Autor Téma: Štyri bitky o Monte Cassino  (Přečteno 9899 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1535
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Štyri bitky o Monte Cassino
« kdy: Září 18, 2010, 10:30:56 »
Na ceste k Monte Cassinu


nemeckí a talianski zajatci po kapitulácii jednotiek Osy v Tunisku

13. mája 1943 prišla do Londýna dlho očakávaná správa od generála Alexandra: „Mám tú česť vám oznámiť, že tuniské ťaženie skončilo. Odpor nepriateľa bol úplne zlomený. Sme páni pobrežia severnej Afriky.“ Deň predtým von Arnim so svojimi mužmi kapituloval. Do zajatia putovalo približne 240 000 mužov z bývalej 5. tankovej armády, DAK a talianskych jednotiek. Pred Spojencami vyvstala otázka, kam nasmerovať ďalší úder. Ako už bolo spomenuté v článku o operácii Husky, došlo na konferencii v Casablance k dohode o pokračovaní ťaženia v Stredomorí s cieľom vyradiť Taliansko z vojny a viazať ďalšie nemecké jednotky. 10. júla 1943 sa teda spojenecké vojská vylodili na Sicílii a po 38 dňoch bojov sa im podarilo ostrov obsadiť. Niekoľko desiatok tisíc nemeckých a talianskych vojakov však uniklo cez Messinskú úžinu. Ďalší krok nasledoval 3. septembra, keď sa britská 8. armáda prepravila cez úžinu a vytvorila predmostie. Jednotky americkej 5. armády ju nasledovali 9. septembra vylodením pri Salerne. Deň predtým bola zverejnená informácia a talianskej kapitulácii. Po počiatočných problémoch sa ako Američanom tak Britom podarilo zaistiť bezpečné predmostie. V dôsledku terénnych podmienok postupovali spojenecké armády po úzkych rovinatých oblastiach po oboch stranách Apenín (5. armáda po západnej strane, 8. armáda po východnej strane). Napriek početnej nevýhode nemecké jednotky maximálne využívali výhody prostredia k spomaleniu spojeneckého postupu. Ich úlohou bolo získať dostatok času pre vybudovanie pevných obranných postavení ďalej vo vnútrozemí, južne od Ríma. Výsledkom bolo, že Neapol padol až 6. októbra a po prekročení rieky Volturno začiatkom decembra, sa Američania ocitli pred prvými postaveniami tzv. Zimnej línie. Po mesiaci tvrdých bojov v hornatom teréne, potom v januári 1944 narazili na nemeckú hlavnú obrannú pozíciu – Gustavovu líniu. Britom na východnej strane Apenín sa darilo postupovať o niečo úspešnejšie. Už 22. októbra prekročili rieku Trigno a po krátkej prestávke sa prebojovali aj nemeckou obranou na rieke Sangro. 28. decembra dokonca 1. kanadská divízia obsadila po prudkých bojoch Ortonu. Nástup typicky upršaného zimného počasia znemožnil leteckú podporu a výrazne obmedzil možnosti akéhokoľvek postupu. 8. armáda musela svoj postup zastaviť. O niečo lepšie podmienky vládli v sektore americkej 5. armády. Bolo rozhodnuté, že práve Američania sa ešte v januári 1944 pokúsia preniknúť cez Gustavovu líniu. Z dvoch možných ciest (č.6 a č.7) bola vybraná prvá menovaná, ktorá prechádzala údolím rieky Liri. Prístupy do údolia však boli kryté nemeckými postaveniami v meste Cassino a na vrchoch za ním.


mapa nemeckých obranných postavení v Taliansku

Zimná línia sa skladala z hlavnej – Gustavovej línie a dvoch pomocných Bernhardtovej a Hitlerovej línie, ktoré mali posilniť obranu v najpravdepodobnejšej oblasti spojeneckého útoku, tj. v údolí rieky Liri. Gustavova línia sa ťahala od Ortony na pobreží Jadranského, sledujúc tok rieky Sangro cez Apeninské hrebene, pozdĺž rieky Rapido až po ústie ďalšej rieky Garigliano na brehu Tyrrhenského mora. Dominantným obranným postavením bol vrch Monte Cassino s výškou 518 metrov, ktorý ovládal hlavnú cestu do Ríma vedúcou údolím Liri. Vrchný veliteľ nemeckých jednotiek v Taliansku (Armádna skupina C) poľný maršál Albrecht Kesselring na Gustavovej línii umiestnil podstatnú časť svojej 10. armády pod velením generála Heinricha von Vietinghoffa, ktorý mal k dispozícii dva zbory: XIV. obrnený zbor generála Fridolina von Senger und Etterlin. Von Sengerove jednotky obsadili pozície od pobrežia Tyrrhenského mora po horské hrebene Apenín. Zvyšok Gustavovej línie pripadol LXXVI. obrnenému zboru generála Traugotta Herra. Dohromady mali tieto dva zbory 11 divízii v prvej línii, z toho bola jedna obrnená divízia, tri divízie pancierových granátnikov, jedna horská divízia, jedna divízia parašutistov a  päť peších divízii. Ďalšie divízie, vrátene jednej parašutistickej a jednej obrnenej, tvorili armádnu rezervu. Ďalej v týle sa nachádzala 14. armáda generálmajora Eberharda von Mackensena. Jej zloženie sa v tomto čase neustále menilo, veľa jednotiek bolo iba vo fáze formovania, a preto nie som schopný poskytnúť konkrétne údaje (až do vylodenia pri Anziu).


kláštor, hrad a mesto Cassino

Prvá bitka o Monte Cassino

Ako už bolo povedané, rozhodli sa Spojenci preniknúť k Rímu po ceste č.6, ktorá viedla pod úpätím Monte Cassina. Americká 5. armáda generála Marka Clarka mala pre útok k dispozícii svoj II. zbor generálmajora Geoffreya Keyesa, VI. zbor generálmajora Johna P. Lucasa, X. britský zbor generála Richarda McCreeryho a konečne Francúzsky expedičný zbor (CEP) generála Alphonsa Juina. Celkovo mohol Clark počítať s 1 obrnenou divíziou, 1 divíziou motorizovanej pechoty, 1 horskou divíziou a 12 pešími divíziami (pre úplnosť britská 8. armáda generála Olivera Leesa, ktorá sa nasledujúcej bitky nezúčastnila v tej dobe pozostávala z britského XIII. zboru generála Sidneya Kirkmana, II. novozélandskeho zboru generála Bernarda Freyberga a kanadského I. zboru generálmajora E. L. M. Burnsa). Podľa plánu mal Juinov CEP, ktorý sa v sektore 5. armády nachádzal najviac na sever, preniknúť do hornatej oblasti severne od Cassina smerom na Belmonte Castello. Následne sa mali francúzske jednotky stočiť smerom na juh do údolia Liri. V ďalšom kroku britský X. zbor, ktorý sa nachádzal zase na úplnom juhu, mal zaútočiť cez rieku Garigliano. V strede armádnej zostavy sa nachádzal II. zbor, ktorému pripadla najdôležitejšia úloha. So svojími divíziami mal prekročiť rieku Rapido a vytvoriť na druhom brehu predmostie, z ktorého mala obrnená divízia podporovaná pešími jednotkami zaútočiť smerom na Rím. Súčasťou tohto plánu bolo aj vylodenie VI. zboru za nemeckými líniami pri Anziu. Cieľ bol jasný, útokom na Gustavovu líniu prinútiť nemecké velenie stiahnúť všetky dostupné rezervy, a tým uvoľniť cestu pre vyloďujúce sa jednotky. Ich úlohou bol zase rýchly postup smerom do vnútrozemia s cieľom ohroziť nemecké zásobovacie trasy. Výsledkom malo byť buď obkľúčenie väčšej časti nemeckej 10. armády, alebo aspoň donútiť ju stiahnúť sa z obranných postavení na Gustavovej línii. Keďže priebeh vylodenia pri Anziu som už popísal v tomto článku, budem sa teraz venovať iba priebehu ofenzívy proti samotnej línii.

Podľa plánu zaútočil ako prvý Juinov CEP v noci z 11. na 12. januára 1944. Do čela útoku sa postavila skúsená 2. marocká divízia, ktorej sa podarilo využiť moment prekvapenia (útočilo sa bez delostreleckej prípravy) a prelomiť nemecké obranné postavenia. Južnejšie prešla do útoku 3. alžírska divízia, tá však narazila na zúrivú obranu nemeckej 5. horskej divízie. Napriek počiatočným obavám von Sengera, dokázali horskí myslivci francúzsky útok zastaviť. 17. januára sa potom k útoku pridal McCreeryho X. zbor. S podporou celého zborového delostrelectva sa 56. pešej divízii podarilo zaistiť predmostie na druhom brehu rieky Garigliano, na úrovni Castelforte. Ďalej na juhu rieku prekročila 5. pešia divízia. Ich protivníkom bola nemecká 94. pešia divízia, ktorá zarputilo držala svoje pozície. Britský postup bol preto spočiatku pomalý, nakoniec sa však prejavila početná prevaha a X. zboru sa podarilo vytvoriť uspokojivé predmostie, pričom vážne hrozila možnosť preniknutia do údolia Liri. Von Sengerovi preto neostalo nič iné ako povolať posily (29. a 90. divízia pancierových granátnikov) a s ich pomocou Britov odraziť. Útok poslednej McCreeryho divízie, 46. pešej, mal začať s dvojdňovým oneskorením tj. 19. januára. Cieľom bolo zosúladiť postup s následnou ofenzívou II. zboru a odvrátiť pozornosť nemeckej obrany od rieky Rapido. Pokus o prekročenie rieky však stroskotal. V dôsledku silného prúdu bolo mnoho lodí odnesených a taktiež sa nepodarilo postaviť jediný pontónový most. Na druhý breh sa dostala len hŕstka zo zamýšlaných jednotiek, a preto bol nasledujúce ráno útok odvolaný. To bolo len predzvesťou toho, čo čaká Američanov pri ich snahe prekročiť Rapido. Útok mala uskutočniť 36. „texaská“ pešia divízia. Jej vyhliadky boli naozaj neradostné: prístupy k rieky boli močaristé a ťažko prekonateľné pre motorové vozidlá, samotné Rapido tieklo rýchlo a jeho brehy boli strmé. To všetko pod pozorným dohľadom dohľadom obrancov zo skúsenej 15. divízie pancierových granátnikov. Podľa rozkazu sa muži generálmajora Walkera pustili do útoku vo večerných hodinách 20. januára. Pod ťažkou nepriateľskou paľbou sa na druhý breh podarilo dostať iba malým skupinkám vojakov a len niekoľko z nich sa dožilo rána. Napriek tomu útok po svitaní pokračoval a tentokrát sa na druhý breh dostali takmer celé dva prápory. Keďže však pokus o postavenie pontónového mostu na prepravu tankov stroskotal, bolo ich postavenie beznádejné. Do poludňajších hodín 22. januára boli všetci muži 36. divízie, ktorí sa dostali na druhý breh buď mŕtvi alebo zajatí. Za dva dni bojov Walker prišiel o 2100 mužov (mŕtvi, zranení, nezvestní).


mapa prvého pokusu 5. armády o dobytie Monte Cassina

Ako vieme 22. januára 1944 sa pri Anziu vylodil americký VI. zbor. Vyzeralo to tak, že ciele spojeneckého plánu sa nakoniec podarí splniť (ako to dopadlo vieme). Nemci začali do oblasti rýchlo presúvať dostupné divízie, vylodené jednotky sa mala na starosť zobrať von Mackensenova 14. armáda. Clark si uvedomil, že bude musieť obnoviť ofenzívu proti Gustavovej línii, aby zabránil stiahnutiu ďalších nemeckých jednotiek. 24. januára sa preto CEP a II. zbor opäť vydali do útoku. 3. alžírskej divízii sa podarilo preniknúť k Monte Belvedere. Napriek urputnej obrane hrozilo, že pozície nemeckej 5. horskej divízie budú obídené. K tomu však Juin potreboval posily a Clark mu ich odmietol poskytnúť. V tom istom čase keď zaútočili Francúzi, vyrazili aj dve divízie II. zboru. 34. pešia divízia sa pokúsila prekročiť Rapido severne od mesta Cassino. Nemeckým jednotkám sa však darilo všetky pokusy odrážať až do 27. januára, kedy sa Američanom konečne podarilo vytvoriť na druhom brehu predmostie a do konca januára obsadiť dedinu Cairo. Podľa plánu generálmajor Ryder svoju divíziu rozdelil. Jeden z jeho plukov (133.) podporovaný tankmi postupoval pozdĺž Rapida smerom na Cassino. Zvyšné dva pluky (134. a 168.) začali náročný postup po horskom hrebeni smerom ku kláštoru. Ryderove pravé krídlo kryl jeden z plukov 36. divízie (ten ktorý sa nezúčastnil katastrofálneho pokusu o prechod Rapida z 20. januára). 133. pluku sa v prvých februárových dňoch podarilo preniknúť k okrajom mesta Cassino. Napriek veľkej snahe však v samotnom meste obsadil len niekoľko budov. Plukom postupujim po horskom hrebeni sa viedlo o niečo lepšie a blížili sa ku Kláštornému vrchu. Znepokojený von Senger presunul zo sektoru britského X. zboru svoju 90. divíziu pancierových granátikov, aby posilnil vyčerpanú 44. pešiu divíziu. Medzi 4. a 7. februárom americké jednotky odpočívali pred záverečným pokusom o dobytie Monte Cassina. S cieľom oslabiť nepriateľa sa k útoku pripojil aj X. zbor spolu s CEP. V dôsledku vyčerpania väčšiny jednotiek však tento úder postrádal potrebnú rozhodnosť a bol vcelku ľahku odrazený. 133. pluk bol po tvrdých bojoch vytlačený z mesta, zatiaľčo zvyšok 34. a 36. divízie viedol urputné boje o bezmenné kopce na hrebeni. Jeden čas sa dokonca Američania priblížili na necelých 400 metrov k samotnému kláštoru. Nasadené sily však jednoducho neboli dostatočné a 12. februára bol útok odvolaný. Jednotky II. zboru sa stiahli na menej exponované postavenia asi 1 kilometer od múrov kláštora. Gustavova línia odolala.


americký tank zapadnutý na brehoch rieky Rapido


zranení príslušníci 36. divízie sú odnášaní do poľnej nemocnice
The only easy day was yesterday.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1535
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #1 kdy: Září 20, 2010, 05:23:07 »
Druhá bitka o Monte Cassino – nastupujú Novozélanďania a Indovia

Po neúspechu prvého pokusu o dobytie Monte Cassino rozhodol generál Alexander, že 5. armáda, v dôsledku vyčerpanosti vlastných jednotiek, potrebuje čerstvé sily. Keďže v tom čase bol front v sektore britskej 8. armády viac menej pokojný a kvôli poveternostným podmienkam stále nevhodný pre ďalší postup, dostal jej veliteľ generál Leese rozkaz prenechať svoj II. novozélandsky zbor generála Freyberga Clarkovi. Napriek tomu, že 2. novozélandska a 4. indická divízia dorazila na prelome januára a februára, rozhodol sa ich veliteľ 5. armády nepoužiť v prebiehajúcej bitke. Tretia divízia zboru, 78. britská, sa oneskorila a do oblasti dorazila až okolo 17. februára. Prvé dve menovaná jednotky sa mali pokúsiť o dobytie Monte Cassina. Ich útok mal prebiehať takmer rovnako ako predchadzajúca snaha divízii amerického II. zboru. Niektorí velitelia síce navrhovali rozvinúť prielom, ktorý sa podaril Juinovmu CEP, avšak tento postup bol v dôsledku logistických problémov rýchlo zavrhnutý. Plán nakoniec vyzeral nasledovne: 4. indická divízia mala na Kláštorný kopec zaútočiť z pozícii na hrebeni, ktoré predtým obsadila americká 34. divízia. Novozélanďania z 2. divízie zatiaľ mali zaujať postavenie na brehoch rieky Rapido oproti mestu Cassino, následným úderom dobyť železničnú stanicu a po postavení pontónového mostu, rozvinúť útok pomocou prepravených tankov. Nanešťastie pre Indov sa čoskoro zistilo, že napriek informáciam od amerických jednotiek, sa 34. divízii nepodarilo dobyť dôležité prístupové cesty k samotnému kláštoru. Išlo najmä o nemecké obranné postavenia na tzv. Hrebeni hadia hlava a Kóte 593. Obe tieto pozície bude musieť 4. divízia obsadiť predtým, ako dôjde k útoku na Monte Cassino.
 

iný pohľad na mesto, hrad a kláštor Monte Cassino

Navyše veliteľ indickej 4. divízie generálmajor Tuker po obliadnutí situácie dospel k názoru, že dominantné postavenie kláštora Monte Cassino predstavuje pre jeho jednotky prílišné nebezpečenstvo, a preto posunul na vyššiu úroveň velenia žiadosť o jeho bombardovanie (napriek tomu, že od invázie na Sicíliu mali byť podľa rozkazu pred zničením chránené sväté miesta všetkých cirkví). Jeho nadriadený generál Feyberg s týmto názorom súhlasil, a preto sa pokúsil spojiť s Clarkom, ktorý však bol práve na návšteve VI. zboru pri Anziu. Jeho náčelník štabu Gruenther sa preto spojil s veliteľstvom 15. skupiny armád, konkrétne s náčelníkom Alexanderovho štábu generálporučíkom Hardingom. V tom čase sa o Tukerovej požiadavke dozvedel aj samotný Clark, ktorý však spolu s veliteľom amerického II. zboru generálmajorom Keyesom ako aj veliteľom 34. divízie generálmajorom Ryderom nepovažoval zničenie kláštoru za vojenskú nutnosť. Zatiaľ sa však ozval Harding, ktorý dostal od Alexandra príkaz, aby informoval Gruenthera, že ak je to naozaj  považované za nutné, s ľútosťou povoľuje bombardovanie kláštora. Clark bol síce naďalej proti jeho zničeniu a chcel o tom hovoriť so samotným Alexanderom, avšak zároveň sa rozhodol rešpektovať jeho príkaz a poveril Guenthera, aby pripravil letecký úder, ak ho Freyberg naďalej bude považovať za potrebný. Bolo rozhodnuté. Na základe informácii, že Nemci využívajú kláštor pre vojenské účely (ktoré sa neskôr ukázali ako nesprávne, aj keď niektoré nemecké pozície sa nachádzali len niekoľko metrov od jeho múrov) sa začal plánovať nálet. 13. februára toto rozhodnutie podporil aj veliteľ celého stredomorského bojiska generál Wilson. Zatiaľ čo Feyberg spočiatku požadoval len úder taktických bombardérov, rozhodli sa velitelia spojeneckého letectva v Stredomorí predviesť ukážku sily letectva a uskutočniť úder aj ťažkými bombardérmi. Nič na tom nezmenila ani osobná návšteva generála Juina u Clarka. Keďže rozviedka odhalila, že 16. januára sa má uskutočniť nepriateľský protiútok proti predmostiu pri Anziu, bolo rozhodnuté, že k náletu bude musieť dôjsť 24 hodín vopred, aby nasledujúci deň bolo letectvo schopné podporovať VI. zbor. 14. februára spojenecké lietadlá zhodili na kláštor, v ktorom sa nachádzalo okrem skupinky mníchov aj stovky talianskych civilistov, letáky varujúce pred akútnym nebezpečenstvom náletu. Tí mali byť po dohode nemeckých dôstojníkov s opátom evakuovaní nasledujúci deň. Generálmajor Tuker pred blížiacim sa útokom ochorel a jeho nástupcom sa stal brigádny generál Dimolin. Ten žiadal, aby bol dátum pozemnej ofenzívy posunutý, aby mohol pred útokom na kláštor obsadiť kľúčovú Kótu 593. Jeho žiadosť však bola zvrhnutá, Indovia mali zaútočiť hneď po nálete. Pred jeho uskutočnením sa mali ešte kúsok stiahnúť, aby nedošlo k obetiam vo vlastných radoch.

O 09:45 15. februára 1944 (niekoľko hodín predtým, ako mal prebehnúť odsun talianskych uprchlíkov z opátstva) zhodilo na kláštor 142 bombardérov B-17, 47 bombardérov B-25 a 40 bombadérov B-26 takmer 1150 ton vysokovýbušných bômb, ktoré túto kultúrnu pamiatku prakticky zrovnali so zemou. Napriek preventívnym opatreniam zahynulo aj 40 indických vojakov (podľa iných zdrojov 24). V prestávkach medzi jednotlivými vlnami sa k dielu pridali aj delostrelecké batérie. K samotnému pozemnému útoku však došlo až po zotmení, keď sa malá skupinka z Kráľovského susexxského práporu neúspešne pokúsila dobyť Kótu 593. Nasledujúci deň spolu so zbytkom práporu svoj pokus zopakovali, výsledkom však boli len ťažké straty a nulové zisky. To všetko napriek priamej podpore takmer stovky strojov P-40 a P-51. Freyberg však chcel stoj čo stoj dosiahnúť nejaký pokrok. Veliteľ 7. pluku preto dostal rozkaz, aby sa 17. februára silou piatich práporov konečne prenikol ku kláštoru, bez ohľadu nato, či bude Kóta 593 obsadená alebo nie. Prápor radžputskych strelcov však pri jej dobývaní zlyhal a dva gurkské prápory, ktoré postupovali priamo k opátstvu, sa dostali do ťažkej paľby z tejto pozície a napriek tomu, že sa v zúfalej snahe dostali až k jeho múrom, boli nakoniec s vysokými stratami odrazené na svoje východiskové pozície. 4. indická divízia týmto pokusom vyčerpala svoj útočný potenciál.
 

mapa pokusu II. novozélandskeho zboru o dobytie Monte Cassina


Monte Cassino v priebehu náletu

V údolí sa zatiaľ pripravovala 2. novozélandská divízia. Podľa plánu mala jeden z jej práporov (28. maorský) prekročiť rieku Rapido a obsadiť železničnú stanicu. Toto malé predmostie malo byť následne podporené tankmi a rozšírene smerom k upätí Monte Cassina a ďalej do údolia Liri. Útok začal vo večerných hodinách 17. februára. Napriek húževnatej nemeckej obrane splnili Maori svoju prvotnú úlohu a obsadili stanicu. Nepodarilo sa im však dobyť blízky pahorok zvaný Hummocks. Okamžite začala stavba pontonového mosta, ktorý sa však nanešťastie nepodarilo do svitania dokončiť. Ranné svetlo potom umožnilo nemeckým delostrelcom presnou paľbou ďalšej stavbe zabrániť. To taktiež znamenalo, že Maori zostali na druhom brehu viac menej izolovaní. Následný protiútok jednotiek 90. divízie pancierových granátnikov donútil ich zbytok ustúpiť späť za rieku. Útok oboch divízii II. novozélandského zboru  teda stroskotal. Ako sa obávali mnohí (predovšetkým americkí) dôstojníci, zničenie kláštora Monte Cassino letectvom ani v najmenšom neuľahčilo ich jednotkám jeho dobytie. Naopak tým, že Spojenci ako prví porušili dovtedy rešpektovanú neutralitu opátstva, necítili sa Nemci naďalej viazaní sľubom neumiestňovať tu vlastné jednotky. Ruiny kláštoru preto rýchlo obsadili a ako sa ukázalo poskytovali oveľa lepšie možnosti obrany ako nepoškodený kláštor. Tak či tak Gustavova línia odolala aj po druhý krát.


novozélandski pešiaci počas bojov v Cassine


kláštor Monte Cassino v ruinách
The only easy day was yesterday.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1535
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #2 kdy: Září 23, 2010, 11:37:23 »
Tretia bitka o Monte Cassino – Freyberg sa nevzdáva

Po neúspešnom pokuse II. novozélandskeho zboru o dobytie Monte Cassina z 15. februára 1944 si začalo spojenecké velenie uvedomovať, že dosiahnutiu tohto cieľa bude potrebné nasadiť spoločné sily 5. aj 8. armády. Keďže však presun jednotiek britskej 8. armády z Jadranského frontu nebolo možné uskutočniť v priebehu niekoľkých dní, plánovaný dátum začiatku novej ofenzívy bol stanovený na máj. Bolo však jasné, že Nemci nemôžu byť viac ako dva mesiace nechaní na pokoji. Freyberg so svojimi Novozélanďanmi a Indami preto dostal ešte jednu šancu. Plán II. novozélandskeho zboru vyzeral nasledovne: 2. novozélandská divízia sa mala opätovne pokúsiť obsadiť mesto Cassino. Útok mal však tentokrát prísť od východu (teda zo strany odkiaľ sa do mesta počas prvej bitky prebojoval 133. pluk americkej 34. divízie). Súčasne sa mala do boja zapojiť 4. indická divízia s hlavným cieľom – kláštorom. Na rozdiel od predchádzajúcej bitky mala tentoraz postupovať po úpätí hrebeňa priamo nad mestom. Východiskovým bodom bola Kóta 175 a smer postupu zahŕňal Hradný kopec, Kótu 165 a Kótu 236 (pozrieť mapu v predchádzajúcom článku). Nový útok mal mať oveľa väčšiu podporu obrnených jednotiek. Za týmto účelom ženisti v utajení postavili tzv. Cavendishovu cestu, ktorá viedla od dediny Cairo smerom k farme Albaneta a ku kláštoru sa približovala od severu. K zmenám došlo aj na strane nemeckých obrancov. Vyčerpanú 90. divíziu pancierových granátnikov nahradila ďalšia elitná jednotka Wehrmachtu. Generál výsadkových jednotiek Richard Heidrich priviedol svoju 1. divíziu parašutistov. Jednej z plukov (3.) obsadil mesto Cassino a Kláštorný vrch, zatiaľ čo druhý (4.) zaujal pozície severne od Monte Cassina. 


nemeckí výsadkari a Stug ukrytí v troskách budovy

Dažďivé počasie však opäť skrížilo zámery spojeneckých plánovačov. Útok, ktorý mal takmer okamžite nadviazať na predchadzajúcu bitku a začať koncom februára, musel byť neustále odkladaný. Freyberg požadoval aspoň tri dni bez lejaku, aby mohol zahájiť ofenzívu. Podľa predpovede mal byť prvým takýmto dňom 15. marec 1944. O 08:30 sa nad mestom objavili spojenecké bombardéry. Nálet, ktorý v niekoľkých vlnách trval až do 12:00, premenil Cassino v hromadu trosiek. Hneď ako zo scény zmizli lietadlá, ozvalo sa spojenecké delostrelectvo, ktoré vystrieľalo 190 000 granátov. Z 300 mužov 2. práporu výsadkárov, ktorí sa v tom čase nachádzali v meste, ich bolo viacej ako polovica vyradená z boja. Zvyšok však bol pripravený bojovať, keď sa do útoku vydal 25. novozélandsky prápor podporovaný tankmi 19. obrneného pluku. Napriek vážnym stratám sa nemeckým parašutistom darilo postup Novozélanďanov výrazne spomaliť. Aby toho nebolo málo, napriek predpovedi sa opäť spustil dážď. Situáciu mierne vylepšilo nasadenie 26. práporu a vo večerných hodinách sa už v meste nachádzal pomerne vysoký počet jednotiek. Viacej sa Freybergovým mužom darilo na prístupoch k samotnému kláštoru. Do 17:00 jedna rota 25. práporu obsadila Hradný kopec. Zostávalo na 4. indickej divízii, aby sa v nočných hodinách pokúsila tento úspech využiť. Jednotkám 6. práporu rádžputských strelcov sa síce úspešne podarilo obsadiť Kótu 165, avšak 4. esssexský prápor, ktorý mal prevziať pozície na Hradnom kopci sa oneskoril, čo umožnilo Nemcom vybudovať obranné pozície medzi hradom a kláštorom. Následný útok rádžputských strelcov na Kótu 236 bol draho zaplateným neúspechom. Jedna z rôt 9. gurkského práporu však využila nočnú tmu a obsadila významnú Kótu 435. 16. marca v ranných hodinách sa 6. prápor opäť vydal proti Kóte 236, znovu však bol s ťažkými stratami odrazený. Naopak Gurkovia sa napriek svojmu exponovanému postaveniu a nesmiernym obtiažam spojenených s ich zásobovaním stále držali. Z ich pozícii ich nevytlačilo ani niekoľko zúrivých nemeckých protiútokov. Do mesta sa zatiaľ presunul aj 24. NZ prápor. Po tvrdých bojoch sa 26. NZ prápor prebojoval až k ceste č. 6, čo uľahčilo presun tankov do mesta. V tej chvíli sa však prejavil aj jeden z nedostatkov predchádzajúcich náletov a ostreľovania. Množstvo kráterov, trosiek,  rozmočený terén spolu s nepriateľskými tankmi a samohybnými delami ukrytými v ruinách domov postup obrnených jednotiek prakticky znemožnil. Novozélandskí pešiaci tak zostali bez ich podpory a ďalší postup bol zanedbateľný.


mesto Cassino počas bombardovania


mesto Cassino v troskách

Ofenzíva pokračovala aj 17. marca, aspoň teda čo sa 2. novozélanskej divízie týka. Indovia na kopcoch nad mestom sa totiž stali terčom niekoľkých nemeckých protiútokov a s problémami udržali svoje pozície na hrebeni, ktoré obsadili v predchádzajúcom dni. V Cassine zatiaľ 25. NZ prápor s podporou 24. NZ práporu pomaly postupoval mestom, až kým nenarazil na silné nemecké obranné postavenia v hotelovej oblasti (Hotel Continental a Hotel des Roses), ktoré sa ukázalo nad jeho sily. 26. NZ prápor zatiaľ pokračoval vo svojom úspešnom ťažení krížom cez mesto pozdĺž rieky Rapido a podarilo sa mu obsadiť železničnú stanicu aj pahorok Hummocks. Nasledujúci deň  zlyhal útok 24. NZ práporu proti Hotelu des Roses a rovnako sa viedlo aj susednému 25. NZ práporu, ktorý útočil na Hotel Continental. Jedinou pozitívnou správou dňa bolo, že napriek prudkému nemeckému protiútoku, zostala stanice aj Hummocks v Spojeneckých rukách. Na 19. marca Freyberg naplánoval ďalší útok. Pešiaci z essexského práporu mali posilniť Gurkov na Kóte 435, zatiaľ čo ich pozície na Hradnom kopci mali prevziať rádžputkskí strelci. Z týchto dvoch postavení mali podniknúť spoločný útok podporovaný tankmi, ktoré mali zaútočiť po dokončenej Cavendishovej ceste. Nemci však nezostali nečinne sedieť a prekvapujúcim protiútokom sa im ráno podarilo obsadiť Kótu 165. Ich ďalší postup na Hradný kopec stroskotal. Strata Kóty 165 spolu s faktom, že essexskému práporu sa nepodarilo včas dosiahnúť určené miesto, spôsobila odloženie útoku. Novozélandske a americké tanky však postupovali podľa plánu. Útok bez podpory pechoty dopadol tak ako dopadnúť musel. Po momente prekvapenia sa nemeckí obrancovia rýchlo spamätali a zastavili ich prienik na úrovni Kóty 565.  Na úzkej ceste nebola šanca útok ďalej rozvinúť a preto sa tanky stiahli. O nič lepšie sa neviedlo ani Novozélanďanom v meste, napriek prísunu čerstvého 28. NZ práporu.


novozélandski pešiaci v troskách Cassina


príslušníci 1. divízie parašutistov počas bojov o Cassino

Alexandrovi sa súčasný vývoj nepozdával, ale povolil Freybergovi ešte jeden finálny pokus. Do útoku sa zapojila aj 7. indická brigáda, ktorá dostala za úlohu obsadiť Kótu 445, ako aj prvé jednotky britskej 78. pešej divízie. Do mesta sa presunul aj ďalší 21. NZ prápor, avšak napriek spoločnému úsiliu sa 1. divízia parašutistov spolu s terénom ukázala ako priveľká prekážka a posledný útok stroskotal. 23. februára bola ofenzíva s konečnou platnosťou odvolaná. V nasledujúcich dňoch sa z fronty stiahli dve vyčerpané divízie II. novozélandského zboru (2. novozélandska a 4. indická). Ich miesto zaujala britská 78. pešia divízia na hrebeni a 1. gardová brigáda 6. obrnenej divízie v meste. Heidrichovi výsadkari taktiež utrpeli ťažké straty, ale Gustavova línia odolala aj po tretí krát.


nemeckí výsadkari pod dohľadom novozélandskych vojakov
The only easy day was yesterday.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1535
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #3 kdy: Září 25, 2010, 10:35:33 »
Štvrtá bitka o Monte Cassino – prielom Gustavovej línie

V čase, keď prebiehal v poradí už tretí pokus o dobytie Monte Cassina, pokračovalo premiestňovanie divízii britskej 8. armády z jadranského pobrežia. Na mieste bolo ponechaných len minimum jednotiek potrebných na zaistenie fronty. Na úzkom pruhu územia od Cassina po Tyrrhenské more boli sústredené štyri armádne zbory. Americká 5. armáda pozostávala z II. zboru, ktorého dve divízie (85. a 88. pešia) boli umiestnené najbližšie morskému pobrežiu. Po ich pravici sa nachádzal francúzsky CEP, posilnený na štyri divízie - 3. alžírska pešia, 4. marocká horská, 2. marocká pešia divízia a 1. divízia motorizovanej pechoty. Ďalej fronta prebiehala do sektoru britskej 8. armády. Vedľa CEP stál XIII. zbor so svojou 8. indickou pešou, 78. britskou pešou, 4. britskou pešou divíziou na línii a 6. britskou obrnenou divíziou v zálohe. Za XIII. zborom čakal na svoju šancu I. kanadský zbor (1. kanadská pešia a 5. kanadská obrnená divízia a jedna obrnená brigáda). Pozíciu na hrebeňoch Monte Cassina zaujal poľský II. zbor tvorený 3. divíziou strelcov a 5. pešou divíziou. Bok celého uskupenia chránil britský X. zbor (2. novozélandska divízia + niekoľko samostatných brigád). Aby boli spojenecké jednotky kompletné, je potrebné spomenúť ešte americký VI. zbor, ktorý sa nachádzal na predmostí pri Anziu a pozostával z dvoch britských peších (1. a 5.), štyroch amerických peších divízii (3., 34., 36. a 45.) a 1. americkej obrnenej divízie.


priebeh operácie Diadém

Operácia naplánovaná na polovicu mája 1944 dostala krycí názov Diadém. Jej plán vyzeral nasledovne: americký II. zbor mal svoj útok smerovať pozdĺž cesty č. 7 s cieľom dosiahnúť predmostie pri Anziu. Francúzsky CEP mal za úlohu zaútočiť z predmostia na rieke Garigliano vytvoreného pri prvej bitke cez pohorie Aurunci a následne preniknúť do údolia Liri. Pešie divízie britského XIII. zboru sa mali pokúsiť prekonať rieku Rapido a vytvoriť priestor pre operácie 6. obrnenej divízii. Akýkoľvek prielom v tejto oblasti mal byť okamžite využitý kanadským I. zborom. Poliakom z II. zboru pripadla úloha zmocniť sa kláštora a okolných kopcov, pričom do útoku mali vyraziť z pozícii, na ktorých predtým stála indická 4. divízia. Britský X. zbor nemal podnikať ofenzívnejšie akcie, ale chrániť bok oboch spojeneckých armád. Na predmostí pri Anziu sa pripravoval VI. zbor, ktorý mal vo vhodnom okamihu na Alexanderov rozkaz vpadnúť do chrbta nemeckej 10. armáde a fakticky ju obkľúčiť. Ako vidíme, Spojenci sústredili pre štvrtý pokus o dobytie Monte Cassina maximum možných síl, ktorými v Taliansku disponovali. Aká bola situácia na strane nemeckých obrancov ? Proti Poliakom a Angličanom stál LI. horský zbor (1. divízia parašutistov, 44. pešia divízia a 5. horská divízia). Jeho skúsení vojaci spolu s výhodnými obrannými postaveniami dávali Kesselringovi šancu opätovne odolať početnej prevahe nepriateľa. Oveľa horšia situácia sa pre Nemcov vyvinula na juh od Cassina. Priamo v údolí Liri sa nachádzala bojová skupina zmiešaná z rôznorodých jednotiek v sile približne dvoch plukov. Proti CEP a americkému II. zboru však stáli iba dve osamotené pešie divízie XIV. obrneného zboru (94. a 71.). Dva zbory nemeckej 14. armády zatiaľ držali v šachu spojenecké jednotky pri Anziu. Kesselring si udržiaval silnú mobilnú armádnu rezervu, ktoré však bola umiestnená pomerne ďaleko za Gustavovou líniou (Obrnená divízia Herman Goring, 26. obrnená divízia, 29. a 90. divízia pancierých granátnikov a 92. pešia divízia). Hrozilo preto nebezpečenstvo, že ak sa Spojencom podarí rýchly prvotný útok, nebude mať dostatok času posilniť svoje prvolíniové jednotky a celá Gustavova línia skolabuje.


terén v ktorom útočil Francúzsky expedičný zbor


nemecký výsadkár si z vrcholu Monte Cassina obzerá údolie Liri

O 23:00 11. mája 1944 začala spojenecká mohutná delostrelecká príprava. Spolu 1660 diel zasypalo nemecké pozície lavínou striel. Obe divízie amerického II. zboru vyrazili do útoku, ale napriek delostreleckej podporu z vojnových lodí sa darilo dobre zakopanej 94. pešej divízii udržať svoje postavenia. Oveľa viacej sa darilo Juinovmu CEP, ktorého 4. marockej divízii sa už 13. mája podarilo prelomiť kľúčové obranné pozície 71. pešej divízie na Monte Majo. Tento úspech spolu s postupom zvyšných divízii zboru, donútil nakoniec aj veliteľa nemeckej 94. divízie postupne opustiť pôvodnú líniu, ktorú úspešne držal proti Američanom. Na pravom boku Francúzov sa zatiaľ dve divízie XIII. zboru chystali prekročiť rieku Rapido po oboch stranách Sant Angela. Napriek silnému nemeckému odporu sa ako 8. indickej tak 4. britskej divízii podarilo vytvoriť predmostia. Indovia dokonca vystavali pontónové mosty a prepravili na druhý breh niekoľko tankov, s ktorých pomocou následne odrazili nemecké protiútoky. 4. divízia bola pribitá k zemi delostreleckou a mínometnou paľbou, podarilo sa jej však predmostie udržať. V rovnakom čase ako ostatné zbory sa k útoku chystali aj Poliaci. Ich 3. divízia udrela na  líniu tvorenú Kótami 593 a 569, zatiaľčo 5. divízia zase Kótou 575 a vrchom Colle Sant Angelo. Nemecká obrana tvorená jediným plukom parašutistov však tvrdohlavo odolávala a prejavy hrdinstva sa striedali na oboch stranách. Pred svitaním sa Poliakom podarilo s vypätím síl obsadiť Kótu 593, len aby ju po východe slnka opäť stratili. Napriek ťažkým strátam sa poľskému II. zboru nepodarilo dosiahnúť stanovené ciele. Alexander preto ich útok zastavil s poznámkou, že bude opätovne obnovený, keď sa XIII. zboru podarí vytvoriť vhodnú situáciu svojím postupom do údolia Liri.


poľskí vojaci počas bojov na hrebeni


nemeckí výsadkari v ruinách Cassina

V pohorí Aurunci sa situácia pre Nemcov zhoršovala hodinu od hodiny. Prielom, ktorý sa podaril Juinovmu CEP bol alarmujúcou mierou rozširovaný čerstvo nasadenou 1. divíziou motorizovanej pechoty. 71. pešia divízia sa rozpadla na niekoľko izolovaných skupín, zatiaľčo 94. pešia divízia bola na ústupe, aby chránila svoje krídlo. To umožnilo americkému II. zboru zrýchliť svoj postup po ceste č. 7 k Anziu. 15. mája sa začal rozhodujúci pokus 8. armády preniknuť do údolia Liri. Do predmostia 4. divízie bola nasadená 78. pešia divízia s maximálnou podporou tankov 6. obrnenej divízie. Napriek silnému odporu sa do  nasledujúceho dňa postupne prebojovala až za úroveň samotného Monte Cassina, čím vytvorila priamu hrozbu pre 1. divíziu parašutistov umiestnenú na hrebeňoch. 4. divízia zatiaľ vyrazila smerom na mesto Cassino, kde sa spojila s 1. gardovou brigádou. Prienik 78. divízie hlbšie do údolia považoval Alexander za okamžik, na ktorý čakal s opätovným nasadením poľského II. zboru. Vo večerných hodinách 16. mája udrela 5. divízia, nasledovaná v ranných hodinách 17. mája 3. divíziou. Napriek tomu, že odpor Heidrichových parašutistov bol rovnako urputný ako kedykoľvek predtým, podarilo sa poľským pešiakom nakoniec pohnúť dopredu. K útoku sa po Cavendishovej ceste pridali aj tanky. Notoricky známa Kóta 593 bola dobytá, rovnako ako Colle Sant Angelo. Nemecké snahy o ich znovuobsadenie zlyhali. Nemecký veliteľ realisticky zhodnotil svoju situáciu a v noci zo 17. na 18. mája sa zbytok výsadkárov organizovane stiahol zo svojich pozícií. Pred obedom 18. mája 1944 vstúpili poľskí vojaci do opusteného kláštora a vztýčili tu poľskú zástavu.


poľská vlajka vlaje nad ruinami kláštora

Po obsadení kláštora aj mesta Cassino nastal čas rozprášiť otrasenú nemeckú obranu. Do údolia Liri mal byť nasadený I. kanadský zbor, s úlohou dostať sa čo najrýchlejšie k tzv. Hitlerovej línii (alebo tiež von Sengerovej) vytvorenej k zachyteniu pripadného prieniku cez údolie. Obranné postavenia mali byť dosiahnuté predtým, ako ich Nemci stihnú naplno obsadiť. Tento útok bol naplanovaný na 21. mája, ale začal o niečo skorej, keď sa k Hitlerovej línii v predstihu prebojovali neúnavní Francúzi z CEP. Napriek tomu, že postavenia neboli úplne obsadené jednotkami, opäť vypukli tvrdé boje. Keď sa však k útoku pripojili aj kanadské a britské jednotky prichádzajúce z údolia, bolo jasné, že línia je neudržateľná. Aby toho na Kesselringa nebolo málo, vyrazil 23. mája americký VI. zbor po týždňoch nečinnosti z predmostia pri Anziu a podľa Alexanderovho rozkazu smeroval k Valmontone. Hrozilo reálne nebezpečenstvo, že jednotky 10. armády sa dostanú do klieští a budú rozdrtené. Kesselring hral o čas, aby mohol stiahnúť svoje divízie z Hitlerovej línie k Rímu, keď prišla pomoc z nečakanej strany. Clark, ktorý sa obával, aby náhodou Briti nedosiahli Rím skôr ako jeho 5. armáda, nariadil štyrom divíziam VI. zboru zmeniť postup smerom na talianske hlavné mesto. Pre jedinú zostavájúcu divíziu predstavovalo Valmontone priveľký oriešok. Zatiaľ sa postup obrnených divízii britskej 8. armády podarilo spomaliť vhodne položenými mínovými poliami, rôznymi pascami a aktivitou zadných jednotiek. Priamo pod nosom Spojencov sa Kesselringovi podarilo zachrániť jadro 10. armády.


americké jednotky vstupujú do Ríma

Clarkove jednotky truimfálne vstúpili do Ríma 4. júna 1944. Spojencom však zostali oči pre plač. Zázračne zachránená 10. armáda spolu so 14. totiž usporiadane ustúpila a onedlho vybudovala novú obrannú líniu. Boje o tzv. Gotickú líniu a ďalšie potom trvali prakticky až do konca 2. svetovej vojny, to však už nepatrí do tohto článku. Po takmer pol roku tvrdých bojov Monte Cassino nakoniec padlo. Cena však bola vysoká, aj keď presné straty na oboch stranách neboli nikdy vyčíslené (napr. z celého nemeckého 3. pluku výsadkárov, ktorý bránil mesto a kláštor sa z hrebeňa stiahlo približne 200 mužov). Štyri pokusy o dobytie Monte Cassina sa navždy zapíšu medzi najslávnejšie a najurputnejšie bitky nie len 2. svetovej vojny.


zrekonštruovaný kláštor Monte Cassino dnes

Zdroje:
www.en.wikipedia.org
www.globalsecurity.org
www.ibiblio.org
Cassino 1944 - Ken Ford
Dějiny druhé světové války - Liddell Hart
Veľké bitky duhej svetovej vojny - John Macdonald
Fallschirmjäger - němečtí výsadkáři
The only easy day was yesterday.

Kageneck

  • Administrátor
  • Příspěvků: 2615
  • Za zásluhy o rozvoj fóra. Uděleno: 23. prosince 2007 Za 1 rok aktivní činnosti na fóru. Uděleno: 15. června 2007 Za zásluhy o rozvoj fóra. Za 2 roky aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 22. června 2008 Za 3 roky aktivní činnosti na fóru.   Uděleno. 22. června 2009
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #4 kdy: Září 30, 2010, 09:16:00 »
Výborný článek ( k přečtení jsem se dostal až teď)!
Monte Cassino pro mě svou urputností představuje italský Stalingrad.
Velký vliv na postavení obránců mělo kromě bombardování kláštera také pozdější nasazení taktického letectva k útokům na zásobovací komunikace.
Kromě mohutné dělostřelecké převahy, sehrála tato činnost letectva významnou úlohu při bitvě.
Ještě bych připomenul, že destrukci kláštera využili Němci velkou měrou v propagandě. Nyní mohli ukazovat záběry, jak pomáhají zachránit evropské kulturní dědictví a brání tak evropu před barbarstvím USA.
„Afrika, der Krieg ohne Hass“ Erwin Rommel

TonyHazard

  • Administrátor
  • Příspěvků: 1687
  • Kvalitními příspěvky podporuj forum Panzernet!
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 30. června 2009
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #5 kdy: Září 30, 2010, 10:11:17 »
Ještě jsem se nedostal k podrobnému pročtení (určitě si čas najdu). Mám dotaz : Klášter byl zničen během několika dní, kdy byl přesně znovuotevřen po rekonstrukci? Vím, že obnova trvala velmi dlouho (ani se nedivím). Bylo to v 70-tých nebo dokonce v 80-tých letech minulého století?
Nebojuj s nikým, kdo neví nic o vztahu rytíře a meče!

Kageneck

  • Administrátor
  • Příspěvků: 2615
  • Za zásluhy o rozvoj fóra. Uděleno: 23. prosince 2007 Za 1 rok aktivní činnosti na fóru. Uděleno: 15. června 2007 Za zásluhy o rozvoj fóra. Za 2 roky aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 22. června 2008 Za 3 roky aktivní činnosti na fóru.   Uděleno. 22. června 2009
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #6 kdy: Září 30, 2010, 11:10:32 »
Bohužel se mi nepodařilo zjisti období rekonstrukce a tak přicházím pouze s jedním datem: Papež VI. znovu vysvětil klášter roku 1964.
„Afrika, der Krieg ohne Hass“ Erwin Rommel

TonyHazard

  • Administrátor
  • Příspěvků: 1687
  • Kvalitními příspěvky podporuj forum Panzernet!
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 30. června 2009
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #7 kdy: Září 30, 2010, 11:33:30 »
Ta 80. léta jsem tipoval proto, že jsem před časem viděl dokument o obnově kláštera, a tam se uváděly práce ještě v těchto letech. Nejsem si už jistý zda-li nešlo o moderní výbavu (klimatizace a centrální vytápění).
Nebojuj s nikým, kdo neví nic o vztahu rytíře a meče!

pospec

  • Moderator
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 2047
  • Se Sovětským svazem, padla bída na zem...
    • Pospec-blog
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #8 kdy: Duben 26, 2013, 01:18:44 »
Našel jsem zmínku, že dva stroje typu StuG III Ausf.G od jednotky Sturmgeschütz Abt. 242 měli Němci umístěny přímo v opatství, kde s nimi vedli palbu na spojenecké jednotky stylem, vyjeď - vystřel - přesun. Díky tomu si Spojenci mysleli, že mají Němci přímo z klášteru dělostřeleckou podporu baterie děl o minimálním počtu 6 děl. Nakonec do Stugů došly náboje a stroje byly následně zničeny při stále častějších náletech amerického dělostřelectva.
Platí přímá úměrnost: čím více se snažím, tím horší je výsledek...
Navštivte můj blog: http://pospec-blog.blogspot.com/

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1535
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Re: Štyri bitky o Monte Cassino
« Odpověď #9 kdy: Duben 30, 2013, 06:49:19 »
Poľský medveď Wojtek, ktorý počas bitky o Monte Cassino pomáhal nosiť muníciu dostane na svoju pamiatku sochu: http://www.sme.sk/c/6785129/krakov-postavi-sochu-medvedovi-ktory-vojakom-nosil-municiu.html

Niečo viacej o Wojtekovi: http://en.wikipedia.org/wiki/Wojtek_(soldier_bear)
The only easy day was yesterday.