú časť bočného pásu, pričom tieto sklonené časti boli posilnené na 105 mm Wh. Podhladinovú ochranu zabezpečovala sklonená 45 mm Ww protitorpédová prepážka, ktorá sa nachádzala asi pät metrov vo vnútri trupu.


Scharnhorst v prístave s dobre viditeľným bočným pancerovým pásom

Prednú veliteľskú vežu chránil po obvode 350 mm a zvrchu 200 mm pancier, zadná veliteľská veža na tom bola o poznanie horšie so 100 mm bokmi a 50 mm stropom. Kryty diaľkomerov na veliteľských vežiach dosahovali 60 mm, kontrolná veža pre riadenie delostrelectva mala 60 mm strany a 20 mm strop. Veže hlavného delostrelectva chránil na čele 360 mm, zozadu 350 mm, zboku 180 mm a zvrchu 150 mm pancier. Ich barbety boli hrubé 350 mm po stranách a 200 mm vpredu/vzadu. Veže sekundárneho delostrelectva mali 150 mm barbety, 140 mm čelo a 50 mm zvyšné časti. Zvyšok sekundárneho delostrelectva a ťažkého protilietadlového delostrelectva obdržal len 25 resp. 20 mm protičrepinové štíty.


schéma pancierovania triedy Scharnhorst

POHON

Rovnako ako pri „kapesných bitevných lodiach“ uvažovali nemeckí konštruktéri o použití dieselového pohonu. Problémom ale bola potreba dramatického nárastu ich výkonu v dôsledku väčšieho výtlaku plavidiel ako aj vyššej rýchlosti, ktorej dosiahnutie si vyžadovalo cca 160 000 ks. To však bol s dostupnou technológiou nemožné, a preto lode obdržali tradičné parné turbíny, s ktorými boli dostatočné skúsenosti. Na Gneisenau bola umiestnená trojica turbín Krupp Germania a na Scharnhorst potom rovnaký počet od Brown, Boveri & Cie. Umiestnené boli v troch strojovniach: dve sa nachádzali vedľa seba za poslednou kotoľnou, pričom poháňali dva krajné hriadele a za nimi nasledovala tretia poháňajúca prostredný hriadeľ. Potrebnú paru vyrábalo dvanásť vysokotlakých kotlov Wagner rozdelených po štvoriciach do troch za sebou nasledujúcich kotolní, z ktorých odvod spalín ústil do jediného komína. Pohonná jednotka dosahovala výkon 165 000 ks, čo umožnilo plavidlám maximálnu rýchlosť 31.5 uzla. Údaje pre zásobu paliva sa líšia a udávajú 6108 ton pre Scharnhorst a 5360 ton pre Gneisenau. Dosah plavidiel nebol veľmi oslnivý a pri rýchlosti 19 uzlov činil 7100 námorných míl v prípade Scharnhorstu a len 6200 míľ u Gneisenau. Čo sa týka pokrytia potreby elektrickej energie disponovali plavidlá nasledujúcimi zdrojmi: 6 turbogenerátorov (460 kW každý), 2 turbogenerátory (230 kW každý), 2 dieselové generátory (300 kW každý) a 2 dieselové generátory (150 kW každý).


pohľad do jednej z troch kotolní


detail komína ešte bez šikmého nadstavca

VÝZBROJ

Ako sme spomenuli vyššie hlavná výzbroj plavidiel mala byť sústredená do troch veží, zostávalo teda rozhodnúť o tom aký kaliber použiť. Ponúkali sa dve možnosti – 28 cm trojdelové alebo 38 cm dvojdelové veže. Voľba padla na prvú z nich a to z niekoľkých dôvodov: posledná skúsenosť so silnejšou rážou pochádzala ešte z WW1 z triedy Bayern, novú vežu by bolo potrebné navrhnúť prakticky od začiatku a prvá z nich sa dala očakávať až okolo roku 1938/1939, prebiehajúca stavba štyroch 28 cm veží pôvodne plánovaných pre Panzerschiff D-E a teda nutnosť objednať len ďalšie dve. Preto bolo hlavné delostrelectvo nakoniec tvorené deviatimi 28 cm/54.5 SK C/34 delami, schopných pri použití maximálnej 40 stupňovej elevácie vystreliť 330 kg vážiaci protipancierový granát na vzdialenosť takmer 41 km. Na 18 300 metrov dokázal tento granát preraziť 291 mm panciera, na 27 400 ešte 205 mm. Každá z trojhlavňových veží vážila 750 ton. Aj pri triede Scharnhorst sa Nemci držali svojho postupu použiť samostatné jednoúčelové ráže proti lodiam a proti lietadlám, čo sa v konečnom dôsledku ukazálo ako neefektívne a miesto zaberajúce riešenie. Sekundárne delostrelectvo pozostávalo z dvanástich 15 cm/55 SK C/28 diel – osem z nich v dvojhlavňových vežiach a zvyšné štyri v jednohlavňových otvorených postaveniach. Dôvodom tohoto riešenia bola nemožnosť umiestniť veže s ich šachtami v blízkosti kotolní. Aby sa dosiahol požadovaný počet diel, siahli konštruktéri po štyroch mierne vylepšených jednohlavňových postaveniach aké boli použité na „kapesných bitevných lodiach“. V nich umiestnené delá dosahovali s 45.3 kg protipancierovým granátom maximálnu eleváciu 35 stupňov a dostrel 22 000 metrov v porovnaní so 40 stupňami a 23 000 metrami vežových diel. Kompletná veža Drh. LC/34 vážila 120 ton, zatiaľčo postavenie MPL C/35 len necelých 27.


predné 28 cm delové veže na Gneisenau


veža s dvojicou 15 cm diel

Protilietadlová obrana bola tvorená ako ťažkými tak ľahkými rážami. Trieda Scharnhorst niesla štrnásť 10.5 cm/65 SK C/33 diel v siedmych dvojhlavňových postaveniach Dop. L. C/31 vážiacich 27.8 tony. Dostrel proti letiacim cieľom činil 12 500 metrov pri 80 stupňovom námere, pri použití proti plavidlám doletel granát na vzdialenosť 17 700 metrov pri elevácii 45 stupňov. Rýchlosť paľby činila 15-18 rán za minútu. Postavenia boli vybavené systémom, ktorý im umožňoval pohyb vo všetkých rovinách s cieľom kompenzovať pohyb lode. Bohužiaľ ale trpel elektrickými skratmi, nebol úplne vodeodolný a otvorená zadná časť tiež neprispievala k ochrane obsluhy a jej pohodliu. Ľahké protilietadlové delostrelectvo bolo tvorené šesťnástimi 3.7 cm/83 SK C/30 v ôsmych dvojhlavňových postaveniach a spočiatku desiatimi jednohlavňovými 2 cm/65 SK C/30. Tie však boli odstránené ešte pred vypuknutím vojny a nahradené štvorhlavňovou verziou 2 cm Flakvierling 38 (konečný počet zrejme predstavoval šesť týchto kompletov – informácia nepotvrdená). Lode boli pôvodne postavené bez torpédovej výzbroje, počas úprav v rokoch 1941/1942 ale obe plavidlá dostali dva trojité odpaľovače torpéd na hlavnú palubu vedľa hangára. Nedošlo ale k inštalácii žiadneho centrálneho zameriavacieho systému a akýkoľvek zásah by teda bol skôr vecou náhody.


10.5 cm protilietadlové delá na Scharnhorste


dve postavenia s 3.7 cm delami a obsluhou


2 cm štvorča a pod ním práve nabíjaný torpédomet

PALUBNÉ LIETADLÁ

Po dokončení disponovala trieda Scharnhorst dvojicou katapultov. Prvý sa nachádzal medzi komínom a zadnou veliteľskou vežou a druhý potom na veži C. Medzi komínom a predným katapultom sa nachádzal hangár schopný pojmúť dvojicu hydroplánov. Operácia z lietadlami vyzerala nasledovne: žeriav vytiahol jeden z hyroplánov a položil ho buď na predný katapult alebo na hlavnú palubu, odkiaľ ho potom pohyblivý žeriav preniesol na zadný kaatapult. Možné bolo aj podávanie si lietadla zo žeriavu na žeriav bez nutnosti jeho zloženia. Ako vidieť išlo o pomerne komplikovaný systém a jeho nedostatky vyústili do odstránenia katapultu zo zadnej veže ešte pred vypuknutím vojny. V jej priebehu bol hangár na Gneisenau podstatne rozšírený, katapult sa nachádzal v jeho vnútri a zmestili sa tam tri stroje (jeden na samotný katapult a dva pod neho).


katapult na veži C s Aradom Ar 96, Gneisenau


otvorený palubný hangár s troma hydroplánmi

RIADENIE PAĽBY

Hlavné delostrelectvo dostávalo informácie o cieľoch z piatich 10.5 metrových diaľkomerov. Dva sa nachádzali na prednej a zadnej nástavbe a zvyšné tri potom v každej z 28 cm delových veží (v roku 1942 bol diaľkomer z veže A na Scharnhorste odstránený). Protilietadlové delostrelectvo bolo riadené prostredníctvom štyroch 4 metrových otočných diaľkomerov umiestnených v charakteristických guľových krytoch (tzv. Wackeltopf). V roku 1939 na diaľkomer na prednej kontrolnej veži pribudla anténa pátracieho radaru FuMO 22 (2x6 metrov) s otvorenou pozorovateľňou navrchu. Počas pobytu v Breste bol zadný diaľkomer doplnený menšou FuMO 27 anténou (2x4 metre). Pred únikom cez kanál La Manche zrejme obdržali aj anténu Palau pre radar typu FuMB 4 Samos, čo ale nie je možné potvrdiť na základe dostupných fotografií. V priebehu nasledujúcich opráv Scharnhorst vymenil svoju FuMO 22 za FuMO 27 a k nej dostal ešte aj novú anténu Timor pre pasívny  FuMB 4 Samos radar.


radarové vybavenie: vľavo FuMO 22, vpravo FuMO 27 a pod ňou anténa Timor


4 m diaľkomer pre protilietadlové delostrelectvo s guľovým krytom

Zhrnutie TTD triedy Scharnhorst po dokončení:
Výtlak, plánovaný: 26 000 ton
Výtlak, štandardný: 34 841 ton
Výtlak, plný: 38 900 ton
Dĺžka: 229.8 metra
Šírka: 30 metrov
Ponor: 8.23 metra
Posádka: 1669 – 1840 mužov
Lode v triede: Scharnhorst a Gneisenau

Výzbroj:
deväť 28 cm/54.5 SK C/34 diel (3x3)
dvanásť 15 cm/55 SK C/28 diel (4x2 a 4x1)
štrnásť 10.5 cm/65 SK C/33 diel (7x2)
šesťnásť 3.7 cm/83 SK C/30 kanónov (8x2)
desať 2 cm/65 SK C/30 kanónov (10x1)

Pohon:
Scharnhorst – tri parné turbíny Brown, Boveri & Cie, 12 kotlov Wagner, 165 000 ks, 31.5 uzla
Gneisenau – tri parné turbíny Krupp Germania, 12 kotlov Wagner, 165 000 ks, 31.3 uzla

Pancierovanie:
Pás na bokoch: 150 - 350 mm
Prepážky: 150 – 200 mm
Paluby: 50 – 95 mm
Delové veže: 150 – 360 mm
Barbety: 200 – 350 mm
Veliteľská veža: 200 – 350 mm


postupný vývoj Scharnhorstu: pred vojnou, v roku 1942 a v roku 1943


detailný počítačový model oblasti komína

Zdroje:
German battleships 1939/1945 – Williamson
German battleships of WW2 in action – Greer
Battleship Scharnhorst – Koop & Schmolke
German battlecruisers Scharnhorst and Gneisenau – Schmalenbach
Pancerniki Scharnhorst, Gneisenau – Trojca
Válečné lode 4 – Pejčoch, Novák, Hájek
Jane’s bitevné lode 20. století
Conway’s All the World’s Fighting Ships: 1922 – 1946
www.en.wikipedia.com
www.warshipsww2.eu
www.navweaps.com
www.maritimequest.com
The only easy day was yesterday.

Tony eM

  • Administrátor
  • Příspěvků: 1725
  • Kvalitními příspěvky podporuj forum Panzernet!
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 30. června 2009
Re: Bitevné krížniky triedy Scharnhorst
« Odpověď #1 kdy: Říjen 27, 2012, 06:52:20 »
Obrázky přetažené z původního tématu.

Scharnhorst


Scharnhorst


Gneisenau
Nebojuj s nikým, kdo neví nic o vztahu rytíře a meče!