Slovenská pozemná armáda

[jugen]

Slovenská pozemná armáda





Ťaženie proti Poľsku


Predohra
Účasť Slovákov na ťažení proti  Poľsku nie je možné hodnotiť  bez poznania predchádzajúcich udalostí.Hranica medzi Slovenskom a Poľskom (Uhorskom a Haličou) bola takmer tisícročie stabilnou a obidvoma stranami rešpektovanou.
Obnovený poľský štát ju však porušil už v decembri  roku 1918,keď jeho vojsko začalo okupovať viacero pohraničných dedín a obcí ako napríklad Kežmarok a Stará Ľubovňa.

Belgický verdikt a následné pričleňovanie
Onedlho Poliaci preniesli  územné požiadavky na medzinárodnú úroveň pričom použili propagandistický trik, keď obyvateľstvo na Kysuciach, Spiši  i Orave ktoré sa dlho označovalo ako goralské, vyhlásili za Poliakov a vďaka tomu  si mohli u Najvyššej rady Dohody nárokovať všetky územia, ktoré obývali. Najvyššia rada Dohody vyniesla 28.júla 1920 a belgickom meste Spa  verdikt v ktorom stálo, že 27 slovenských obcí s viac ako 26 tisícmi obyvateľmi pripadne Poľsku. Celé Slovensko bolo šokované. Bolo pre nás nepochopiteľné, že k tomto kroku sa uchýlili Poliaci ktorých sme pokladali za spojencov  a ktorých krajina bola vtedy trojnásobne väčšia ako ČSR. Na rozdiel od menšín v ČSR poľský štát Slovákom neposkytol ani minimálne národnostné práva. Neboli uznaní za menšinu a bolo s nimi zaobchádzané ako z „neprebudenými Poliakmi“ .Boli zrušené národné školy, slovenskí učitelia dostali výpovede. Ani počas ďalších rokov sa vzťahy nezlepšili. Vo víre  mníchovských udalostí  na jeseň roku 1938 sa Poľsko pridalo na stranu nemeckých a maďarských agresorov a podľa ich vzoru požadovalo pre seba ďalšie územie! Keď sa na to pozrieme z pohľadu Slovenska tak územné straty ktoré vznikli kvôli severnému susedovi boli väčšie než tie, ktoré si vyžiadalo Nemecko. Kým Nemci si vynútili Devín a Petržalku, Poľsko si vynútilo až 11 obcí (skôr ich časti) a to Čierne skalité, Svrčinovce (Kysuce),Suchá hora, Hladovka (Orava) Medzibrodie, Javorina , Kalenberk, Lesnica, Vyšné a Nižné Šváby (spiš).
Najvýraznejšie sa Poľske územné požiadavky  pociťovali na Kysuciach, na Orave a Spiši.Na spomenutých miestach vznikali aj mimoriadne silné proti poľské nálady. Obyvatelia Svrčinovca demonštrovali 21. Novembra 1938,v Rakovej pri Čadci v ten istý deň ženy vyhlasovali, že svoje deti račej zabijú ako by ich mali dať do poľských škôl.24. novembra 1938 rozzúrení Oravci zdemolovali autobus poľskej delimitačnej komisie. Tí sa museli zachrániť útekom pretože ich muži naháňali zo sekerami a vidlami!Niet sa preto diviť, že zavládol pocit hlbokého sklamania a hnevu. Najviac  sa to odrazilo na politickej scéne kde propoľské krídlo úplne stratilo prívržencov a ostalo veľmi málo verných (často Poliaci).

Samostatné slovensko

Keď slovenský štát vyhlásil dňa 14. Marca samostatnosť ,poľská diplomacia  ho už 16.marca uznala (v tom istom dni aj Nemecká).

Mapa Slovenska


Čo sa týka zahraničnej politiky tá bola úzko naviazaná na Nemecko, čo bolo zakotvené už do ochrannej zmluvy medzi Slovenskom a Nemeckom z 23.marca.1939.
Ministerstvo národnej obrany (MNO) na čele  s podplukovníkom Ferdinandom Čatlošom bolo založené 15.marca.1939.Najvačšiou hrozbou pre samotnú existenciu Slovenska bolo Maďarsko a jeho revizionistická politika, ktorá dávala najavo, že má v pláne pripojiť si zvyšok krajiny. To bol hlavný dôvod prečo vláda SR dbala na silnú a bojaschopnú armádu, ktorá bola silne oslabená po odchode kvalitných kádrov a českých dôstojníkov do svojej vlasti. Armáda bola v danej dobe prakticky v chaose. Po zdĺhavých rokovaniach s Nemcami ktorí ju plánovali obmedziť na 50 000 mužov (dôvod je hádam jasný) povolil nakoniec v auguste 1939 Hitler ponechanie výzbroje pre 125 000 vojakov ako aj pre 25 000 záložníkov.150 000 vojakov bolo vzhľadom na ekonomický a početný stav (2,6 mil.)  krajiny pomerne veľa.Len tak na okraj dnes má Slovensko 5 mil. obyvateľov a armádu má asi okolo 13 000 vojakov.

Podplukovník Ferdinand Čatloš (neskôr generál)


Príprava a organizácia taženia

Najdôležitejšie pre existenciu nového štátu boli  pomery v strednej Európe a postoj „veľmoci“ Nemecka .Z ochrannej zmluvy, ktorá panovala medzi SR a Nemeckom nebolo však zrejmé či SR ako taká bude existovať ďalej. Hitler totiž uvažoval, že so Slovenskom ako s kompenzáciou pre Poľsko pri otázke „Gdanského koridoru“. Po stroskotaní Nemecko-poľského rokovania sa Hitler rozhodol ,že Slovensko nechá za tedy na pokoji .O Slovensku sa začalo uvažovať ako o spojencovi po podpise paktu Ribbentrop-Molotov. Územie Slovenska malo tvoriť nástupný priestor pre nemecké jednotky. Na základe ochrannej  zmluvy bolo predstaviteľmi Slovenska povolené využitie ich územia .Nemci  pôvodne nepočítali z aktívnou účasťou slovenských zložiek pri ťažení. Slovenská armáda mala zabezpečiť svoje územie pred prípadným výpadom poľských jednotiek.Až  24.augusta (len dva dni pred plánovaným útokom) predostreli Nemci slovenskej vláde žiadosť o "podriadenie sa armády" čomu z pochopiteľných dôvodov slovenská vláda vyhovela.Toto podradenie sa ako prvé ukázalo v médiach kde zo dňa na deň začala proti poľská propaganda.26.augusta začala slovenská armáda naplno mobilizovať a to najprv odvodom troch ročníkov a neskôr až 15 ročníkov zo zálohy.Nakrátko  bolo zmobilizovaných až 150 tisíc mužov čo bol na štát s 2,6 miliónovou populáciou naozaj veľa.
Číslo sa však skresalo na 51 tisíc mužov, ktorí boli rozdelení následovne:

1.divízia "Jánošík" veliteľom bol generál Anton Pulanich

Generál Anton Pulanich vyznamenáva vojakov


2.divízia "Škultéty" veliteľ generál Ján Imro  neskôr Alexander Čunderlík

3.divízia "Rázus" pod velením plukovníka Augustína Malára

Neskorší generál Augustín Malár


Rýchla skupina "Kalinčiak" veliteľ Ján Imro
 
Jazdecký priezvedný oddiel






Prvá, druhá a tretia divízia boli pešie a málo motorizované o nič lepšie na tom nebola ani "rýchla skupina" ktorá bola odkázaná na kone a nákladiaky.



Slovenské jednotky útočili na južný front, kde jej protivníkom bola armáda Karpaty , ktorej základ tvorili jednotky „Korpusu ochrony pogranicza“ a „Obrony Narodowej“ neskôr aj armáda „Kraków“. Poľské jednotky boli o niečo slabšie a mali horšiu disciplínu ako Slovenské. Tak ako Poľská armáda na ostatných úsekoch trpela slabou mechanizáciou nedostatkom delostreleckej, tankovej ,ale aj protilietadlovej techniky. Treba dodať že poľské jednotky boli ako po technickej tak aj po národnostnej stránke nesúrodé.
Slovensko- poľské hranice prekročili čiastky 1. a 3. Divízie, nedopátral som sa ku konkrétnemu číslu, ale jednotiek nebolo viacej ako pár práporov. V priebehu druhého dňa sa podarilo 1. Práporu z prvej divízie obsadiť niektoré spišské obce, ktoré boli odstúpené Poľsku v roku 1938 (napríklad Javorina), ale aj niektoré obec, ktoré boli odstúpene v roku 1920.3. septembra už slovenská armáda vstúpila na zvyšok bývalých slovenských obcí severného Spiša. Aj keď slovenské jednotky dosiahli historickej hranice (uhorsko-haličskej), niektoré postupovali ďalej (1. a 3. Divízia).Prvá divízia zahájila postup na Nowy Targ a Tymbark a 3.divízia zahájila postup na mesto Sanok. Treba poznamenať, že postup sa nezaobišiel bez strát, ktoré boli relatívne malé, k stratám došlo iba pri mestách Tyliczi,Ochotnici a Czeremche.
Keďže sa poľská obrana zrútila a začali ustupovať, tak jednotky nemali dôvod ďalej zotrvať na poľskom území a preto sa už 11. septembra  začalo postupné sťahovanie jednotiek na Slovensko. 17.septembra začala demobilizácia jednotiek. Ako prví boli demobilizovaní muži, ktorí sa mali zúčastniť na poľnohospodárskych prácach, keďže v danom období sa konal zber úrody a celkovo práca na poliach. Týmto boli silne ovplyvnené slovenské jednotky, ktoré boli väčšinou limitované zberom úrody. Demobilizácia všetkých záložníkov nastala oficiálne 5.októbra a to rozkazom z MNO.
Čo sa týka jednotiek umiestnených v Poľsku, tak najdlhšie sa tam udržal 1. Prápor 4.pešieho pluku* úloha tohto práporu bola strážna služba v Zakopanom. Z mesta  odišla táto jednotka 28.septembra 1939.

Mapa postupu Slovákov


Obyvateľstvo bolo viac menej k Slovákom prívetetivé, priateľské  a to nielen v oblastiach kde žili etnickí Slováci, ale aj rodení poliaci ich vnímali lepšie ako Nemcov. Treba aj spomenúť ,že nie všetci vojaci súhlasili s útokom proti Poľsku, ale priateľské chovanie miestnych, ktorí v nich videli osloboditeľov (hlavne v oblastiach, ktoré pripadli Poľsku v roku 1938 a 1920 ) ich donútilo prehodnotiť svoj názor.


Dôsledky vojny

Tým, že Slovensko odsúhlasilo podriadenie sa armády Nemeckej armáde a poskytnutím územia pre Nemecké jednotky sa stalo vedľajšou vojenskou stranou.Zaujímavosťou je, že SR nikdy Poľsku vojnu nevyhlásilo.Čo sa týka nálady v armáde, a to počas mobilizácie častým javom boli rozpaky,nechuť, stávalo sa výnimočne, že boli oneskorované nástupy.

Počas mobilizácie nedošlo k žiadnym významným konfliktom, ktoré by narušili priebeh ťaženia.
Počet obetí bol relatívne nízky a to jest 24 mužov ,z ktorých 19 zomrelo v boji a 5 pri rôznych nehodách počas mobilizácie.Straty na životoch, ktoré spôsobili slovenské jednotky poľským neboli moc drastické vzhľadom na relatívne kľudný úsek bojov.Do zajatia padlo asi 1 350 vojakov a však na slovensko bolo transportovaných 1 200 vojakov, ktorí boli umiestení prevažne v zajateckom tábore pri Lešti.Vojaci z poľských radov ktorí boli slovenskí občania boli prepustení do svojich domovských obcí, ostatní zajatci boli prevzatí Nemeckou správou. Vojaci mali rozkazom zakázané násilnosti proti domácemu obyvateľstvu .


Poľskí zajatci


Slovenskí vojaci pri rozhovore s miestnym obyvateľstvom



Pokiaľ ide o politické následky, tak z hľadiska vtedajšej slovenskej politiky, ktorej šlo v prvom rade o zachovanie existencie bolo najpodstatnejšie že účasťou v ťažení si obhájila a upevnila svoje postavenie v rámci vtedajšieho mocenského pomeru.
Po Nemecko-sovietskom  pakte bola SR uznaná aj zo strany ZSSR, čím si výrazne upevnila svoje postavenie.

Zmizla hrozba ,s ktorou Nemci operovali ešte na jar roku 1930, kde uvažovali o Slovensku ako o kompenzácií Poľsku.Hitler definitívne rozhodol pre zachovanie SR.Dňa 21. októbra 1939 totiž Hitler slovenskému veľvyslancovi v Berlíne  zdelil že svojim postojom k proti poľskej vojne  sa "slovensko s konečnou platnosťou etablovalo".

Ďalším veľkým ziskom bolo navrátenie obcí, ktoré boli zobraté Poľskom v roku 1918 a 1920.Obyvatelia týchto miest boli vďační, že sú znovu súčasťou Slovenska.Taktiež Hitler ponúkol Tisovi územie okolo Zakopaného, ale Tiso odmietol zo zdôvodnením, že je vďačný za ponuku pripojenia územia, ale územie, ktoré mu bolo ponúknuté nikdy nepatrilo Slovensku a ani tam nežili slovenskí občania.

Taktiež treba poukázať negatívne svetlo tohto ťaženia a to, že  Slovensko ako také "si podpílilo konár" u Veľkej Británie a u Francúzska, ktoré ho diplomaticky prestalo uznávať a viacej sa naklonilo na zahraničnú vládu ČSR.

Slovenský vojak pri novo získanej obci

[jugen]

Ťaženie v ZSSR 1/2

22.júna 1941 začala najkrvavejšia operácia v histórií ľudstva operácia Barbarossa.Kedže Slovensko malo záväzky voči Nemecku, Slovenská armáda sa pripojila do ťaženia proti ZSSR už 24.júna. keď prekročili jej vojská bez vyhlásenia vojny hranice so ZSSR.

Príprava a organizácia

Slovenský minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš vydal 22.júna 1941 osobitný rozkaz č. 1 na základe ktorého vznikla improvizovaná motorizovaná jednotka nazvaná rýchla skupina (ďalej RS).Jednotky, ktoré sa mali stať súčasťou novo vzniknutej jednotky sa následujúci deň začali formovať v okolí Medzilaboriec.RS spadala pod 17. Nemeckú poľnú armádu. Bola plne motorizovaná, dokopy mala 1910 mužov a 47 tankov, jej slabinou však bol nedostatok pechoty a delostrelectva. Taktiež pechota nemala žiadne samopaly, mínomety a len veľmi málo ťažkých guľometov a abstinovali aj protitankové delá, ktoré by boli schopné čeliť moderným ruským tankom typu T-34 a KV.

Slovenskí vojaci pri ťažkom guľomete                       



Čas na obed



Prvé boje

Prvú bojovú akciu absolvovali slovenské jednotky 26.júna pri obci Wojtkova.Po obsadení obce prenikli do úzkeho údolia za ňou.K prelomeniu sovietskej obrany nedošlo kvôli nedostatku pechoty a delostrelectva.Po obsadení údolia vojakmi a vozidlami Slovenskej armády,začala mínometná a následne delostrelecká paľba.Následne sa zo zúrivosťou vrhli na slovenské jednotky sovietski vojaci, ktorí boli veľmi húževnatí.Treba podotknúť, že sovietské delostrelectvo nebolo zastrieľané a preto malo skôr psychologický účinok.Po tomto protiútoku sa slovenské jednotky stiahli na svahy severozápadne od obce, kde sa im do večera podarilo stabilizovať situáciu.Pri tomto protiútoku zomrel prvý slovenský vojak v ZSSR.

27.júna sa smer postupu zmenil na západ, pretože RS bola podriadená nemeckej bojovej skupine plk. Julia Coretiho*.Jednotka sa nachádzala na východnom brehu rieky San v týle sovietskych opevnení.Jej prvou úlohou bolo sa zabezpečiť proti prípadnému útok sovietov z juhu a východu, potom mali zaútočiť na sovietske opevnenia  Molotovej línie od východu a umožniť tak oproti útočiacej 454. zaisťovacej divízií prekonať rieku.
Kedže 454 ZD. nedokázala čelným útokom preraziť, rozhodlo sa velenie, že nasadí slovenskú RS na útok zo sovietskeho týla.Ako prvé zaútočili slovenské tanky, ale útok bol neúspešný.Následne na bunkre zaútočili ženisti a pechota.Po niekoľko hodinovom boji bolo z 13 bunkrov v okolí obec Zaluž dobytých 9 bunkrov a zvyšné 4 boli zablokované a dobre strážené.Bunkre boli dobyté 3-4. júla vojakmi z 5. pešieho pluku z 2. divízie armádnej skupiny.

Slovenské tanky pri prekračovaní rieky San


Slovenskí vojaci počas oddychu, na foto je dobre vidieť ukoristené ruské samopaly. ktorými sa snažili zakryť absenciu vlastných samopalov.




V prvej polovici júla bola RS zosilnená na brigádu.Na slovensku sa za tedy zorganizovala Slovenská armádna skupina a to predovšetkým  z zmobilizovaných záložníkov.Táto skupina prekročila hranice so ZSSR začiatkom júla.Tvorili ju dve pešie divízie ( 1. a 2. divízia) ,dva delostrelecké pluky (11. a 12 del. pluk) ,ženíjny prápor ,tanková rota, spojovací prápor , rota obrnených aut a ďalšie menšie jednotky.Jej veliteľom sa stal minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš.Útvary boli odkázané hlavne na kone, takže mobilita bola obmedzená.Práve preto sa Nemecké velenie rozhodlo nechať túto jednotku na Ukrajine ako okupačné vojsko.
Do boja sa na začiatku júla 1941 dostal len 5. peší pluk z 2. divízie.Jeho úlohou bolo dobyť posledné bunkre Molotovovej línie v okolí mesta Lesko.Posádky sovietskych bunkrov na východnom brehu rieky San totiž stále odolávali nemeckej 454. zaisťovacej divízií.Taktiež most cez rieku San pri obci Lesko ešte stále stál,ale bol podmínovaný. Obrancovia ale svojou paľbou neumožnili odmínovať most, preto bol nepoužiteľný.Preto dostala 2. divízia rozkaz dobyť bunkre v okolí Leska,aby nemecké i slovenské jednotky mohli ďalej postupovať na východ.Útočné oddiely pechoty a ženistov vybavené  trhavinami boli 3. júla 1941 o 11:30 pripravené k útoku.Boj trval celý deň a celú noc.Niektoré posádky bunkrov sa bránili do posledného muža iné sa rýchlo vzdali.Nad ránom už boli všetky bunkre dobyté.


Bunkre o ktoré sa viedli tvrdé boje



Armádna skupina bola 11. júla 1941 podriadená veliteľstvu tylového priestoru skupiny Juh s úlohou vystriedať nemeckú 444. zaisťovaciu divíziu v priestore Sambor-Mikolajow-Stryj ,udržiavať na osadenom území poriadok a vyčistiť ho od rozprášených zvyškov sovietskych jednotiek.Činosť väčšiny týchto jednotiek sa nemenila ani v druhej polovici júla.Výnimku tvorili iba stíhacie letky a Rýchla brigáda,ktoré sa zúčastnili bojov v rámci 17.armády


Reorganizácia Rýchlej skupiny

V rovnakom čase , keď útvary armádnej skupiny vykonávali náročné pešie presuny po planinách Ruska , aby skončili v úlohe strážnych jednotiek ,prebiehala reorganizácia
rýchlej skupiny na silnejšiu Rýchlu brigádu (RB).Rýchla skupina bola posilnená novými jednotkami z 1. a 2. divízie ,11. delostreleckého pluku a inými jednotkami z armádnej skupiny.Už 7. júla 1941 bola jednotka premenovaná na Rýchlu brigádu a zároveň bola podriadená veliteľstvu armády.
Jej veliteľom sa stal dovtedajší veliteľ Rýchlej skupiny  Rudolf Pilfousek.
Po doplnení mala brigáda 4 902 vojakov a dôstojníkov.Väčšinu mužstva tvorili mladí vojaci prezenčnej služby z ročníkov 1918-1920 a väčšina dôstojníkov nebola o moc staršia, ako dobrý príklad poslúži veliteľ RB plk. Pilfousek ktorý mal 42 rokov.Títo muži boli síce na vrchole svojich fyzických síl, ale nemali žiadne bojové skúsenosti.Brigáde boli taktiež pridelený nezistený počet dôstojníkov a rotmajstrov z Wehrmachtu.



Bitka o Lipovec

10. júla 1941 bola slovenská RB začlenená do 49.horského zboru generála Ludwiga von Kublera.Ten dal rozkaz, aby sa jednotka presunula do Vinnice a aby sa pripravila na bojové nasadenie smerom na Ilince a Lipovec..Ich výhodou bolo to že mužstvo sa skladalo prevažne z kaukazských a stredoázijských národov čiže by sa dalo povedať že boli aklimatizovaní na život v horách a Lipovec bol hornatejšom teréne.Veliteľom bol generál major Semjon Akimovič Tlačenko ,pôvodom Ukrajinec.

Lipovec bránila 44.horská strelecká divízia**.Jednotka okolo Lipovca vybudovala veľa "liščích dier" čo boli vlastne okopy  pre 2-6 stojacích obráncov v tvare U ramenami k nepriateľovi.Súvislé zákopové pásmo tu nebolo vybudované, zato „líščie diery“ boli vykopané tak aby sa mohli navzájom kryť. Obrancovia nezabudli tieto postavenia dobre zamaskovať obzvlášť pri krajoch ľanových polí boli tieto postavenia perfektne maskované čo pôsobilo útočníkom ťažkosti.
RB vyrazila do útoku na Lipovec za úsvitu dňa 22. Júla 1941.Predsunuté pozície 44.HSD boli rýchlo prekonané ale hlavné obranné pásmo sa nepodarilo prekonať kvôli húževnatej obrane.
Plukovník Pilfousek preto dve hodiny váhal , kým o 12:30 nariadil nový útok na Lipovec zo všetkými silami brigády .

Slovenskí vojaci pri Lipovci prekonávajú ľanové pole



Útok začal silnou delostreleckou prípravou. Potom vyrazila do útoku pechota. Slovenským vojakom sa podarilo úplne rozprášiť krycie oddiely 44.HSD na kopcoch. Tanky a pechota prenikli popoludní do mesta ale keď si plukovník Pilfousek myslel že Lipovec je dobytý ,začal generál Tkačenko záložným plukom o 17:15 silný protiútok. S pomocou delostrelectva zaútočili minimálne dva prápory na pravé krídlo útočného sledu RB. Súčasne zaútočil na Lipovec sovietske jednotky z ľavého brehu rieky Sob.

100mm delo škoda


Hrozilo obkľúčenie útočného sledu RB a následné zničenie. Plk. Pilfousek si našťastie uvedomil, že na zastavenie  takéhoto rozsiahleho útoku nemá k dispozícií žiadne zálohy. Preto o 18:00 nariadil útočnému sledu ustúpiť do obranného postavenia 2 km od obce Ščastliva.

V Lipovci však zostalo odrezaných 250 slovenských vojakov a dôstojníkov s obrnenými vozidlami. Nikto z nich nemal ani najmenšiu chuť sa vzdať do sovietskych rúk. Postupne sa po malých častiach prebíjali späť celú noc až do úsvitu.
Rýchla brigáda Lipovec nedobyla a navyše utrpela tvrdé straty.               


Ráno 23.júna o 4:00začalo slovenské delostrelectvo 45 minútovú delostreleckú prípravu.Po nej vyrazili k Lipovcu od Ščastlivej slovenské tanky a pechota a z Vachnovky predvoj nemeckej 295. pešej divízie.Aj tento útok bol odrazený.Generál Tkačenko si však uvedomil,že jeho divízia po dvojdennom vyčerpávajúcom boji nevydrží koncentrovaný útok z dvoch strán.Nariadil preto svojim jednotkám, aby sa nenápadne stiahli z Lipovca k Ilincom.Velenie RB a 295 PD tento zámer neodhalilo. O 12:00 spustilo nemecké a slovenské delostrelectvo silnú paľbu na Lipovec a Kamionku.Zároveň vyrazila do útoku nemecká pechota na severnom okraji Lipovca a do 16:00 mestečko úplne ovládla.

Zničený slovenský tank Lt-38



Bitka pri ukrajinskom mestečku Lipovec bola prvou a zároveň poslednou bojovou akciou Rýchlej brigády na sovietsko-nemeckom fronte.

Celkov straty RB boli 75 mŕtvych (z toho 7 dôstojníkov) , 167 ranených ( z toho 9 dôstojníkov) a 19 zajatých (z toho 1 dôstojník).Z pôvodne 50 zajatých mužov sa 27 podarilo ujsť zo sovietskeho zajatia a 4 padli pri pokuse o útek.Materiálne straty zahŕňali 6 zničených tankov a 25 nákladných aut.

Dá sa povedať, že tieto straty boli výsledkom podcenenia protivníka, o ktorom velenie RB prakticky nič nevedelo v priebehu celého boja!
Brigáda bola vyslaná do boja bez prieskumu a leteckej podpory.
Straty, ktoré spôsobila RB sovietskej 44.HSD boli odhadnuté na vyše 700 mŕtvych  a takmer 1000 ranených.Do slovenského zajatia padlo 150 sovietskych vojakov.


Bitka o Lipovec bola pre slovenských vojakov nielen krstom ohňom , ale aj najkrvavejšiou bitkou ťaženia proti Zssr



Reorganizácia Slovenskej armády


Väčšina slovenskej armády však zostávala v nečinnosti. Celkový početný stav slovenskej armády v poli pritom 15. Júla 1941 dosiahol 50 689 mužov! Generál Čatloš sa preto po konzultáciách s dôstojníkmi svojho štábu a po rokovaniach s nemeckou stranou rozhodol k rozsiahlej reorganizácii slovenskej poľnej armády. Slovenská armáda mala nedostatok rýchlych dopravných vozidiel, na Slovensku sa práve začala žatva a pre Slovenskú republiku  bolo finančne príliš nákladné udržiavať za hranicami toľko vojska ,ktoré navyše nebojovalo. Bolo rozhodnuté zosilniť Rýchlu brigádu na Rýchlu divíziu , ktorá mala byť plne motorizovanou jednotkou.

Po týchto reorganizáciách však nastala otázka:Čo zo zvyšným mužstvom?Rokovania s nemeckou stranou boli dosť zložité.Na zaistenie tylových oblastí sa napokon ponechalo ešte menej vojakov ako na fronte.zo zvyšného aktívneho mužstva sa postavila Zaisťovacia divízia (ZD),ktorá v rokoch 1941-1943 pôsobila na Ukrajine a v Bielorusku ako okupačný útvar.Prebytoční záložníci boli odsunutí na Slovensko a postupne prepustení z armády  do civilu.Obidve divízie mali v prípade potreby doplniť aktívni vojaci zo Slovenska.Prepúšťanie záložníkov sa týkalo predovšetkým otcov a živiteľov rodín ,starších ženatých záložníkov a nakoniec najstarších slobodných záložníkov.
Slovenský kontingent sa tak zredukoval z 50 689 na 16 303 vojakov.Celkom 34 386 záložníkov (teda 2/3 vojska) sa vrátilo na Slovensko v auguste 1941.Slovenská armáda na východnom fronte tak bola výrazne zredukovaná.

 
Propagandistická fotka



Cieľom reorganizácie nebola len početná redukcia poľnej armády ,ale aj jej efektívne využitie.Dovtedy bola väčšina jednotiek armádnej skupiny zamestnaná len vyčerpávajúcimi pochodmi a strážnymi úlohami v tyle nemeckého frontu,po reorganizácií dostali jednotky bojové úlohy.Na fronte zostali Rýchla divízia,zaisťovacia divízia a 12 letka. Rýchla divízia sa od začiatku budovala ako vyšší frontový zväzok, ktorý mal v prvej línií nahradiť Rýchlu brigádu.Veliteľom sa stal plk. del. Jozef Turanec.

Bitka o Kyjev
RD bola v druhej polovici augusta 1941 podriadená skupine Armád JUH.Presun na front začal 18.augusta 1941.Presuny po náročných cestách  boli náročné.Veľa vozidiel sa pokazilo.V septembri 1941 bola RD nasadená do bitky o Kyjev.
Do bitky sa zapojila práve v čase uzatvorenia obkľúčovacieho  kruhu okolo sovietskych vojsk pri Kyjeve nemeckou armádou.Jednotky divízie sa presunuli 15.septembra do 8 hod. do určeného obraného úseku južne od Kyjeva.Rozjazdené cesty znížili rýchlosť presunu na 6-8 km/h.Na druhý deň bola celá RD v obrane na pravom brehu Dnepra.Z divízie bola vyčlenená osobitná skupina pionierov a protilietadlových delostrelcov určená na podporu nemeckej 132.panzer division.Úsek RD bol relatívne pokojný.Prebiehali len malé prieskumné akcie,pechotné a delostrelecké prestrelky.Za týždeň nasadenia divízia získala v tieni nemeckých jednotiek ľahký úspech.
Zajala 1 650 sovietskych vojakov,potopila jednu ozbrojenú riečnu loď,zostrelila jedno sovietske stíhacie lietadlo,vyradila minimálne tri sovietske delostrelecké batérie a zničila niekoľko desiatok sovietskych nákladných áut.Straty utrpené v boji boli minimálne.Padli traja vojaci,jeden zostal nezvestný a ranených bolo 5 mužov.

Zajatý sovietsky vojaci


Priateľská nálada zo sovietskymi zajatcami



*-zloženie- zaisťovací pluk 4,bojová skupina pplk.Baath,policajný pluk 303 a RS.
**-náležala k 13.streleckému zboru 12. armády. viacej tu http://www.panzernet.net/php/index.php/topic,5441.new.html#new

[jugen]

Ťaženie v ZSSR 2/2

Presun k Azovskému moru
Po zlomení odporu sovietskych vojsk v okolí Kyjeva  sa Rýchla divízia presunula 22. septembra 1941 do priestoru Bielaja Cerkov.Tu bola priamo podriadená veliteľstvu skupiny armád Juh. Po dvoch dňoch odpočinku mala nastúpiť na ďalší presun do priestoru Kremenčung- Alexandria.RD mala vystriedať 13. pancierovú divíziu na rieke Orel v úseku Pereščipino - Rodzianka. Úlohou RD bolo zabrániť sovietskym jednotkám prekročiť rieku Orel a chrániť od severu a severovýchodu tylo 1. pancierovej skupiny počas jej útoku. RD dostala rozkaz vyslať čo najviac posíl k mestu Pologi.Plukovník Turanec preto okamžite vyslal k mestu 21. peší pluk a približne 2/7 delostreleckej batérie.Približne o polnoci dorazili k cieľu.Najväčšia kríza, ale pominula ,a tak sa pluk presunul do pohotovostného  postavenia v obci Konskie Razdori.
Medzitým boli zlikvidované sovietske jednotky pri Orechove , takže aj 20. peší pluk začal nad ránom presun smerom k Pologám. Obkľúčovacia bitka severne od Azovského mora bola ďalšou katastrofou vojsk sovietskeho Juhozápadného smeru. Zničená bola 18.armáda a časť 9.armády.Do konca októbra 1941 RD zotrvala v okolí Chlebodarovky. Veliteľstvu divízie  oznámili  30. Októbra že 1. novembra vystrieda 60. motorizovanú divíziu na pobreží Azovského mora. Výmena sa uskutočnila 1.-5. 11.1941.Po niekoľkých dňoch od nasadenia na pobreží Azovského mora bolo oznámené veliteľstvu že divízia tu ostane pravdepodobne aj cez zimu.

Nemecká 1. pancierová armáda medzitým začala postup na Rostov.Útok sa však nevyvíjal dobre.RD dostala 19.novembra rozkaz na sústredenie severne od Taganrogu.Velenie RD bolo trochu prekvapené ,pretože sa počítalo s tým ,že divízia zostane na pobreží Azovského mora celú zimu.21. novembra bola RD podriadená XIV. pancierovému zboru. Okolo 5:00 hod začali čelné jednotky pochod do Golodajevky,ktorý im trval 3 hodiny.Už v prvých dňoch musela divízia čeliť silným sovietskym útokom ,takže RD neostávalo nič iné ako sa zakopať.

27. novembra prevzal velenie nad jednotkou plk. gšt. Augustín Malár od Turanca.Malár sa rozhodol sústrediť divíziu presunutím od Azovského mora  a organicky ju  usporiadať.Divízia dostala 1. decembra 1941 od XIV. pancierového zboru rozkaz ustúpiť na novú obrannú čiaru asi kilometer západne od rieky Mius.Na RD dopadla v priebehu decembra 1941 až do Februára 1942 plnou silou sovietska zimná ofenzíva.Technicky i personálne oslabená  odolala útokom troch sovietskych streleckých divízií ,čo bola približne 7 až 8násobná presila!Sovietske jednotky si v úseku RD ani raz nevytvorili  rozhodujúci prielom ich obrany.Pre RD pod velením plk.Malára to bol významný defenzívny úspech .Od februára do júla 1942 prebiehali len akcie prieskumných hliadok,nálety sovietskeho letectva a občasné delostrelecké prestrelky.Väčšie útoky boli zriedkavé.V máji vymenil gen. Malár (bol povýšení 1.1.1942)  vo velení RD gen. Turanec.Ten začal okamžite s prípravou divízie na letnú ofenzívu 1942.




20. júla 1942 začala divízia vyvíjať ofenzívnu činnosť na 14 km širokom fronte. Na druhý deň útoku, divízia postúpila až 50km na nepriateľskom území, zaujímavosťou je, že jej tempu nestačili susedné nemecké divízie.V dňoch 22. júla - 23. júla 1942 sa musela jednotka prebojovať cez silne opevnenú sovietsku obrannú líniu na rieke Tuzlov v oblasti okolo obce Generalskoje. Po tvrdom boji sa podarilo nadránom 23. júla prelomiť túto líniu. Následne sa jej podarilo zajať 600 sovietov, ukoristiť približne 100 koní a množstvo iného vojenského materiálu. Počas dvojdňového boja prišla jednotka o 25 vojakov, 77 bolo ranených a 6 nezvestný. Slovenský vojaci dokázali pri obci Generalskoje prvýkrát samostatne bez pomoci nemeckých jednotiek prekonať dobe vybudované sovietsku obranu.
24. júla 1942 prenikla RD do Rostova a následne k rieke Don. Získanie predmostia sa konalo na svitaní a to vďaka iniciatíve niekoľkých vojakov, ktorí sa prihlásili, že preplavujú rieku. Oblečení iba v spodnom prádle  a podporovaní ťažkými guľometmi, preplávali na druhý breh, kde si zaobstarali sovietské pušky, s ktorými zahnali a taktiež zajali niekoľko z ustupujúcich sovietov. Za zmienku stojí, že títo slovenský vojaci sa dostali ako prví na južný breh Donu z vojakov Osi! Na ich malé predmostie začali slovenský ženisti prevážať pomocou ukoristeného motorového a gumeného člnu postupne celý II/21 prápor. Ten následne v horúčavách, ktoré boli priemerne 46- 50 °C, postupovali v močaristom a zle prístupnom teréne ďalej na juh.


Smer KAUKAZ!

Za 5 dní ofenzívy prekonala RD 120 km, zajala približne 10 000 vojakov Kominterny, ukoristila 1500 koní, 530 - 550 povozov, 150 motorových vozidiel, 100 diel rôznych kalibrov a určenia. Je na mieste hovoriť o tejto koristi ako o veľkom úspechu, pretože nikdy predtým a ani potom nedosiahla slovenská armáda takéto zisky. 30. júla 1942 vyrazila RD ďalej na Kaukaz, pričom postup bol rýchly až do konca augusta. RD sa podarilo prekoročiť rieky Kubáň a Laba, a však na začiatku septembra uviazla RD spolu s nemeckými jednotkami v horách pred prístavom Tuapse. 14. októbra 1942 sa zúčastnila obnovenej nemeckej ofenzívy. Počas štyroch dňoch útoku stratila RD 23 vojakov a 168 bolo ranených. Čo sa týka jej úspechov, jednotka obsadila všetky prístupy z juhu k masívu Chrebet Kotch a otvorila prístup do údolia rieky Psekups, čím významne prispela k postupu .Týmto splnila svoje poslanie na 100% a zároveň to bol jej posledný veľký útok na východnom fronte. Na začiatku novembra 1942 sa obranné pozície RD ustálili na rieke Psekups. V tomto období bola divízia posilnená materiálne a personálne čím sa jej stav k 14.1. 1943 vyšplhal na 8 653 mužov, 10 protilietadlových kanónov, 25 protitankových kanónov, 32 mínometov, 84 diel kalibru 75-105 mm, 12 tankov a to 6 LT- 38 a 6 LT-40, a 1 123 motorových vozidiel. Treba podotknúť, že nikdy predtým nebola RD taká silná a tak dobre vyzbrojená.




Slovenský LT. 38.


Na kaukazskom fronte strávila RD relatívne pokojnú službu až do Januára 1943 (Porážka jednotiek WH pri Stalingrade), v tomto období začala sovietská armáda ofenzívu, v ktorej smere sa ocitla aj RD, pri bojoch bola RD prakticky v obkľúčení, situácia bola až taká zúfala, že gen. Štefan Jurech sa pokuúsil naviazať kontakt so sovietmi a rokovať s nimi o podmienkach kapitulácie, túto možnosť však odmietli velitelia plukov, ktorí miesto toho vyviedli RD z obkľúčenia.


Koniec Rýchlej divízie

Do začiatku marca sa podarilo RD stiahnuť z oblasti Kaukazu a cez Kerčskú úžinu sa preplavila na Kerčský poloostrov (časť pechoty bola presunutá letecky za pomoci Luftwaffe). Po reorganizácia vysvitlo, že straty na živej sile sú relatívne nízke, ale straty vojnového materiálu boli na to úplne opačne. Divízia stratila hlavne veľa vozidiel, čo výrazne znížilo jej mobilitu. Časť ťažkých zbraní bola odovzdaná nemeckej armáde.
Potom absolvovala presun cez juh Ukrajiny na Krym, kde bola postupne dopĺňaná živou silou, ale aj materiálom. Všetci vojaci nástupných ročníkov 1939 a 1940 boli odoslaní na Slovensko, pričom boli vystriedaní nováčikmi z ročníku 1942 (čo mi nedáva moc zmysel, vzhľadom na to, že v danom čase bolo vystriedanie ostrieľaných vojakov nováčikmi trochu nelogické). 1. augusta 1943 bola Rýchla divízia premenovaná na 1. pešiu divíziu, týmto počinom sa presne po dvoch rokoch skončila existencia najelitnejšej jednotky Slovenského štátu.
Počtom nová divízia presahovala počet 10 000 mužov, tabuľkové stavy boli naplnené presne podľa predpisov. Jednotka sa skladala z dvoch pešich plukov, delostreleckého pluku a priezvedného oddielu.  Stavy boli síce naplnené, ale najväčšinou slabinou bola protitanková výzbroj, jednotka disponovala len dvoma kanónmi PAk 38 a dvoma Pak 40, čo bolo žalostne málo. Čo sa týka výcviku mužstva, ten bol dôkladný a všestranný, Nemecká strana poskytla k nemu aj svojich inštruktorov, ako perličku by som uviedol, že ho Slovenská strana zámerne predlžovala, aby sa vyhla nasadeniu jednotky na fronte. Taktiež boli uskutočnené rokovania, z ktorých zišla dohoda, že divízia bude plniť len úlohy v týle WH a prípadné nasadenie bude možné až po dohode so slovenskou stranou (Nemci pôvodne trvali na nasadení divízie do bojov). Dohody boli plnené až do okamžiku sovietskej ofenzívy na jeseň 1943, ktorej cieľ bol odrezať jednotky OSY na krymskom polostrove od zvyšku Ukrajiny.

Slovenskí vojaci počas bojov.


Situácia na fronte v tej dobe nevyzerala vôbec ružovo, 23. októbra padlo mesto Melitopol (v danej oblasti významná križovatka ciest), ktoré bolo bránené jednotkami nemeckej 6. armády. Sovietské tankové jednotky sa hnali nezadržateľne k Dnepru. Niet sa čo diviť, že sa Nemecké velenie rozhodlo nasadiť do  bojov aj slovenské jednotky. 1. PD bola v tej dobe na pobreží Čierneho mora v oblasti Zelený port.
Ako kuriozitu by som uviedol, že po obdržaní rozkazu o nasadení na fronte sa veliteľ divíze plk. Elimír Lendavý tak vystrašil, že zbabelo utiekol na Slovensko! Jednotka preto ostala bez veliteľa práve v dobe, kedy to bolo najmenej vhodné. Funkciu preto dostal dočasne pplk. Emil Perko, ktorý prišiel prevziať velenie dňa 28. októbra a ešte v ten deň obdržal rozkaz na zasadenie divízie do obrany južne od Kachovky.
1. PD dostala za úlohu obsadiť druhé pásmo obrany za jednotkami nemeckej 6. armády. Do obrany bol vyslaný jeden peší pluk, delostrelecký pluk a priezvedný pluk. druhý peší pluk zostal na Kryme. Presun do obranných pozícií nebol vôbec jednoduchý, pretože sa jednotka musela predierať cez prúd ustupujúcich Nemcov a Rumunov. Po presune do pozícií čakal vojakov nesmierny šok, zistil totiž, že v postaveniach sú miesto Nemcov už sovieti!
30. Októbra spadli predsunuté jednotky rovno do náručia útočiaceho 19. tankové zboru a jazdeckých jednotiek 4. gardového jazdeckého zboru. Časť jednotiek padol do zajatia, zvyšok sa dal na chaotických ústup. Celý priezvedný pluk bol odrezaný a zajatý, únik sa zdaril len motorizovanej časti. Do zajatia taktiež padla skoro polovica pešieho pluku a o nič lepšie nedopadli ani delostrelci.
Prvé výkazy počtov ukázali, že divízia prišla o 2 750 mužov! Do polovice novembra sa vrátilo približne 500 mužov, ktorí ustupovali s Nemcami alebo ušli zo zajatia. Napokon divízií chýbalo 2 150 mužov, z čoho len  24 mužov padlo, zvyšok bol zajatí.
Paradoxom zostáva, že tento neúspech využila gen. Čatloš aby už neboli slovenské jednotky nasadzované do bojov. Po stiahnutí vzdušných síl SŠ ostala 1. PD ako jediný útvar slovenskej armády na východnom fronte.
Ustupujúce jednotky sa znova zhromaždili pri toku rieky Južný Bug, kde prevzali ochranu pobrežia. Jeden pluk ostal odrezaný na Kryme, kde pracoval na opevňovaní pri Nikolajove, z Krymu boli evakuované až apríli 1944. K divízií sa pripojili v priestore Tiraspolu zápdne od Dnestra.
Delostrelecké jednotky a priezvedný oddiel boli nasadené znova do prvej línie pri podpore nemeckej 5. poľnej leteckej divízie. V máji Divízia absolvovala ústup až k brehu rieky Prut, na juhu Moldavska. Tu bola reorganizovaná na 1. Technickú divíziu. Všetky ťažké zbrane aj so špecialistami boli odsunuté na Slovensko.
Týmto sa definitívne skončilo bojové nasadenie slovenskej armády na východnom fronte.

Zdroje:
Vojenské dejiny Slovenska/ 1939-1945. František Cséfalvay (podstatná časť informácií).
Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu I (1941 - 1944) Pavel Mičianik
http://en.wikipedia.org/wiki/Slovak_invasion_of_Poland_(1939)
http://www.militaryphotos.net/forums/showthread.php?93105-Slovak-Army-1939-1944-photos-(Invasion-into-Poland-and-the-USSR)
http://www.feldgrau.com/a-slovakia.html
http://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%BDchla_div%C3%ADzia
http://

[pospec]

Něco k dnešnímu a včerejšímu datu Z hlášeních rychlé divize ...

„Nepriateľ vyvinuje v ostatnom čase živú leteckú, delostreleckú a minometnú činnosť. Proti rýchlej divízii podnikol 9. decembra tri útoky, ktoré sme už v zárodku udusili. Získali sme nových zajatcov.“

„Dňa 8. a 9. decembra obnovil nepriateľ v bojovom priestore našich jednotiek prieskumnú a útočnú činnosť.

Dňa 8. decembra z významnejších udalostí treba zaznamenať úspech nášho delostrelectva, ktoré východne od G. dokonale umlčalo nepriateľskú kanónovú batériu. V ranných hodinách nepriateľ podnikol bezvýsledný prieskum.

Dňa 9. decembra sovietske jednotky uskutočnili tri útoky proti nášmu postaveniu. Prvý útok, podniknutý v predpoludňajších hodinách, sme zastavili a útočiace nepriateľské jednotky paľbou nášho delostrelectva sme rozprášili. Po zmätenom úteku zanechali boľševici na bojišti mnoho mŕtvych a ranených. Ani nie za celú hodinu neskoršie sa nepriateľ pokúsil o nový útok, ale po značných stratách ustúpil. Tretí pokus o útok v poludňajších hodinách sme našou paľbou v zárodku potlačili. Počas týchto akcií získali naši vojaci nových zajatcov. Vlastné straty nepatrné.“