Autor Téma: Bitka o atol Wake  (Přečteno 4746 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1540
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Bitka o atol Wake
« kdy: Srpen 10, 2010, 07:52:43 »
7. decembra zaútočila flotila japonských lietadlových lodí na tichomorskú námornú základňu Pearl Harbor. Spojené štáty americké sa razom ocitli vo vojne, pričom situácia sa pre ne od začiatku vyvíjala značne nepriaznivo. Japonské pozemné, námorné a letecké sily využívali strategický moment prekvapenia a podľa vopred starostlivo pripravených plánov súčasne zahájili operácie proti Filipínskym ostrovom, Guamu, Malajskému polostrovu, Hongkongu a britskému severnému Borneu. Na všetkých týchto miestach kráčali Spojenci od porážky k porážke. Napriek týmto ohromným úspechom, nie všetko prebiehalo tak ako by si to japonskí plánovači želali. Jedným z miest, kde boli prvotné japonské zámery zmarené, sa stal malý atol Wake.


letecký pohľad na atol Wake z roku 1941

Atol Wake je korálový ostrov, ktorý pozostáva z troch malých ostrovčekov: najväčším z nich je rovnomenný Wake, ďalšími potom Wilkes a Peale. Atol patril USA a začiatkom roku 1941 sa začalo s výstavbou vojenských zariadení na ostrove. 19. augusta potom na ostrov pribudla prvá stála vojenská posádka. Išlo o príslušníkov 1. obranného práporu námornej pechoty pod velením majora Jamesa P. S. Devereux. Na ostrove sa celkom nachádzalo 449 príslušníkov námornej pechoty, 68 príslušníkov námorníctva, 5 príslušníkov pozemného vojska a 1146 civilných pracovníkov. Na všetkých troch ostrovoch boli vybudované obranné pozície. Obrancovia mali k dispozícii šesť 127 mm diel (na každom ostrove dve), dvanásť 76 protilietadlových kanónov a pomerne veľký počet guľometov. Problémom však bol nedostatok personálu potrebného k obsluhe týchto diel, ako aj náhradných súčiastiek a pod. (napr. iba jedna z troch batérií protilietadlových diel mala k dispozícií kompletné vybavenie pre riadenie paľby). 29. novembra na ostrov dorazil fregatní kapitán Winfield S. Cunningham, aby prevzal velenie nad všetkými jednotkami na ostrove. Obrana atolu Wake bola tesne pred vypuknutím vojny posilnená 12 stíhačkami F4F-3, ktoré prelietli z lietadlovej lodi Enterprise. Pochádzali z 211. stíhacej letky námornej pechoty a ich veliteľom bol major Paul A. Putnam.


Cunningham      Devereux         Putnam


obranné postavenia na atole Wake

Podľa japonských plánov malo k útoku na Wake dôjsť súčasne s náletom na Pearl Harbor ako aj ďalšími operáciami. Preto sa už v ranných hodinách 8. decembra (7. decembra podľa Havajského času) nad ostrovom objavilo 36 bombardérov z Marshallových ostrovoch. Posádka ostrova si bola podľa zachytených správ vedomá, že Pearl Harbor sa stal terčom útoku. Nepriaznivé počasie však zabránilo dostať do vzduchu všetky stíhačky, a tak japonskí piloti 8 z nich zastihli na zemi. Po skončení náletu zostala funkčná iba jedna z nich, poškodené boli takiež benzínové nádrže či pristávacia dráha. Nasledujúci deň v obedňajších hodinách sa nálet zopakoval. Tentoraz sa však zostavájúce americké stíhačky postavili nad odpor a výsledkom bolo zostrelenie štyroch bombardérov a poškodenie niekoľkých ďalších. To však neodradilo Japoncov, aby sa nasledujúci deň približne v rovnakom čase nepokúsili o nálet znova. Zo šesťnástich prilietavajúcich bombardérov boli dva zostrelené a zbytok poškodený. Napriek tomu, boli hlásenia japonských pilotov optimistické a tak sa k ostrovu priblížil invázny zväz.


dym sa vznáša nad Wake po bombardovaní

Uskutočnením invázie bol poverený kontraadmirál Kadžioka. K dispozícii mal tri ľahké krížniky (Júbari, Tenrjú, Tacuta), šesť torpédoborcov (Jájoi, Mucuki, Kisaragi, Hajate, Ojté, Asanagi), eskortné torpéborce (P-32 a P-33) s výsadkom 450 mužov a dve transportné lode s budúcou posádkou ostrova. Kadžioka vyplával z Marshallových ostrovov 8. decembra a za dva dni sa priblížil k ostrovu. V ranných hodinách nasledujúceho dňa (tj. 11. decembra) nariadil zahájiť predinvázne ostreľovanie. Americkí delostrelci však podľa rozkazu paľbu neopätovali a nechávali Japoncov, aby sa priblížili. Potom zo vzdialenosti necelých 4 km začali strieľať a strieľali presne. Po zásahu do muničného skladiska vyletel do vzduchu torpédoborec Hajate. Z posádky sa nezachránil ani jeden muž. Taktiež vlajkova loď ľahký krížnik Júbari zažíval ťažké časy, jeho nástavby zasiahlo jedenásť granátov. Poškodená bola aj jedna z dopravných lodí a to už bolo zrejme na japonského admirála priveľa a nariadil zostávajúcim plavidlám, aby sa sa stiahli od ostrova. To však ešte nebol koniec. Do protiútoku sa totiž zapojili štyri doteraz nečinné americké stíhačky. Jednej z nich pilotovanej kapitánom Henryom T. Elrodom sa podaril zásah 50 kg bomby, ktorá spôsobila výbuch hlbinných bômb na palube torpédoborca Kisaragi. Po niekoľkých mohutných explóziach loď zmizla pod hladinou. Nikto neprežil. Kadžioka nariadil všeobecný ústup. Japonci sa však plánov na obsadenie Waku nevzdávali a k jeho dobytiu vyčlenili ďalšie jednotky. Kadžioka obdržal náhradu za dva stratené torpédoborce, k atolu taktiež mieril kontraadmirál Goto so svojimi štyrmi ťažkými krížnikmi a taktiež 2. divízia lietadlových lodí (Hirjú a Sorjú) s doprovodom dvoch ťažkých krížnikov a dvoch torpédoborcov. Wake bol taktiež vystavený ďalším náletom. Napriek úspechu pri odrazení prvého pokusu o vylodenie bolo Američanom jasné, že bez posíl nie je možné atol udržať. Kým bol ešte vo funkcii vyslal vrchný veliteľ Tichomorského loďstva admirál Kimmel operačný zväz okolo lietadlovej lodi Saratoga tvorený troma ťažkými krížnikmi, deviatimi torpédoborcami, materskou loďou pre hydroplány a tankerom. Veliteľom bol kontraadmirál Frank J. Fletcher. Malý tanker Neches však bol schopný vyvinúť maximálnu rýchlosť 12 uzlov a tým sa plavba veľmi preťahovala. Ďalšie dva dni zväz stratil tankovaním, aby bol nakoniec aj tak odvolaný späť do Pearl Harboru. Rozkaz vydal dočasný Kimmelov nástupca veliteľ bitevných lodí viceadmirál William S. Pye.


torpédoborec Kisarigi


torpédoborec Hajate

Japonci tak mali voľné pole pôsobnosti. Palubné lietadlá z Hirjú a Sorjú sa postarali o zostávajúce americké stíhačky. Potom sa v noci z 22. na 23. decembra k ostrovu priblížili Kadžiakove lode a pod príkrovom tmy vysadili útočné oddiely, ktorým sa podarilo nepozorovane dostať až na ostrov. Japonci takiež obetovali eskortné torpédorce P-32 a P-33 a nabehli s nimi na breh, aby tým urýchlili vylodenie výsadku. V ranných hodinách sa japonským vojakom dostalo delostreleckej podpory od krížnikov a leteckej z lietadlových lodí. Z narastajúcimi stratami neostalo majorovi Cunninghamovi nič iné ako sa zmieriť so skutočnosťou a kapitulovať. Američania stratili 47 mŕtvych a 2 nezvestných námorných pešiakov a 3 mŕtvych námorníkov. Zahynulo takiež asi 70 civilistov. Zvyšok putoval do zajatia (2 mariňáci a 3 námorníci boli pri plavbe do zajateckého tábora popravení odsaknutím hlavy). Niekoľko desiatok civilistov si Japonci ponechali na ostrove, aby im pomohli s vybudovaním ponorkovej a hydroplánovej základne. V októbri roku 1943 boli všetci popravení. Japonské straty je ťažké odhadnúť, ale pohybujú sa okolo 800 mužov.


vraky Wildcatov na Wake, v popredí stroj kapitána Elroda

Zdroje:
Krvavé oceány – Ivan Hrbek, Jaroslav Hrbek
Pacifik v plameňoch – Miloš Hubáček
www.palba.cz
www.en.wikipedia.org
The only easy day was yesterday.

Burko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Légionnaire 1ère classe
  • Příspěvků: 37
Re: Bitka o atol Wake
« Odpověď #1 kdy: Leden 26, 2012, 02:11:57 »
Kapitán Henry T. Elrod získal sa svoje pôsobenie na ostrove Wake kongresovú Medailu Cti (až po vojne, spolu s posmrtným povýšením na Majora), celkovo zostrelil 2 japonské lietadlá, potopil torpédoborec Kisaragi a neskôr organizoval pobrežnú obranu. Aktívne sa účastnil obrany proti japonským jednotkám snažiacim sa vylodiť na pobreží, za čo 23. decembra 1941 zaplatil svojim životom.