Autor Téma: Operácia Paukenschlag - nemecké ponorky proti USA  (Přečteno 6345 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1545
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Operácia Paukenschlag - nemecké ponorky proti USA
« kdy: Červenec 28, 2010, 02:53:51 »
Amerika na ceste k vojne

S blížiacim sa koncom roku 1941 zostávali Spojené štáty americké ešte stále neutrálne. Prezident Roosevelt sa však napriek tomu pokúšal uľahčiť Veľkej Británii jej neľahkú situáciu, a preto lode Atlantickej flotily pomáhali pri eskortovaní britských konvojov (nie však po celej trase). To muselo nutne vyústiť k niekoľkým stretom s nemeckými ponorkami. Ako prvý sa terčom uboatov stal torpédoborec USS Kearny. Ten spolu s ďalšími štyrmi americkými vojnovými loďami (USS Plunkett, Greer, Livermore a Decatur) pomáhal kanadskej eskorte konvoja SC 48. Krátko po polnoci na 17. októbra 1941 zasiahlo Kearny na pravoboku torpédo z U-568 (Preuss). Jedenásť námorníkov zahynulo a ďalších dvadsaťdva bolo zranených. Torpédoborec musel odplávať k núdzovej oprave na Island. Ďalší incident na seba nenechal dlho čakať. Skupina piatich amerických torpédoborcov (USS Tarbell, Reuben James, Benson, Niblack a Hilary P. Jones) doprevádzala konvoj HX-156 z Halifaxu do Liverpoolu. V ranných hodinách 31. októbra 1941 vypálila ponorka U-552 (Topp) dve torpéda. Obe zasiahli torpédoborec USS Reuben James uprostred a spôsobili jeho rozlomenie na dve časti. Na palube zahynulo 99 námorníkov (vrátane všetkých dôstojníkov), 45 mužov sa podarilo zachrániť. Reuben James sa stal prvou vojnovou loďou, ktoré americké námorníctvo v WW2 stratilo. USA sa ocitlo na pokraji vojny.


Erich Topp na mostíku U-552 pri návrate z akcie


americký torpédoborec USS Reuben James DD 245

7. decembra 1941 zaútočila japonská flotila lietadlových lodí na americkú tichomorskú základňu v Pearl Harbor. Výsledkom útoku, pri ktorom zahynulo viac ako 2100 námorníkov a vojakov, bol vstup USA do vojny na strane Spojencov. 11. decembra 1941 vyhlásilo Američanom vojnu aj Nemecko s Talianskom. Dönitz konečne dostal voľnú ruku pre operácie pri americkom pobreží. Aj keď presný dátum vstupu Japonska do vojny samozrejme nepoznal, pripravoval sa svojím štábom na túto možnosť už od septembra. Problémom však bol nedostatok prostriedkov, ktorými ponorkové sily trpeli. Dönitz poznamenal: „K 1. januáru 1942 som mal k dispozícii 91 ponoriek, z ktorých však 23 bolo v Stredomorí, 3 ďalšie tam mali odplávať, 6 operovalo západne od Gibraltaru a 4 v oblasti Nórska. Zostávalo teda 55 člnov, z ktorých však 60 % bolo v oprave a údržbe v prístavoch. Po 28 mesiacoch vojny bolo v Atlantiku 22 ponoriek, z toho polovica na plavbe do alebo z operačnej oblasti, takže iba 10 až 12 ponoriek bolo priamo v akcii.“

Návrat šťastných čias

Napriek tomu bol Dönitz odhodlaný niečo podniknúť. Jeho návrh vyslať dvanásť ponoriek nebol schválený a tak sa mussel najprv uspokojiť s piatimi. Operácia dostala krycí názov Paukenschlag (Drumbeat). Šťastnými veliteľmi týchto piatich ponoriek boli U-125 (Folkers), ktorý vyplával 18. decembra, U-123 (Hardegen) 23. decembra, U-66 (Zapp) 24. decembra a nakoniec U-130 (Kals) spolu s U-109 (Bleichrodt) 27. decembra. Pre akciu boli vybrané dve ponorky typu IXB a tri IXC, ktoré mali dostatočný akčný rádius, aby mohli doplávať do operačnej oblasti a pôsobiť tam približne 2 až 3 týždne. Od Dönitza dostali rozkaz, aby sa počas plavby tam vyhýbali kontaktu z nepriateľom (výnimkou boli len veľké vojnové a obchodné lode). Dátum začatie operácie bol stanovený na 13. január 1942. Prvým terčom sa však už predchádzajúci deň stal 9000 tonový SS Cyclops, ktorý padol za obeť Hardegenovej U-123. Ani ostatní velitelia sa nenechali zahanbiť a počas prvej fázy operácie Paukenschlag, ktorá prebiehala od 12. januára až do 6. februára, sa im podarilo potopiť 25 lodí s výtlakom takmer 160 000 brt. Samotný Hardegen si na svoje konto pripísal deväť lodí s 53 173 brt, Kals šesť lodí s 38 664 brt, Zapp päť lodí s 36 114 brt, Bleichrodt štyri lode s 27 681 brt. Iba Folkersovi sa nedarilo a potopil jedinú loď s výtlakom 5666 brt (vynahradil si to však na druhej a tretej plavbe). Hardegen bol za svoj úspech ešte na mori vyznamenaný Rytierskym krížom (na druhej plavbe k americkým brehom k nemu pripojil aj Dubové ratolesti) Čo bolo príčinou týchto úspechov?? Ako odpoveď nám môžu poslúžiť výňatky z Hardegenovho zápisníka:

Hardegen: „...z veliteľske veže ponorky (U-123) sa nám naskytol pohľad na newyorský prístav, ktorému sme ťažko dokázali uveriť. Krajina bola vo vojne, ale ich najväčšie mesto bolo tak jasne osvetlené, že bolo vidieť na míle ďaleko. Predné svetlá áut idúcich pozdĺž pobrežia boli patrné aj bez ďalekohľadov...chcel by som aby tu bolo dvadsať ponoriek miesto jedinej. Som si istý, že by všetky našli viacej cieľov, ako by mohli zvládnúť. Niektoré z  parníkov, s ktorými sme sa stretli, mali dokonca rozsvietené polohové svetlá...“


Kapitänleutnant Reinhard Hardegen


SS Cyclops prvá loď potopená v rámci operácie Paukenschlag

Ešte pred návratom ponoriek prvej vlny vyslal Dönitz k americkým brehom ďalšie tri ponorky (všetky tri typu IXB). Konkrétne išlo o ponorky U-106 (Rasch), U-103 (Winter) a U-107 (Gelhaus), ktoré zaťažili konto nepriateľa ďalšími 11 loďami s výtlakom viac ako 77 000 brt. Kvôli nedostatku ponoriek typu IX musel Dönitz improvizovať a vyslal ku kanadským brehom aj menšie ponorky typu VII. Tu však našli iba silno chránené konvoje a taktiež veľmi nepriaznivé počasie a preto sa postupne sťahovali čoraz viacej a viacej na juh. Aby mohli tieto ponorky operovať na také veľké vzdialenosti, museli ich posádky obetovať časť svojich potravín a pohodlia na úkor dodatočných zásob paliva. Zlepšenie situácie priniesli až zásobovacie ponorky (Dojnice). Ako prvá sa v marci na scéne ukázala prestavaná UA (Colhaus) a neskôr od apríla už špeciálne ponorky typu XIV. Prvou z nich bola U-459 (von Willamowitz-Möllendorf), ktorá počas svojej misie doplnila palivo 15 ponorkám, čím výrazne predĺžila dobu ich pobytu v operačnej oblasti (u typu IX o 8 a u typu VII o 4 týždne) a zároveň  im umožnila prenikať ďalej na juh. V máji a júni potom nasledovali U-460 (Schäfer) a U-116 (von Schmidt). V tomto pre Dönitza a jeho kapitánov skvelom období však zasiahol Hitler a z obavy pred ohrozením Nórska prevelil 18 (!!!) ponoriek do tejto oblasti. Dönitz zúril ale musel si vystačiť s tým čo mal. Najvyhľadávanejšou oblasťou nemeckých ponoriek sa stalo okolie mysu Hatteras. Napriek riziku malej hĺbky v tejto oblasti dosiahli uboaty vynikajúce výsledky. Opätovne sa vyznamenal Hardegen, ktorý potopil na svojej druhej plavbe 10 lodí a prekročením 100 000 brt potopenej tonáže sa stal ponorkovým esom. Zahanbiť sa nedali ani U-552 (Topp), U-160 (Lassen), U-201 (Schnee) a tiež U-124 (Mohr). O bezstarostnosti útokov pri americkom pobreží svedší napr. aj fakt, že Mohr posielal svoje hlásenia vo veršoch. Keď sa mu podarilo potopiť 9 lodí (z toho 7 tankerov) s výtlakom viac ako 55 000 brt odoslal na veliteľstvo nasledujúcu správu (ponechal som to po česky, keďže moje lyrické schopnosi nestačia nato, aby som to preložil tak aby sa to rýmovalo):

„Za novoluní, když noc jako smula je černá,
u Hatterasu tanker za tankerem ke dnu klesá,
Zatímco Roosevelt smutně pláče nad skórem,
okolo padesáti tisíc tun potopeno Mohrem.“


Dönitz, ktorý neustále hľadal pre svoje ponorky nové a nové loviská vyslal uboaty aj do Karibského mora, kde predpokladal bohatú korisť. V rámci operácie Neuland prenikla v polovici februára do tejto oblasti trojica ponoriek U-67 (Muller-Stockheim), U-156 (Hartenstein) a U-502 (von Rosenstiel), ktorým za obeť padlo 12 lodí s výtlakom približne 60 000 brt. Čoskoro sa k nim pripojili ďalšie tri uboaty U-129 (Clausen), ktorý potopil 7 lodí, U-161 (Achilles), ktorý potopil 5 lodí a U-126 (Bauer), ktorý si na konto pripísal 7 lodí s výtlakom 32 955 brt pričom ďalšie tri lode sa mu podarilo poškodiť. Niektoré z ponoriek dokonca palubným delom ostreľovali tunejšie ropné rafinérie. V máji a júni sa ponorky začali objavovať v Mexickom zálive. Spočiatku tu operovali U-507 (Schacht) a U-506 (Wurdemann), neskôr sa k nim pripojili ďalšie U-753 (Manstein), U-106 (Rasch), U-158 (Rostin) a U-67 (Muller-Stockheim). Za uvedené dva mesiace im len v samotnom zálive padlo za obeť 28 lodí s výtlakom takmer 160 000 brt, ďalších 7 lodí sa im podarilo poškodiť.

Napriek nevysokému počtu uboatov boli spojenecké straty veľmi vysoké. Od začiatku operácie Paukenschlag v januári do júna toho istého roku nemecké ponorky potopili v amerických vodách 397 lodí s výtlakom cez 2 mil brt a desiatky ďalších sa im podarilo poškodiť. Na ich palubách zahynulo približne päťtisíc námorníkov. V dôsledku nedostatočnej americkej obrany teda Spojenci prišlo o takmer 4 stovky lodí. Citeľný dopad na spojenecké vojnové úsilie mali najmä straty tankerov a cisternových lodí a predovšetkým ich cenného nákladu.


tanker Dixie Arrow horí po dvoch torpédových zásahoch ponorky U-71

Americká reakcia

Ako je možné, že už úvodným piatim ponorkám sa podaril taký ohromný úspech ?? Dôvodom bola absolútna nepripravenosť amerického námorníctva na boj s ponorkami. A to napriek niekoľkým návštevám amerických námorných dôstojníkov, ktorí ešte pred vstupom do vojny študovali britský systém boja proti nemeckým uboatom v severnom Atlantiku. Američania si museli byť vedomí, že ponorky sa pri ich pobreží skôr či neskôr objavia, najmä keď ich Briti na základe nemeckých správ dešifrovaných pomocou Ultry výslovne varovali, čo sa chystá. Tí však takmer 5 týždňov času, ktoré mali od vstupu do vojny po prvý útok 12. januára premárnili. Keď sa prvé nemecké ponorky objavili pri východnom pobreží ich velitelia neverili vlastným očiam. Lode plávali ako v dobách najhlbšieho mieru s rozsvietenými pozičnými svetlami a v otvorenej reči sa bavili s ostatnými loďami, vrátane udávania svojej polohy. Mestá na pobreží neboli zatemnené (až v polovici apríla bolo nariadené čiastočné a takmer ďalší mesiac trvalo kým bolo zavedené úplné zatemnenie pobrežia). Atlantické loďstvo (vrchný veliteľ admiral King) malo síce k dispozícii 75 torpédoborcov, tie však neboli k protiponorkovej službe uvoľnené. Boj proti ponorkám mali na starosti velitelia štyroch námorných hraníc, pričom terčom uboatov sa stala najmä tzv. Východná hranica (viceadmirál Andrews), ktorá zahŕňala oblasť od spoločných hraníc s Kanadou až po Floridu. K dispozícii mal necelé dve stovky plavidiel rôznych druhov, väčšinou absolútne nevhodných pre protiponorkový boj. Keďže admiral King odmietol zaviesť konvoje, strávili tieto lode väčšinu časov patrolovaním na pevných trasách, alebo plávaním od jednej potopenej obdchodnej lode k druhej. Rovnako bolo použitých aj 7 torpédoborcov (konečne poskytnutých Atlantickým loďstvom) ale aj 24 trawlerov a 10 korviet poskytnutých Britmi. Nie je nutné dodávať, že týmto spôsobom sa Američanom nepodarilo potopiť ani jednu ponorku, ale samy stratili torpédoborec USS Jacob Jones. Britom zostali tak akurát oči pre plač. Mnoho lodí, ktoré s námahou eskortovali cez severný Atlantik potom skončili ako obeť v amerických pobrežných vodách. Až v polovici mája konečne King povolil zavedeni konvojov, ktoré sa však v južnejších oblastiach oneskorili až do júla či augusta. Einsenhower si do denníka zaznačil: „Pre spojeneckú vec by bolo bývalo lepšie keby bol admirál King na začiatku vojny zastrelený.“ Prvou hladinou loďou, ktorej sa podarilo potopiť nemeckú ponorku, sa stal torpédoborec USS Roper. Jej obeťou dňa 14. apríla 1942 (teda 3 mesiace po začiatku operácie Paukenschlag!!!) ponorka U-85 (Greger).

„U-85 bola pomerne nová ponorka typu VIIB, ktorá bola do služby zaradená 7. júna 1941 a jej veliteľom sa stal nadporučik Eberhard Greger. Po absolvovaní cvičnej streľby v Trondheime a oprave poškodenia po zrážke s torpédoborcom, vyplávala U-85 na svoju prvú hliadkovú plavbu 28. augusta. Zúčastnila sa útoka na konvoj SC-42, ale v dôsledku vadných torpéd nič nezasiahla. Nasledujúci deň sa mu podarilo potopiť aspoň britský parník Thistleglen (4748 brt). Potom sa stala terčom útoku eskortného plavidla. Vážne poškodená sa vrátila do St. Nazaire, kde zostalo v oprave až do 16. októbra. Na druhej hliadkovej plavbe Greger opäť nič nepotopil a sklamaná posádka sa vrátila do Lorientu. Po osobnej rozhovore s Dönitzom dostal Greger ešte jednu šancu. V druhej polovici januára mal Greger s ponorkou preniknúť do Stredozemného mora, ale zmena názoru u Hitlera spôsobila, že U-85 bola jednou z ponoriek typu VII vybranou pre akcie pri kanadskom pobreží. Tu však kvôli nepriaznému počasiu nepotopila nič a preto ju Dönitz spolu s ostatnými poslal južnejšie k New Yorku. Gregerovi sa 9. februára podarilo potopiť britskú loď Empire Fusilier (5408 brt). Do St. Nazaire sa vrátil 23. februára. Nasledujúci mesiac strávila U-85 prestavbou, ktorá jej mala umožniť plnohodnotne pôsobiť v amerických vodách. 21. marca Greger opäť vyplával. 10. apríla potopil nórsku loď Chr. Knudsen (4904 brt). Potom sa ponorka ponevierala v blízkosti mysu Hatteras. Krátko po polnoci na 14. apríla ju zachytil radar torpédoborca USS Roper, ktorý tu hliadkoval. Jedno torpédo Roper tesne minulo a potom začala štvanica. U-85 využívala svoj menší polomer otáčky a snažila sa uniknúť. Guľomet na palube torpédoborca sa postaral o nemeckých delostrelcov. Potom sa zastrieľalo jedno z jeho 102 mm diel a zásah do trupu spôsobil, že ponorka sa začala potápať. Na hladine zostalo približne 40 trosčníkov, tí však padli za obeť hlbinným bombám, ktoré Roper zvrhol. Z posádky U-85 neprežil nikto. Keďže sa ponorka potopila v plytkých vodách prehľadali ju neskôr potápači nič zaujímavé však nenašli. Dnes je vrak U-85 obľúbeným miestom pre turistické potápanie.“


Oberleutnant Eberhard Greger na mostíku U-85


torpédoborec USS Roper DD 147

Okrem U-85, potopili plavidlá pobrežnej stráže ponorky U-352 (Rathke) 9. mája, U-157 (Henne) 13. mája. 30. júna padla U-158 (Rostin) za obeť lietadlu zo 74. perute USN. Ešte ďalšie dve ponorky potopili americké lietadlá, tiev však pri ochrane severoatlantických konvojov – U-656 (Kröning) a U-503 (Gerhicke). Za prvých 6 mesiacov teda stratili Nemci v tejto oblasti 6 ponoriek !!

Zdroje:
Námořní válka vrcholí - Jaroslav Hrbek, Ivan Hrbek
Ponorky - Jean Philippe, Dallies Labourdette
Smrt ponorek - Edwin P. Hoyt
www.uboat.net
www.en.wikipedia.org
The only easy day was yesterday.