Bezzáklzové zbrane s kumulatívnou hlavicouRovnako, ako väčšina ostatných armád sa na začiatku druhej svetovej vojny spoliehala nemecká armáda na protitankové pušky ako na prostriedky blízkej ochrany proti tankom. Tieto zbrane boli účinné proti obrneným vozidlám a ľahkým tankom, ale prakticky nepoužiteľné proti lepšie pancierovaným spojeneckým obrnencom.
Protitankovou zbraňou, ktoré dokázali vyradiť väčšinu tankov boli tzv. kumulatívne nálože. Spočiatku sa používali ako puškové granáty. Bol v nich použitý tzv. Monroeov efekt známy už od 80. rokov 19. storočiam pre vojenské využitie sa však začal skúmať až koncom 30. rokov 20. storočia. Predná časť granátu, strely alebo rakety má podobu dutého drážkovaného kužeľa vyloženého meďenou, alebo oceľovou tzv. kumulatívnou zložkou. Pri náraze na cieľ zapaľovač aktivuje nálož v zadnej časti strely, jej výbuch ju stlačí a vytvorí tak prúd roztaveného kovu a horúcich plynov, ktorý sa pohybuje rýchlosťou približne 10 000 m/s. Tento prúd ľahko prenikne pancierom, železobetónom, či akýmkoľvek iným pevným cieľom. Účinnosť tejto zbrane nijak nezávisí na ráži ani rýchlosti strely, čo je veľmi výhodné.
Prvé puškové granátomety zavedené do výzbroje v roku 1940, Gewehrpanzergranate GG/P40, mali maximálny dostrel približne 100 m a dokázali prebiť pancier hrubý 40 mm. Táto zbraň bola zdokonalená, v roku 1942 už prieraznosť činila 120 mm. Aj keď to bol najlepší výsledok, aký protitankové pušky tej doby dosiahli, nejednalo sa o dostatočné riešenie problému ochrany na krátku vzdialenosť proti tankom, pretože nedokázali zničiť lepšie pancierované spojenecké obrnené vozidlá.
FaustpatroneVývoj tejto zbrane sa začal v lete roku 1942 v nemeckej firme HASAG (Hugo Schneider AG) v Liepzigu pod krycím označením Gretchen („Margarétka“). Projekt viedol dr. Heinrich Langwieler. Zbraň, ktorá v sebe kombinovala princípy raketového projektilu a bezzáklzového kanóna dostala meno Faustpatrone („Pästný náboj“). Avšak rovnako, ako neskoršia Panzerfaust („Pancierová päsť“), bola aj Faustpatrone bezzáklzová zbraň a nie raketa, ako sa často mylne uvádza.
Faustpatrone, alebo aj Panzerfaust 30 klein („Malá pancierová päsť 30“) vážila 3,2 kg, z toho 400 g tvorila kumulatívna nálož tvorená zmesou TNT a trihexogénu v pomere 1:1. Zbraň bola jednoduchá- tvorila ju kovová rúra s dĺžkou 80 cm a priemerom 2,8 cm (neskoršie modely mali priemer 3,3 cm) a projektil s dĺžkou 36 cm a priemerom 10 cm. Ten bol vystrelený 54 g čierneho strelného prachu. Strela bola stabilizovaná malými krídelkami, ktoré sa vystreli po tom, čo projektil opustil hlaveň. Rýchlosť bola približne 28 m/s a dosah len 30 metrov. Strela dokázala preraziť 140 mm panciera. Neskôr sa súčasťou zbrane stal aj primitívny zameriavač.
Schéma FaustpatroneArmáda si objednala 20 000 kusov tejto zbrane. Továrne HASAG dodali prvých 500 kusov v auguste 1943. Čoskoro sa objavili prvé problémy novej zbrane- skoršie modely nemali zameriavač a tvar projektilu spôsoboval, že sa často odrazil od nepriateľského tanku, alebo, v prípade skloneného panciera, výbuch nemal takú ničivú silu. Aj napriek týmto problémom a skutočnosti, že sa čoskoro objavili noví nasledovníci, zostala Faustpatrone spolu s nimi v službe až do konca vojny.
Faustpatrone v akciiPanzerfaustVývoj väčšej a zlepšenej verzie Faustpatrone začal Langwielerov tím už koncom roku 1942. Tá dostala označenie Panzerfaust 30, jej celková dĺžka bola 104,5 cm a hmotnosť 5,1 kg. Odpaľovacia trubica mala priemer 4,4 cm a obsahovala 95 g čierneho strelného prachu. Zväčšená hlavica s hmotnosťou 2,9 kg a dĺžkou 49,5 cm mala priemer 140 mm a obsahovala až 800 g kumulatívnej nálože, ktorá bola schopná prekonať 200 mm panciera, čo postačovalo na zničenie väčšiny tankov tej doby. Úsťová rýchlosť vzrástla na 30 m/s, ale dosah stále činil len 30 m. Prvých 6800 kusov z objednaných 50 000 bolo dodaných vojakom spolu s Faustpatrone v auguste 1943. Výroba Panzerfaust 30 trvala až do septembra 1944, keď ju vystriedala vylepšená verzia tejto zbrane, Panzerfaust 60.
Schéma Panzerfaust 30Tá mala dvojnásobný dostrel oproti predošlej verzii a jej úsťová rýchlosť činila 45 m/s. Aby mohla tieto hodnoty dosiahnuť, priemer odpaľovacej trubice musel byť zväčšený na 5 cm a na vystrelenie projektilu sa používalo sa 134 g čierneho strelného prachu. Dĺžka trubice sa nezmenila. Hlavica ostala pôvodná, ale dostala nový zameriavač, ktorý sa dal nastaviť na 30, 60 a 80 m. Zbraň vážila 6,1 kg. Táto verzia sa stala najrozšírenejšou a najviac vyrábanou „Pancierovou päsťou“ druhej svetovej vojny. Pôvodne sa plánovalo vyrábať 400 000 kusov mesačne, čo sa podarilo dosiahnuť v októbri 1944. Potom armáda vzniesla požiadavku na 1,5 milióna kusov za mesiac, čo sa takmer podarilo splniť v decembri toho roku, keď bolo vyrobených takmer 1 300 000 kusov. V tej dobe sa totiž výrobe Panzerfaustov nevenovala len firma HASAG, ale aj mnoho ďalších, hoci továrne v Liepzigu ostali naďalej hlavným dodávateľom.
Schéma Panzerfaust 60Posledná sériovo vyrábanú verzia tejto zbrane bola Panzerfaust 100. Produkcia sa začala v novembri 1944. Dosah sa zvýšil na 100 m, rýchlosť na 60 m/s. Priemer trúbky sa kvôli tomu zväčšil na 6 cm a dĺžka narástla na 115 cm. používalo sa 190 g čierneho prachu. Kvôli väčšiemu dosahu bol použitý nový zameriavač, ktorý sa dal nastaviť na vzdialenosť 30, 60, 80 a 150 m. Hmotnosť sa zvýšila na 6,8 kg.
V januári 1945 vznikla Panzerfaust 150, ktorá sa od svojich predchodcov dosť líšila. Odpaľovacia trubica bola spevnená, aby mohla byť použitá pri desiatich výstreloch. Nová, lepšie tvarovaná hlavica mala väčšiu prieraznosť (220 mm), pričom bolo použité menšie množstvo výbušniny. Merala 56 cm. Rýchlosť bola zvýšená na 85 m/s a dosah na 150 m. Výroba sa začala v marci 1945, keď bolo objednaných prvých 100 000 kusov, ale do skončenia vojny bolo vyrobených iba niekoľko z nich.
Schéma Panzerfaust 150Panzerfaust 250 mala vstúpiť do služby v septembri 1945. Bola podobná, ako Panzerfaust 150, ale mala predĺženú trubicu so spúšťou z pištole, podobala sa na sovietsku RPG-2. Dvojstupňový odpaľovací systém mal zbrani udeliť zbrani rýchlosť 150 m/s Vojna sa skončila skôr, než bol vývoj ukončený.
Na odpaľovacej trubici Panzerfaustov bol často červený nápis Achtung! Feuerstrahl („Pozor! Plameň!“). To malo vojakov varovať, aby počas streľby nestáli za trubicou, z ktorej vyšľahol plameň a mohol ich vážne poraniť. Po výstrele sa trubica odhodila.
Mnoho „Pancierových pästí“ bolo predaných do Fínska, ktoré rýchlo potrebovalo protitankové zbrane proti sovietskym tankom T-34 a IS-2. Viacmenej, častejšie pred zničením tanku Fíni uprednostňovali jeho zajatie a tak bolo z celkových 25 000 dodaných Panzerfaustov použitých iba 4000.
Po vylodení v Normandii bolo spočiatku iba 6% zo zničených tankov zničených Panzerfaustom. Zrejme to spôsobil nevhodný terén a nedostatok týchto zbraní na západnom fronte. Neskôr však toto číslo narástlo na 34%.
Na východnom fronte bol Panzerfaust používaný častejšie a to najmä v mestách, kde ním (alebo ďalšou nemeckou protitankovou zbraňou podobnou bazuke, zvanou Panzerschreck) bolo zničených približne 70% tankov. Sovieti to riešili montovaním provizórneho prídavného pancierovania na tanky, ktoré dokázalo ochrániť pred niekoľkými zásahmi kumulatívnymi strelami, ale nevydržalo večne.
Niektoré zdroje uvádzajú, že upravená verzia zbrane Panzerfaust sa stala sovietskou RPG-1 a slúžila ako vzor pri vývoji RPG-2.
Panzerfausty 30/60/100 (neviem rozoznať) v akcii.
Projektily Faustpatrone a Panzerfaust 30 
Príslušníci Hitlerjugend na bicykloch, ku ktorým majú uchytené Panzerfausty, sa presúvajú na bojisko.
Vojak cvičí príslušníčku Volkssturmu v používaní Panzerfaustu.
Príslušník Volkssturmu sa s upraveným Panzerfaustom krčí v zákope.
Panzerfausty primontované k lietadlu Bücker Bü 181 Bestmann
Panzerfaust primontovaný k lietadlu Langsamflugzeug LF1 "Zaunkönig"
Esselschreck 
Panzerfaust 150Große PanzerfaustZačiatkom roku 1945 bola vojenská situácia nacistického Nemecka katastrofálna- z východu sa valili masy sovietskej pechoty a tankov, na západe zlyhala nemecká ofenzíva v Ardenách a Spojenci prekonali Siegfriedovu líniu. V Taliansku boli nemecké vojská vytlačené prakticky až k Alpám. Vo dne v noci museli mestá po celom Nemecku znášať spojenecké nálety. Zásobovanie praktiky neexistovalo a tanky aj lietadlá mali len veľmi málo paliva. Morálka obyvateľstva aj vojakov bola veľmi nízka a len strach o vlastné rodiny, výdatne priživovaný propagandou a represáliami bezpečnostných zložiek, donútili radových vojakov, starcov a mladých chlapcov k fanatickému odporu. Navyše sa začali objavovať správy o novom sovietskom superťažkom tanku, ktorý mal byť imúnny voči všetkým doterajším protitankovým zbraniam, pretože jeho čelný pancier mal mať hrúbku až 400 mm! Nemecké protitankové vojsko malo problémy už vtedy, keď sa na bojisku objavil ťažký tank IS-2. Nemcov stálo vždy nemálo času a úsilia, aby preklenuli každý nový ruský technologický pokrok na poli tankovej techniky. Času a prostriedkov však teraz Nemcom zostávalo zúfalo málo. Pretože velenie nemeckej armády nemalo možnosť overiť si informácie o týchto nových super tankoch z vlastných zdrojov, snažilo sa aspoň ich utajiť, aby predišlo panike, ktorú by nasadenie takéhoto stroja vyvolalo. Strach má ale veľké oči a tak dostali nemecké zbrojovky objednávku na zbraň, ktorá by dokázala nové sovietske monštrum, ktoré dostalo prezývku Hecht („Šťuka“) poraziť. Bolo jasné, že cesta k uspokojivému vyriešeniu tohto problému nepovedie skrz použitie klasického protitankového delostrelectva, ktorého potenciál bol už takmer vyčerpaný. Doteraz používané protitankové kanóny kalibru 75 mm, PaK 40 a PaK 41, či ťažšie delo PaK 43 kalibru 88 mm sa požadovaným parametrom sotva približovali. Ani projekt superťažkého protitankového dela kalibru 128 mm PaK 44 nepriniesol očakávané výsledky. Cestou zväčšovania kalibru a predlžovania hlavne sa aj tak nedalo ísť donekonečna a ostatné vylepšenia ako kužeľový vývrt hlavne, alebo použitie munície s wolframovým jadrom neboli z dôvodu technologickej náročnosti použiteľné. Situácia vyžadovala lacné, účinné a rýchle riešenie.
Jediná vtedy dostupná technológia, umožňujúca prerazenie 400 mm homogénneho panciera, bolo požitie kumulatívnych náloží. Ručné protitankové zbrane s kumulatívnymi hlavicami mala už nemecká armáda vo výzbroji, ale aj najlepšia z nich, Panzerfaust 150, dokázala prebiť „len“ 200 milimetrov ocele a ešte nevstúpila do sériovej výroby.
Na volanie armády o pomoc zareagovala ako prvá firma HASAG a predložila svoj projekt Große Panzerfaust (niekedy označovaný aj Große Panzerfaust, avšak preklad zostáva rovnaký- „Veľká pancierová päsť“). Bolo to vlastne pokračovanie vývojovej rady Panzerfaust. Základom bolo odpaľovacie zariadenie prototypu Panzerfaust 250 opatrené pištoľovou rukoväťou. Projekt Panzerfaust 250 nebol nikdy realizovaný, pretože vývoj hlavice nebol do konca vojny ukončený. Navyše, hlavica navrhovaná pre 250-ku nebola projektovaná pre prieraznosť 400mm a HASAG preto začal vývoj úplne novej hlavice. Práce však prebiehali zúfalo pomaly a do konca vojny neboli dokončené.
Ďalšia spoločnosť reagujúca na vypísanú špecifikáciu bola firma Dynamit Nobel. Svoj projekt nazvala Hecht 10,5 cm podľa zbrane na ničenie ktorej bol určený. Firma poňala svoj projekt veľmi pragmaticky. Nemecká armáda mala s použitím kumulatívnych náloži dobré skúsenosti už pri dobýjaní belgickej pohraničnej pevnosti Eben-Emael.
Projekt vychádzal z faktu, že nemecká armáda disponuje kumulatívnou náložou, schopnou preraziť 400 mm homogénnej ocele alebo 1200 mm železobetónu. Táto nálož mala označenie Pionierhohlladung H15 a vyzerala ako polguľa s troma dištančnými nožičkami, ktoré zabezpečovali správnu vzdialenosť. Mala priemer 34 cm výšku 26 cm a vážila asi 15 kg z toho bolo 10 kg trhaviny. Kumulatívna dutina mala priemer 24 cm a bola odpaľovaná oneskorovanou rozbuškou (10-15 s.) V skladoch sa ich povaľovalo ešte asi 6000 kusov! Problém bol v tom, ako ju umiestniť na nepriateľský tank. Štandardné ručné prichytenie bolo vzhľadom k masám ruskej pechoty postupujúcej spolu s tankami nemysliteľné. Riešenie sa nakoniec našlo- H15 bola opatrená nárazovou rozbuškou miesto oneskorovacej, dostala aerodynamickejší tvar a pripojil sa k nej raketový motor z rakety, konkrétne RZ-65.
Spojením H15 a RZ-65 vznikla bojová hlavica s priemerom 26,5 cm a dĺžkou 90 cm. Pohonná časť bola zasunutá do odpaľovacej trubice s priemerom 10,5 cm, kumulatívna hlavica trčala von. Vývoj pokračoval napriek tomu, že RZ-65 bolo v skladoch len niekoľko desiatok kusov. Testy ukázali, že na vystrelenie hlavice do vzdialenosti 100 m treba spriahnuť minimálne dve RZ-65. Sériové aj paralelné usporiadanie rakiet malo svoje nedostatky, preto prišiel na rad kompromis. Kumulatívna hlavica bola zredukovaná na hmotnosť 7 kg a poháňaná jednou raketou. Dostrel takéhoto usporiadania bol približne 100 m. Potiaľto sa dostal vývoj, než pre Nemecko skončila druhá svetová vojna. Nakoniec sa ukázalo, že žiaden sovietsky „supertank” neexistuje a teda vývoj Große Panzerfaust bola úplne zbytočná a prehnaná reakcia na dezinformáciu.
Schéma Hecht 10,5 cmOstatné modifikácieV januári 1945 vznikol návrh Verbesserte Panzerfaust („Vylepšená pancierová päsť“), ktorej hlavica mala priemer 160 mm a mohla sa nastaviť vzdialenosť, v ktorej mala explodovať. Objednaných bolo 350 kusov tejto verzie, ale keďže sa nevedelo, kto presne ich má vyrobiť, došlo k výraznému zdržaniu a nie je jasné, či bol vôbec nejaký kus dodaný nemeckým ozbrojeným silám. Ďalším zlepšením mala byť hlavica tvorená novou plastickou trhavinou Nipolit, čím by sa zjednodušila jej výroba, ale vojna sa skončila skôr, než sa takto zmenená hlavica zaviedla do výroby.
Ďalší návrh z februára roku 1945 riešil problém, že hoci dokázala Panzerfaust vyradiť z boja tank aj osádku, nie vždy došlo k úplnému zničeniu vozidla, ktoré mohlo byť neskôr odtiahnuté, opravené a znova nasadené v prípade, že Panzerfaust nespôsobil požiar tanku, ale v ňom len urobil otvor. Návrh počítal s tým, že spolu s kumulatívnou náložou by bol vystrelený aj Panzerbrandgranate („Granát pre zapálenie tanku“), ktorý by požiar spôsobil. Ani takto upravené Panzerfausty sa však v boji nikdy neobjavili.
Panzerfaust & Panzerbrandgranate Koncom vojny sa objavil návrh Gasfaust („Plynová päsť“), ktorej hlavica by obsahovala bojový plyn. Brandfaust („Zápalná päsť“) mala mať zápalnú hlavicu a Falmmfaust („Plamenná päsť“) mala mať hlavicu naplnenú horľavou kvapalinou. Žiaden z nich však nikdy neopustil rysovacie dosky.
Vzniklo taktiež niekoľko návrhov upravených Panzerfaustov, ktoré mali slúžiť ako protipechotná zbraň. Kleinrakete zur Infanteriebekämpfung („Malá raketa pre boj proti pechote“) bola hlavica s priemerom 7,6 cm, ku ktorej bol primontovaný raketový motor. Celý projektil meral 66 cm a bol vystreľovaný z odpaľovacej trubice pre Panzerfaust. Hlavicu tvorila trhavina a zmes betónu a kovového šrotu. Zbraň mala preklenúť medzeru medzi maximálnym dosahom bežného pechotného granátu a minimálnym dostrelom mínometu. Napokon bol však na tento účel puškový granát a tak bolo postavených len niekoľko kusov tejto zbrane.
Koncom roku 1944 vznikol návrh vyrobiť pancierovú päsť, ktorá by ničila tanky spolu s pechotou, ktorá na nich (najmä na východnom fronte) často jazdievala. Preto mala byť Panzerfaust 150 opatrená tzv. Splitterringe („Šrapnelový prstenec“), kovový prstenec okolo hlavice, ktorý sa po jej explózii zmenil na smrtiace projektily.
Ďalší návrh bola Schrappnellfaust („Šrapnelová päsť“), tvorila ju hlavica s náložou a šrapnelmi, ktorá bola vystreľovaná z odpaľovacích rúr pre Panzerfaust. Projektil vážil približne 8 kg a dosah mal činiť 400 m. Oneskorovacia rozbuška bola nastavená tak, aby hlavica explodovala vo výške 2 až 3 metre nad zemou. Do konca vojny bolo vyrobených približne 100 kusov.
8.8 cm Raketenwerfer 43 V roku 1943 bola vyvinutá malá rotáciou stabilizovaná kumulatívna protitanková raketa s veľmi vysokou účinnosťou- dokázala preraziť 200 mm panciera. Mala ale nevýhody- jej úsťová rýchlosť bola veľmi nízka (čo ale pri kumulatívnej náloži nie je až taký problém) a jej maximálny dostrel nepresahoval 1000 m; proti tankom však mohla byť zbraň použitá len na vzdialenosť 250 m, proti bunkrom na vzdialenosť 700 m, čo je žalostne málo. Odpaľovacie zariadenie, 8.8 cm Raketenwerfer 43 prezývaný Püppchen („Bábika“) sa veľmi podobal na malé konvenčné protitankové delo, v skutočnosti sa jednalo o bezzáklzový kanón.
Zbraň bola vyrábaná firmou WASAG (Westfallische-Anhaltische Sprengsdorff AG) v Reinsdorfe v rokoch 1943-1945. Do konca vojny bolo vyprodukovaných len 3000 kusov, čoskoro ich nahradili jednoduchšie zbrane Panzerschreck.
http://www.zvlastnezbrane.estranky.sk/archiv/inahled/813.jpg
Raketenpanzerbüchse 43 a 54 V roku 1943 Nemci testovali americké bazuky, ktoré sa im podarilo ukoristiť v severnej Afrike. Hoci vtedy už vyrábali Püppchen, Faustpatrone, resp. prvé Panzerfausty, týmto zbraniam chýbala viacúčelovosť, ktorú bazuky mali. Preto bolo rozhodnuté urýchlene vyrábať vlastnú verziu bazuky označenú ako Raketenpanzerbüchse 43 (RPzB 43). Tá bola dlhá 164 cm a vážila 9,25 kg. Raketa kalibru 88 mm sa veľmi podobala na tú, ktorá sa používala v Püppchen. Pomerne krátka výmetná trubica spôsobila, že hnacia náplň horela aj po jej opustení. Preto musel operátor nosiť špeciálny ochranný oblek a plynovú masku, aby sa vyhol vážnym popáleninám. Dostrel zbrane činil 150 m.
RPzB 43
RPzB 43 bola zavedená do výzbroje v polovici roku 1943, ale už v októbri toho roku ju nahradila zdokonalená verzia označená ako RPzB 54 vybavená ochranným štítom strelca, ktorý už nemusel nosiť špeciálny oblek. Nasledoval ešte typ RPzB 54/1 vybavený kratšou výmetnou trubicou a zdokonalenou raketou s dostrelom 180 m. Zbrane boli na bojisku úspešné, na jeden výstrel sa zvyčajne podarilo zničiť jeden tank, a vyslúžili si prezývku Ofenrohr („Komín od kachlí”) Panzerschreck („Postrach tankov“). Mali však aj nedostatky- prúd spalín prezradil polohu družstva s Panzerschreckmi a navyše sa kvôli nemu táto zbraň nemohla používať v budovách. Celkovo bolo vyrobených 315 000 kusov Panzerschreckov všetkých typov.
RPzB 54
Za zmienku stojí ešte Fliegerschreck, upravená verzia Panzerschrecku určená na ničenie nízko letiacich lietadiel. Hlavica nového typu munície s časovým zapaľovačom obsahovala okrem výbušnej látky aj 144 malých vedľajších zápalných rakiet. Zbraň bola vybavená novým protilietadlovým mieridlom, podobným typu, ktorý sa už vyrábal pre guľomety MG 42.
Technický vývoj hlavice bol ukončený v januári roku 1945 a do konca vojny bolo vyrobených zhruba 500 rakiet nového typu. Hoci sa uskutočnili skúšobné streľby, k bojovým jednotkám sa Fliegerschreck nedostal.
