Autor Téma: Drang  (Přečteno 2284 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

poviedkar

  • Luftwaffe
  • Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 426
  • Pechota, Letectvo, Námorníctvo, Tanky, Panzernet
Drang
« kdy: Září 20, 2011, 09:54:46 »
Zamrznutým ihličnatým lesom kráčal muž. Špinavú neupravenú dlhú bradu mu pokrývala silná vrstva námrazy. Odetý len v roztrhanom kabátci ktorý ho takmer vôbec nechránil pred mrazom sa potácal pomedzi stromy cez kopy naviateho snehu. V ruke zvieral zakrvavenú sekeru. Mlel z posledného a smrť už za ním vystierala svoje chladné pazúry. Zastal s pohľadom upreným na dvojmetrový snehový závej a ticho zašeptal svoje posledné slová na tomto svete.

-,,Ilse."

(Tri roky predtým, Mníchov, Nemecko)

Po širokej hradskej ceste z Mníchova hrkotali naložené vozy plné všakovakých harabúrd a potravín a vedľa nich uháňali panské koče v ktorých vyfintené paničky omámené vôňou peňazí a parfémov preberali hriešne životy vyššej spoločnosti. Na kraji cesty stál sotva dvadsaťročný muž. Smutne sledoval vozy naložené potravinami ktoré by jeho a celú jeho rodinu uživily najmenej jeden rok. S bolestným úškľabkom si na chrbte napravil ťažkú drevenú bedničku na ktorej mal prirobené popruhy. CEz zle zatvorený poklop mu z nej trčali všakovaké drôty. Pomaly sa otočil k mestu chrbtom a vydal sa po okraji cesty vpred. Dlhé trochu stočené čierne lokne jeho vlasov mu sem tam poštekili tvár a on ich odfúkol nabok ako dotieravú muchu. Okoloidúci sedliak sediaci na volmi ťahanom voze oňho obtrel svoj zrak a ťahavo si odpľul.

-,,Hnusný žid!" zavrčal sedliak a viac sa nestaral.

Muž to začul ale nevenoval tomu pozornosť. Bol zvyknutý na takéto ústrky od väčšiny ľudí. Nemal to už ďaleko. Prešiel asi desať kilometrov a zišiel z hlavnej cesty. Úzkou blátenou cestou sa vydriapal do kopca a zbadal strechu svojho domu. Lepšie by sa to dalo označiť ako polorozpadnutá chalúpka ale on nebol ani tak romantik ako živiteľ rodiny. Z komína sa dvíhal jemný biely dym. Čakala ho večera.

Netrvalo dlho a zastal na prahu. Hrboľaté drevené dvere ho vždy verne vítali po jeho potulkách svetom. Jemne ich otvoril a vošiel dovnútra. Privítal ho jeho starý známy svet domova. Prítmie rozptyľované ohňom útlej lojovej sviečky ktorá slabo čmudila na hrboľatom vykývanom stole a dve malé stvorenia ktoré šantily za pecou. Pri nej sa zvŕtala Ilse. Jeho jediná láska s ktorou si veľa vytrpeli než sa mohli konečne vziať.

-,,Ata! Je tu ata!" skríkol za pecou natešený chlapčenský hlas a už k nemu trelili obe malé stvorenia.

Jeho deti. Ich deti! Natešene ho vystískali a on sa im láskyplne prihovoril za čo mu oni rozpovedali čo sa doma udialo za posledný týždeň zakiaľ on bol na cestách.

-,,Poďte sa najesť nech vám to nevychladne." nežne zavolala Ilse a ako pastierka viedla svoje malé hladné stádo ku stolu.

Zvesil si z boľavého chrbta ťažkú debničku a čo najjemnejšie sa posadil na lavicu vystlanú nejakými teplými rohožami. Zaspievali si krátku modlitbu a pustili sa do jedla. Mali kvaku. Opäť! Vidiac natešené tváre svojich detí však nemohol rozmýšľať nad ťažobou ich života. Jedlo sa rýchlo z tanierov minulo a Ilse deti nahnala do postele na peci. Kútikom oka ju sledoval. Z predošlých dôb si zachovala svoje dlhé zlatisté vasy a ešte aj jej postava bola ako prútik vŕbový no v jej očiach už nebol ten svieži vetrík a aj jej ľahký smiech sa kamsi vytratil. Všetko sa to zvrtlo a oni ostali tu. Mali plány no tie si nikdy nesplnili. Za čo aj? Z jeho príjmu nemohli ani len pomyslieť na cestu do Nového sveta.

Ani si nevšimol kedy sa k nemu vrátila. Sadla si na lávku vedľa neho a pritúlila sa k nemu. Jemne ju jednou rukou objal a pohladil po jemných vlasoch.

-,,Kam si až došiel?" opýtala sa ho šeptom.
-,,Skoro až do Salzburgu." odvetil šepotajúc aby nenarušil to posvätné ticho ktoré sa rozľahlo v ich skromnom príbytku.
-,,A?" šepla dúfajúc že jej konečne povie dobrú zvesť.
-,,Nič." odvetila sklamajúc tak ju ale hlavne seba.
-,,Nikto dnes nepotrebuje drotárov. A tobôž nie židovských drotárov." povedal sklamane.
-,,Snáď zajtra. Alebo pozajtra. Raz sa nám musí pošťastiť." odvetila dúfajúc no on už v to neveril.
-,,Niečo som predsa len doniesol." odvetil a v bedničke začal vzhľadúvať ten ázračný predmet ktorý ich mal vytrhnúť z tejto biedy.

Na stole čoskoro ležal papier.

Nemôžete si dovoliť emigrovať do Nového Sveta?
Nemôžete sa ísť pozrieť na Divoký Západ?

Ruský Cár Vám ponúka šancu na nový život.
Za osídlenie vyľudnených úrodných oblastí Ukrajiny dostanete od Cára štedrú podporu.
Pridajte sa k tým ktorý si už splnili svoje sny.
Vydajte sa na Ukrajinu!

-,,To sme už videli." zašepkala Ilse zmorene.
-,,Toto je iné!" oponoval jej on šeptom.
-,,A čím?" spýtala sa rezignovane.
-,,Tu nepotrebujeme žiadne lístky na loď. Aj s tým málo čo máme našetrené sa tam dokážeme uchytiť." začal horlivo.

V hlave sa mu už odvíjali predstavy ako orie šíre polia Ukrajiny a ako jeho deti vyrastajú vo svete kde nimi nikto neopovrhuje lebo sú židia.

-,,Nechaj ma nech si to premyslím." odvetila mu uťahane.

Zrazu zarinčalo sklo a dovnútra izby vletel cez okno kameň.

-,,Židáci!!!" ozvalo sa z tmy no kým stihol vybehnúť von ten opovážlivec sa stratil.
-,,Na čo máme ešte čakať? Vari na to kým nás tu zamordujú?" obrátil sa na ňu a videl že plače.
-,,Jakob. Ja už nevládzem." zavzlykala a vrátila sa dovnútra utíšiť deti ktoré sa na ten lomoz prebudily.
Anarchizmus znamená, že môžeš byť slobodný, nikto ťa nemôže zotročiť, nikto ti nemôže rozkazovať, nikto ťa nemôže okradnúť, nikto ťa nemôže využívať. Znamená byť slobodný, robiť veci ktoré chceš robiť a nebyť nútený robiť veci ktoré nechceš.             
                           Alexander Berkman

poviedkar

  • Luftwaffe
  • Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 426
  • Pechota, Letectvo, Námorníctvo, Tanky, Panzernet
Re: Drang
« Odpověď #1 kdy: Září 22, 2011, 03:38:10 »
Ležiac na posteli vedľa spiacej Ilse rozmýšľal a preberal si všetky pre a proti svojho plánu na presťahovanie.

Rusko. Tá veľká šíra krajina ich nabádala nech sa v nej usadia a žijú si svoj nový lepší život. Mal snáď odmietnuť? Ani za svet by to neodmietol a aj Ilse sa čoraz viac prikláňala k tomu aby odtiaľto konečne odišli. Jeho drahá Ilse. Pamätal si ako ju pred piatimi rokmi stretol na trhu v Mníchove. Ona bola dcérou bohatého obchodníka s exotickým drevom. Jej rodina ju videla ako manželku nejakého zazobaného mladého boháča z Berlína no ona ho nechcela. Padol jej do oka práve on. Jakob Goldberg. Chudobný žid a navyše drotár. Neslávna vyzitka pre ziskuchtivých rodičov. Bránili jej sretávať sa s ním a raz naňho poslali niekoľko chlapov aby mu tlmočili želanie jej rodiny nestretávať sa z ich dcérou. Všetko bolo márne a napokon ich v synagóge tajne oddali. Jej rodina bola pohoršená. Až tak že ju otec vyhodil z domu zo slovami:

-,,Nijaký žid moje peniaze nedostane! A ak ho tak veľmi chceš tak si za ním bež! No už nie si moja dcéra ale len obyčajná Židovka!"

Také bolo jej rozlúčenie z rodinou. Matka ju nechcela ani vidieť a vraj ľutovala že ju priviedla na tento svet. Vytrpela si mnoho neprávostí od rodiny aj okolia no držala pri ňom. A Jakob dúfal že bude pri ňom držať aj teraz.

Ráno šiel do Mníchova. Vybaviť povolenie k emigrácií. Bez neho by im všetkým hrozil žalár a ani v žalároch to židia nemali oveľa jednoduchšie. Znudený úradník pri žiadosti o vydanie emigrantskej listiny naňho fľochol pohľadom ktorý by Jakob nevenoval ani tomu najhoršiemu nepriateľovi.

-,,Emigrujete?! No aspoň sa zbavíme takých ako ste vy! Hanba našej spoločnosti!" vycedil úradník pomedzi stisnuté zuby a pridal na drahocenný list úradný štempeľ. Ešte zašiel do kancelárie prijímajúcej žiadosti o povolenie na trvalý pobyt v Rusku. Tu ho čakal oveľa milší úradník ktorého nemčina bola trošičku pomiešaná s ruskými slovíčkami no ako tak sa mu dalo rozumieť. Napokon získali vlastné políčko na šírej Ukrajine. Domov sa zberal síce úradne uťahaný ale šťastný. Bol taký šťatný že si ani nevšímal príležitostné nadávky okoloidúcich na jedného vyškereného Židáka.

Ilse doma súhlasila s odchodom a Jakob zapriahol ich staručkú kobylu Gertu za voz. Na chatrný rebrinák nazvláčali všetko čo tu nemohli nechať. Ilse aj Jakob sa snažili toho pobrať čo najviac lebo vedeli že do konca týždňa všetko rozkradnú alebo rozbijú tý čo o tomto malom domčeku v okolí vedia. Deti sa uvelebily pod celtou ktorá zakrývala ich majetok na voze a Gerta zabrala. Voz sa škrípajúc pohol vpred. Hrkotavo zišiel na hradskú a zamieril k Viedni.

O niekoľko týždňov neskôr

Jakob sediac na kozlíku jemne poháňal starú Gertu ktorá ťahala hrkotajúci voz po úzkej lesnej cestičke. Rakúsko-Uhorské cesty boli rovnako zlé ako aj ich domovské nemecké. Kobyla bola v posledných hodinách nekľudná. Neustále strihala ušami akoby tým svojmu pánovi chcela čosi naznačiť a hlavou hádzala neustále doprava do hustého lesa. Jakob nevedel čo tam Gerta cíti no nepáčilo sa mu to. Cestu cez horné Uhorsko už oľutoval. No bola to najkratšia cesta na vysnenú Ukrajinu. Pred vozom sa zjavila skalná stena a cesta viedla do úzkej rokliny ktorá sa otvárala v mase tvrdého kameňa. Gerta stále nepokojne strihala ušami no dala sa viesť vpred. Jakob premýšľal nad príčinami jej podivného správania keď ho prerušil Ilsin hlas volajúci z voza.

-,,Jakob? Čo sa to deje? Gerta je nejaká nepokojná. Nevydíš niečo pred nami?" spýtala a vykukujúc spod celty dopredu na cestu.

Voz vošiel do úzkej rokliny ktorá sa stáčala rz na tú, raz na onú stranu a tak nebolo dopredu veľmi vidieť. Pomaly napredoval divokou skalnou prírodou a napokon sa pred ním zjavil koniec stúpajúcej rokliny. Jakob popohnal Gertu aby boli čo najskôr preč z tohoto podivného kaňonu a voz sa už už blížil k východu keď v tom na cestu odkiaľsi vystúpili traja muži. Odetý v jednoduchých šatách s vybíjanými opaskami za ktorými mali zastrčené pištole a hrozivo vyzerajúce sekierky. Tvár si skrývali pod širokými klobúkmi zo širokým lemom dvíhajúcim sa dohora.

-,,Stoj, lebo strelím!!!" ozval sa hromový hlas a ozvena rokliny ho mnohonásobne zosilnila.

Jakob síce nerozumel ani slovu tých chlapov ale pochopil že sa zrejme jedná o lúpežníkov. Nemienil sa len tak ľahko nechať zabiť. A už vôbec nie nechať si povraždiť rodinu. popohnal Gertu tak silno ako len mohol takého starého koňa. Gerta sa však len trošičku viac rozbehla a voz sotva zrýchlil. Traja chlapi uskočili pred "rútiacim" sa vozom.

-,,Bóha jeho! Nezastaneš?!" skríkol jeden z chlapov a vytrhol si pišťoľ spoza opasku a vystrelil do vzduchu.

Jakob spanikáril a zastavil. Takmer ihneď ho schmatli čiesi silné ručiská a šmarili ho o zem. Hltajúc suchý prach sa váľal po zemi kde ho kopali a mlátili hneď traja zbojníci.

-,,No vidíš! Kázal som ti zastaviť! Nešlo to podobrotky, pôjde to pozlotky.

Zaškeril sa jeden zo zbojníkov. Najmocnejší chlapisko s hustou čiernou bradou siahajúcou mu až po hruď a divokými zelenými očami. Zvuky bitky prekričal Ilsin hlas a ustrašený piskot detí.

-,,Ďuro! Ľa ľa ho, čo že to tu máme." skríkol ktorýsi zloduch a ťahal k zbitému Jakobovi Ilse pevne ju držiac za vlasy.

Deti za ňou poslušne cupkali ako nejaký sprievod. Napokon sa aj Ilse ocitla na zemi vedľa Jakoba a deti sa jej držali ako kliešte s očami vypúlenými na tú príšernú bandu čo ich prepadla.

Okolo voza sa motalo zo dvanásť zbojníkov a zhadzovali z neho všetko čo sa im zdalo hodnotné no bolo toho naozaj veľmi málo.

-,,Za prechod je treba zaplatiť!" vyškeril sa bradatý silák ukazujúc zažltnuté zuby.

-,,My len prechádzame. Nechajte nás prejsť. Nič sme vám nespravili." zastenal Jakob no tá banda mu ani slovo nerozumela.

-,,Ľaľa ho! On ti bude ešte papuľúvať!" skríkol jeden zo zbojníkov čo stáli pri voze a hneď sa prihnal ku Jakobovi a vylepil mu takú po papuli že ten sa opäť zvalil na zem hltajúc prach.

-,,Nič cenné tu nie je!" ozvalo sa z voza a bradáč pristúpil k Jakobovi ktorý si mohol počítať zuby na zemi.

-,,Kde  máte cennosti! A chytro to vyklop lebo ti papuľu tak rozbijem že ťa žandár nespozná!" zvreskol naňho chlapisko a schmatol ho za vlasy ťahajúc ho na nohy.

Jakob kričiac od bolesti sa postavil a bradáč ho pustil no on sa znova zvalil na zem. Bradáč ho znova schmatol za vlasy a vytrhol mu z nich poriadny prameň. Napokon ho znova za vlasy postavil na nohy. Jakob mu však aj tak nič nerozumel.

-,,Cen - nos - ti!" vyhláskoval bradáč tvrdo a položil ruku na pišťoľ.

Jakob si nebol istý čo ten vagabund od neho chce a tak mlčal. Vagabund však nemal náladu na mlčanlivú chvíľku rozjímania a namieril pišťoľ na Ilse. Vyškerený Jakobovi do tváre zrúkol.

-,,Daj zlato lebo nebudeš mať ženu ani sopľošov!"

Jakob bledý ako stena zašmátral v tajnom vrecku na kabáte a trasúcou sa rukou podal vagabundovi mešec s peniazmi. Ich celoživotné úspory. Skromné úspory ktoré si vydreli a dúfali že s nimi začnú nový život v novej domovine.

-,,Nó vidíš že máš." zvolal bradáč rehotajúc sa a prskajúc sliny Jakobovi do tváre.

-,,Chlapi! Hybaj do hory! A vás ber čert aj s materou." zvolal vyškerený bradáč a celá banda zmizla v lese. Jakob sa zrútil na zem a Ilse s deťmi ho začala ťahať k vozu pričom ich sledovala Gerta pohľadom ktorý hovoril:

-,,Ja som vám to hovorila!"
Anarchizmus znamená, že môžeš byť slobodný, nikto ťa nemôže zotročiť, nikto ti nemôže rozkazovať, nikto ťa nemôže okradnúť, nikto ťa nemôže využívať. Znamená byť slobodný, robiť veci ktoré chceš robiť a nebyť nútený robiť veci ktoré nechceš.             
                           Alexander Berkman

poviedkar

  • Luftwaffe
  • Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 426
  • Pechota, Letectvo, Námorníctvo, Tanky, Panzernet
Re: Drang
« Odpověď #2 kdy: Říjen 22, 2011, 10:44:37 »
Jakob sa prebral na posteli v malej špinavej izbičke do ktorej cez špinavé okienko prúdilo biedne svetlo. Trochu sa pohol a zbadal vedľa seba v kresle spiacu Ilse. Nechápal ako sa sem dostal.

-,,Ilse." zachrčal no ona sa neprebrala.
-,,Ilse!" zachrčal hlasnejšie a ona otvorila oči a uprela ich naňho.

-,,Jakob! Konečne si sa prebral môj drahý. Myslela som si že to neprežiješ. Vďaka bohu že si to dokázal. Doktor mi povedal že sa z toho nemusíš dostať no ty si to dokázal." vzrušene rapotala Ilse ktorá sa od šťastia rozplakala.

-,,Kde to som?" opýtal sa Jakob opatrne.
-,,U pána doktora. Bol taký milý že nás prichýlil po to čo nás prepadli tý banditi. Tu v horách je to vraj nebezpečné. Ale už upovedomil miestnych žandárov a tý vraj upovedomili vojakov." odpovedala Ilse stále šťastná že jej muž prehovoril.
-,,A deti?" šepol Jakob.
-,,Sú v poriadku. A vy tiež čoskoro budete aj keď niektoré rany ja zahojiť nedokážem." ozval sa postarší muž ktorý práve vošiel do dverí.

Mal na sebe čierny kabátec a nohavice. Mohol mať asi tak 60 rokov a opieral sa o drevenú paličku no aj na svoj vek bol vysoký a vyžaroval z neho pokoj.

-,,Á pán doktor! Nepočula som vás vojsť. Ako bolo v meste?" spýtala sa Ilse.
-,,Ďakujem. Vybavil som všetky vaše záležitosti. Teraz by to už malo byť v poriadku."
-,,Ďakujem vám pán doktor. Kedy budem môcť odísť?" opýtal sa Jakob trochu chladne.
-,,V podstate ste zdravý ale tak dlhú cestu akú máte ešte pred sebou by som vám mohol dovoliť až o týždeň. Ale tu nie ste v nemocnici ako vidíte takže je na vás kedy odídete ale musím vás varovať. Ak sa vám na ceste niečo prihodí alebo ochoriete tak ja nenesie žiadnu zodpovednosť za zhoršenie vašeho stavu." povedal doktor varovne no na Jakoba to nezabralo.
-,,Ilse zbaľ deti a dnes večer odídeme!" povedal Jakob pomerne tvrdo a Ilse schladená jeho zmenou nálady sa rýchlo pobrala hľadať deti ktoré sa znova hrali niekde vonku.

Aj doktor sa chystal opustiť malú miestnosť no Jakob ho zastavil.

-,,Pán doktor na slovíčko prosím." ozval sa Jakob vstávajúc ubolený z postele.
-,,Čo si prajete?" opýtal sa muž zdvorilo.
-,,Neviem čo ste natrúbili mojej žene do hlavy ale mňa neobalamutíte! Čo ste od nej chcel za to že ma ošetríte?!" vyštekol zostra na starca Jakob.
-,,Pokiaľ si myslíte že som od nej niečo žiadal tak ste na omyle. Boli ste v strašnom stave keĎ som vás uvidel na ulici pri voze kde vám žena zháňala nejakú pomoc. Zľutoval som sa nad vami a vašou rodinou a zadarmo vás ošetril a vykonal potrebné úradné povinnosti súvisiace s vaším prepadnutím v tiesňave. Ako však vidím okrem zdravia ste tam nechal aj slušné správanie." odvetil doktor jemne s malou výčitkou.
-,,My nepotrebujeme almužny. Ja som vás o pomoc nežioadal a tak buďte taký láskavý a netvárte sa mi tu ako Jahveho anjel! A teraz ak dovolíte sa oblečiem do niečoho menej napáchnutého vaším snobstvom!" odvrkol Jakob a starec zaskočený takýmto správaním odišiel z miestnosti.

Jakobovi sa ubolenou hlavou preháňali temné myšlienky.
Anarchizmus znamená, že môžeš byť slobodný, nikto ťa nemôže zotročiť, nikto ti nemôže rozkazovať, nikto ťa nemôže okradnúť, nikto ťa nemôže využívať. Znamená byť slobodný, robiť veci ktoré chceš robiť a nebyť nútený robiť veci ktoré nechceš.             
                           Alexander Berkman