Autor Téma: Darček  (Přečteno 1983 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

poviedkar

  • Luftwaffe
  • Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 426
  • Pechota, Letectvo, Námorníctvo, Tanky, Panzernet
Darček
« kdy: Prosinec 07, 2011, 01:46:18 »
Bol príjemný jesenný večer a ja som sa autom vracal z internátu konečne domov užiť si voľný víkend s rodinou. Všade už vládla hlboká noc a v rádiu už po stý krát hrali tie isté pesničky. Konečne dohrala uvrešťaná skladba mne neznámej kapely a začali sa právy. Hlavná správa dňa a vlastne celého posledného týždňa sa točila okolo neznámeho vraždiaceho fantóma ktorý za posledné štyri dni v okolí hlavného mesta vyvraždil samopalom päť rodín a polícii sa ho stále nedarilo dolapiť. Médiá ho prirovnávali k Harmanovi z Devínskej či Breivikovi, tomu šialencovi z Nórska. Polícia bola skúpa na informácie a tak som sa dozvedel len to že maniak si zrejme vyberá svoje ciele náhodne.

Jeho vražedná zbraň je samopal ale zrejme používa nejaký tlmiaci mechanizmus lebo susedia zavraždených nepočuli nikdy žiadnu streľbu. Po vrahovi ostávali len mŕtve telá nahádzané na jednej kope v rodinných domoch nešťastníkov. Zdalo sa že nemá žiadny systém a vraždí len tak náhodne čo polícií sťažovalo pátranie. Skrátka a dobre zdal sa byť tento chlapík nedostihnuteľný. Vydýchol som si že sa vraždy odohrali vždy na západe a ja aj moja rodina žijúca ďaleko na východe sme tak chránený pred tým šialencom. Po skoro dvoch hodinách cesty som konečne zastal pred naším domom. Bolo už neskoro v noci a tak ma neprekvapilo že sa v našom dome nesvieti. Matka vedela že len čo prídem ihneď upadnem do kómy na svojej starej posteli a preberiem sa až ráno. Tašky so špinavým oblečením som nechal v aute plánujúc že ich ráno zoberiem dnu a dám vyprať. Vytiahol som si z priehradky v aute kľúč a pokojne prišiel k vchodovým dverám. Jasné, bolo zamknuté a tak som si odomkol. Mama nechala kľúč z vnútornej strany dverí ale povytiahla ho trochu von aby som si mohol odomknúť. Vošiel som do malej predsiene a zrak mi padol na druhé dvere. Boli otvorené čo sa v tomto ročnom období nstáva aby nám neunikalo teplo zo schodiska. Ba čo viac na dverách sa v tme nejasne ukazovala akási šmuha. Nevedel som ju rozoznať od čoho je a tak som vstúpil na chodbu z ktorej viedlo na poschodie schodisko. Chcel som zapnúť svetlo no tmou sa ozvalo šťuknutie a drsný chechot.

-,,Vitaj doma." ozval sa neznámy mužský hlas vychádzajúci z dverí vedúcich do chodby na prízemí ktoré mali vyhradené pre seba starý rodičia.
-,,Pomaly sa otoč!" vyzval ma neznámy a ja som sa k nemu otočil.

Šťukol vypínač a chodbu zalialo žlté svetlo z lampy na strope. Predo mnou stál muž. Mohol mať asi tak dva metre. Na hlave mal prilbu a na tvári natiahnutú plynovú masku. Čierne oblečenie mu obopínala nepriestrelná vesta a spolu s čiernymi nohavicami posiatymi vreckami rôznych veľkostí mi takmer pripomínal kukláča.

Sledoval ma cez sklá plynovej masky a v ruke zvieral samopal. Klasické AK-47 s masívnym, zrejme podomácky vyrobeným tlmičom mi mierilo rovno do ksichtu.

-,,Oneskoril si sa na večierok!" zahuhňal chlap spod plynovej masky a dostal som pažbou do brucha.

Strepal som sa na zem lapajúc dych. Utrpenie netrvalo dlho a nasledovala rana do hlavy po ktorej som mal okolo seba tmu černejšiu než tá ktorá panovala vonku.

Neviem ako dlho som bol mimo no prebral som sa na poschodí vo svojej izbe. Sediac spútaný na stoličke som sa pohol a hlava sa mi išla rozskočiť od bolesti. Spomenul som si na privítanie ktorého sa mi dostalo a v mojej hrudi sa scvrkla guľa strachu o zvyšok rodiny. Svetlo v izbe svietilo no nikto tu nebol. Zatiaľ. Dvere sa otvorili a dnu vošiel neznámy návštevník s prilbou, maskou a nepriestrelnou vestou. Samozrejme ani samopal mu nechýbal no mal ho zvesený pri ľavej nohe.

-,,Už si tancoval s diablom pri mesiačku?" spýtal sa ma záhadne čo mi pripomenulo batmanovského žolíka.
-,,Neopakuj to čo si videl vo filmoch kretén!" vyštekol som nervózne.
-,,Na žolíka si ešte nevyrástol!" fľochol som mu do ksichtu.

To ho trošičku naštvalo. Keby len trošičku tak som ticho no najbližších desať minút sa zabával tým že ma mlátil hlava nehlava pomáhajúc si pažbou samopalu. Prisahám že tak dobitý ksicht som nemal ani vtedy keď som na futbalovom štadióne fandil v mori domácich hosťujúcemu klubu. No len čo som začal upadať do bezvedomia oblial ma ten smrad ľadovou vodou. Keď si vybil zlosť pokojne sa postavil predo mňa a čakal kým sa ako tak pozviecham. Pľujúc vybité zuby na zem pred sebou som sa rozhodol že pristúpim na jeho hru. Chce to mať ako vo filmoch? Tak mu to dám a skúsim sa aj niečo dozvedieť. Nie je na škodu pred smrťou nazbierať nejaké informácie. Veď človek sa má vzdelávať kým môže.

-,,Prečo si ma ešte nezabil?" spýtal som sa stále pľujúc zuby a prehĺtajúc vlastnú krv tečúcu z rozbitého a zrejme aj zlomeného nosa.
-,,A pripraviť sa o zábavu? Nie, nie, nie. S tebou sa trošičku pohrám než zdochneš. A buď si istý že zdochneš!" potvrdil mi moje dohady šialene krútiac hlavou.
-,,A čo si urobil s mojou rodinou hmm?" spýtal som sa nedočkavo no on len kývol na zem pri dverách a ja som zbadal že sa tam začína krvavá stopa.
-,,Tá mladá bola pekná. Tipujem že tvoja sestra. No riadne zveskla keď ma uvidela." zachechtal sa magor.
-,,Zastrelil si ju?" neveriacky som zvreskol aj keď hlavu mi potom išlo rozpuknúť od bolesti.
-,,Nie. Ju som nezastrelil. Ani tvojho otca. Len matku a brata a tých starých tam dole. Kvalitne. V spánku. Tedá hádam že to bola tvoja matka a brat. Vo vašich rodinných väzbách sa nevyznám. Nepoznám vás." skonštatoval baviac sa na mojej vydesenej tvári.
-,,Takže otec a sestra ešte žijú?" spýtal som sa s nádejou v hlase.
-,,To som nepovedal. Otca som ti podrezal v spánku a sestru tu na chodbe. Skoro som jej odrezal hlavu." rehotal sa maniak a mňa opustila všetka nádej.
-,,Prečo?" vycedil som tú krátku no dôležitú otázku.
-,,Hmm?" spýtal sa ten magor robiac sa nahluchlým.
-,,Prečo?!" zreval som naňho.
-,,Prepáč cez tú masku som ťa predtým zle počul. A nevrieskaj na mňa dobre! Nie som hluchý!" povedal naštvane a uštedril mi ďalšiu ranu pažbou do brucha.

Na stoličke ma prehlo od bolesti a mal som chuť zvracať. No tú radosť som mu neurobil.

-,,Pekne šmyk, šmyk a hrdlá sa im otvorili." rehotal sa ten kretén.
-,,Ó a čo sa toho dôvodu týka. Tak neviem. Proste ma to baví. Vieš každý má nejaké hobby. No a ja som si našiel svoje." povedal chichúňajúc sa na mne.

Teraz som už videl jeho podobnosť s Žolíkom.

-,,Vymytý zdegenerovaný parchant! Ak ťa nedostanú poliši tak ťa zabijem ja!" zvreskol som mu do ksichtu celý červený od hnevu.

Bol som zúrivý. Mal som chuť ho chytiť za hlavu a odtrnúť mu ju len tak. Holými rukami. Zatlačiť mu tie sadistické oči hlboko do hlavy a počuť ho ako vreští od bolesti.

-,,Dole mám ešte nejakú robotu. No ty ma tu počkaj. Ešte si spolu pohovoríme." povedal napokon a na moje prekvapenie mi rozviazal ruky.

Ubolený som sa zviezol na zem kde som ostal ležať zberajúc sily na útok.

-,,Ó a takmer som zabudol. V tejto izbe nenájdeš nič čo by si proti mne mohol použiť ako zbraň. Dobre som ju prehľadal. Takže sa nenamáhaj. Šetri si sily na náš ďalší rozhovor." povedal a vyšiel z izby zatvárajúc dvere ktoré v zápätí zamkol na dvakrát.

Nejako som sa pozviechal zo zeme a dotackal k skrini. Kovová tyč držiaca vešiaky bola preč.

-,,Kur.. !" zahrešil som a tresol dverami od skrine.

Bola tu však ešte jedna vec ktorú som chcel nájsť. Dobre ukrytá! Otvoril som skrinku so svojimi šatami a zbadal som že sú poprehadzované. Ten parchant to tu vážne prehľadával no na tajnú skrýšu neprišiel. Pomaly som odsunul dvojitý chrbát skrinky a našiel som to čo som hľadal. Kovové púzdro ledabolo pomaľované maskáčovým vzorom a chladná drevená rukoveť bajonetu trčiaca z neho von.

-,,Poď k ockovi." zamrmlal som a vybral obstarožný nôž z úkrytu.

Darček od starého otca z dôb kedy tadiaľto prechádzal front. Kedysi týmto ostrým kusom ocele zabíjali ľudia ľudí. Neskôr starý otec v dedine svine a teraz bolo načase znova zaboriť ostú čepeľ do ľudského tela.

-,,Zabijeme sviňu!" zamrmlal som si a vytiahol bodák z púzdra.

Kedysi som s kamošom uvažoval že takýto bodák musel človeka prebodnúť skrz na skrz a hľadiac na jeho dlhú čepeľ posiatu čiernymi fľakmi zájdenej špiny som uvažoval či mám vôbec silu to spraviť.

-,,Mám!" povedal som si rozhodne mysliac na svoju rodinu.

Dvere mojej izby neboli boh vie ako silné ale vykopávaním by som narobil priveľký hluk. Namiesto toho som začal nožom vyrezávať von celý zámok. Dvere boli zvnútra duté a povrch tvorilo čosi ako preglejka. Rýchlo som mal zámok vysekaný vonku sem tam načúvajúc pri starom systéme kúrenia ktorým sa dalo počuť čo sa robí na prízemí.

Ten magor tam čosi presúval a robil strašný buchot. To mi dávalo aspoň šancu že ma nezačuje. Otvoril som zničené dvere a vyšiel na chodbu.

-,,Čo teraz?" vyslovil som len tak pre seba pošepky.

Mozog mi radil ujsť. Jednoduché riešenie no čo ak ma ten magor zbadá a zastrelí pred domom od chrbta. Veril som že je toho schopný.

-,,Toto je náš dom! Mám výhodu domáceho poľa. On to tu nepozná. Zatopím mu tak že sa z toho nepozbiera!" rozhodol som sa a ticho našľapujúc a dávajúc si pozor na miesta kde podlaha vŕzgala som zamieril na schodisko vedúce na prízemie.

 Mojím cieľom bola elektrická skriňa s poistkami. S miernym úškrnom som tichúčko zišiel tých osemnásť schodov na prízemie a sčupený som sa prešmykol k dverám vedúcim do malej komôrky pod schodami. Elektrická skriňa bola tu no bál som sa rozsvietiť aby som sa neprezradil šťuknutím spínača. Mobil som nechal v aute no kľúče som vo vchodových dverách nezazrel. Zrejme už boli dvere opäť bezpečne zamknuté. Potichu som otvoril skriňu odložiac nôž nabok. V pološere ktoré sem dopadalo zo schodiska ktoré trochu osvetľovalo svetlo svietiace v chodbe na prízemí som rozoznal poistky a hlavný elektrický spínač. Prepol som ho do polohy OFF a dom sa ponoril do tmy. Pouličné osvetlenie už dávno zhaslo a tak sa po zhasnutí svetiel ozval ešte väčší buchot a potom hlasné nadávky a kliatby. Návštevník zrejme spadol. Asi nečakal takéto komplikácie. Potme som nahmatal nôž a zaliezol do kúta miestnosti medzi haraburdy. Cez sklenenú výplň dverí som zazrel biely kužeľ svetla vychádzajúci z chodby. Návštevník mierne krívajúc, pokiaľ som to dobre rozoznal vyšiel z chodby na schodisko a zamieril hore na poschodie. Počul som jeho ťažké kroky na schodoch nad sebou a rátal až kým som si nebol istý že je hore. Presunul som sa k dverám a čo najtichšie ich otvoril a vyšmykol sa na chodbu. Hore som nemal chuť sa vracať no zacítil som zápach unikajúceho plynu. Štvornožky a hmatkajúc okolo seba som zamieril spamäti do kuchyne kde bol sporák.  Podlaha pod mojimi rukami bola mazľavá a vedel som si predstaviť od čoho asi. Vošiel som do úzkych dverí do kuchyne a po dvoch schodíkoch vošiel dnu. Sporák syčal ako z neho unikal plyn. Udrúc si hlavu o stôl som sa postavil. Svietil sem mesiac a ja som zbadal sporák. Rýchlo som zastavil plyn a prebehol k zadným dverám vedúcim do garáže.

Zamknuté.

Zaklial som a začul buchnutie dverí na vrchu schodiska. Magor sa vracal po obhliadke na poschodí opäť dolu.

-,,Kde si!?" kričal už zo schodiska pomaly zostupujúc dolu. Rýchlo som premýšľal kam sa schovať. Špajza nepripadala do úvahy, komora bola už priďaleko a tam by som mu vošiel rovno do rany, kúpeľňa ani spálňa starých rodičov tiež nie. Obývačka? Nebol čas. Ostal som v kuchyni. Presunul som sa do temného rohu kuchyne kde na vešiaku vyseli staré dedove veci na vonku. Dlhé plášte ktoré tu síce viseli ale skoro nikdy ich nenosil mi mohli poskytnúť útočisko no pripadalo mi to príliš nápadné. Odhodlal som sa na zúfalý čin. Útok. Skrytý v tme kam mesiac nedosvietil som tuho zvieral rukoväť bodáku ktorý už čakal na krv oslobodený od pút pomaľovaného púzdra.

Magor si dával na čas. Chcel byť dôkladný keď už spravil tú chybu že ma nechal rozviazaného osamote. Vošiel do chodby na prízemí a pomaly pristúpil k prvým dverám napravo. Špajz. Zamieril na dvere a párkrát vystrelil. Ozvalo sa tlmené THUK THUK THUK a sklo na dverách sa vysypalo do chodby. Potom dvere otvoril a vkročil dnu ešte kropiac podozrivé predmety guľkami.

THUK, THUK, THUK. Srdce mi bilo ako zvon. Vrah bol odo mňa ani nie dva kroky. Oddeľoval nás len múr. Bál som sa že ak sa pohnem tak ma začuje. No bál som sa aj že začuje tlkot môjho srdca v tom tichu ktoré neskoro v noci panovalo v dome. Ozvalo sa zachrapčanie keď ťažkou bagančou stúpil na vysypané sklo. Vracal sa na chodbu. Ďalšie dvere. Tentokrát jedny napravo druhé naľavo. Oproti sebe. Napravo som bol ja a naľavo prázdna spálňa. Ak si vyberie dvere do kuchyne vedúce vpravo tak som mŕtvy no ak tie vľavo tak bude možno už o chvíľu mŕtvy on. Hánky na rukách mi zbeleli od toho ako tuho som stískal na hrudi bodák.

Návštevník nerozhodne zastal na chodbe. Zasvietil odkiaľ stál k dverám do kuchyne a lúč svetla prešiel okolo mňa a osvetlil úzky pás kuchyne. Mal som pocit že sa ten pás svetla snaží pritiahnuť si ma do svojho poľa a odhaliť ma. Potom sa však svetlo odvrátilo a strelec pokropil guľkami dvere do spálne. Zatajil som dych. Teraz je to len kto z koho. Buď ja alebo on. No on prerušil ťaživé ticho noci.

-,,Viem že si tam. Ak vyjdeš von tak to urobím rýchlo! Inak ďakujem za prilbu. Také niečo sa mi pri mojom hobby zíde." vychechtol parchant stále mieriac svetlom na dvere do spálne.

 Prilba. Vyhandlovaná od kamoša. A potom som si ju ešte prikrášlil červenou hviezdou na jej prednej strane. A na boku trámovým krížom. Len pre istotu. Naplnil ma ešte väčší hnev. Potichu som sa pohol. Aj on sa pohol.

Zamieril do spálne a ja som preletel tie tri kroky ktoré nás delily a kopol. Trafil som samopal a ten vyletel oblúkom hore neškodne strieľajúc do stropu. Parchant sa zvrtol a chcel ma udrieť no vzduchom sa mihla čepeľ bodáku a prerazila mu oblečenie na boku kde nebol chránený nepriestrelnou vestou. Zreval od bolesti. Pri výpade ma totiž odstrčil a tak nebol úder dostatočne silný a bodák sa doňho zapichol iba čosi do polovice. Revajúc od bolesti ma od seba odkopol a smažil sa zamerať ma samopalom. Štvornožky ako pes som sa vrhol nabok vyhýbajúc sa krupobitiu striel. Kopol som mu do nohy a zvalil ho na zem. Bokom spadol na podlahu a bodák sa mu zaryl až po rukoväť do jeho vnútra. Bolo mi zle. Cítil som že ma trafil. Druhá dávka ma síce minula no nie celkom. V bruchu som mal dieru tak na dva palce a silno som krvácal. Z rany mi dokonca čosi trčalo von.

-,,Bože! Veď ja si vidím črevá!" zreval som v panike.

Šialenec ležal predo mnou. Okolo neho sa tvorila kaluž krvy ktorá mu vytekala z boku aj z úst. Mal prepichnuté pľúca to som si vydedukoval. Chrčal a pozeral na mňa . Samopal ležal na podlahe medzi nami. Chcel niečo povedať ale pre záplavu krvi rinúcej a mu von cez ústa nemohol. Prilba sa mu skotúľala z hlavy dole a neškodne sa kývala na dlážke. Plynovú masku som nevidel. Len ksicht toho chlapa. Biely od nedostatku krvi v tele a znetvorený bolesťou. Zdvihol som samopal a nemieril mu medzi oči no potom som si to rozmyslel. Odhodil som jeho nástroj skazy nabok a prevalil ho na chrbát. Potom som chytil rukoväť bodáku mokrú a mazľavú no teplú do vytekajúcej krvi a otočil ňou v rane. Telo sa naplo od bolesti.

-,,Dúfam že si si to užil rovnako ako ja!" zašepkal som mu do ucha a znova zvrtol bodák v rane.

Telo sa ešte raz naplo a znehybnelo.

Skapal!

Znovu som vzal samopal a odtackal sa do spálne. Nič! Len krv na posteliach no po podlahe sa ťahala von na chodbu krvavá stopa. Vrátil som sa do chodby a okolo jeho tela som sledoval šmuhu do obývačky. Boli tu. Nahádzaný v strede izby okolo malého stolíka. Na ktorý ten parchant postavil vianočný stromček. Dokonca ho stihol aj vyzdobiť. Sviatiac si baterkou na konci samopalu som sa dotackal k nehybným telám pod stromčekom a zrútil sa medzi ne. Miešajúc svoju krv s tou ich som sa konečne vrátil domov. K svojej rodine.

Svojej krvi.

KONIEC
Anarchizmus znamená, že môžeš byť slobodný, nikto ťa nemôže zotročiť, nikto ti nemôže rozkazovať, nikto ťa nemôže okradnúť, nikto ťa nemôže využívať. Znamená byť slobodný, robiť veci ktoré chceš robiť a nebyť nútený robiť veci ktoré nechceš.             
                           Alexander Berkman