Taktické raketyWernher von Braun v službách armádyOkrem VfR pracovala v medzivojnovom období na vlastnom raketovom programe aj nemecká armáda, ktorá hľadala náhradu za ťažké delostrelectvo zakázané Versaillskou zmluvou a rakety jej pripadali ako vhodná alternatíva. Tajne skúšala pomerne malé rakety ma tuhé pohonné hmoty s doletom približne 8 km, ktoré mali v hlaviciach niesť bojové plyny. Pre neúspechy však bol program prerušený. Dvaja dôstojníci zodpovedný za dovtedy pozastavený program rakiet na tekuté pohonné hmoty, major Ritter von Horstig a kapitán Walter Dornberger však presadili, aby sa v ich programe pokračovalo.
Walter Dornberger sa narodil 6. septembra 1895 v meste Gießen. Bojoval v prvej svetovej vojne, kde získal hodnosť poručíka delostrelectva. Po vojne vyštudoval strojárske inžinierstvo na Berlínskej technickej univerzite, kde v roku 1935 získal doktorát a stal sa dekanom Fakulty vojenskej techniky. Už v roku 1930 bol menovaný do Výboru pre balistiku, ktorý spadal pod HWA. Armáda ho zapojila do vývoja rakety na kvapalné pohonné hmoty, ktorej výkony mali podľa požiadaviek prekonať bežné delostrelectvo, ale tento program bol pozastavený.
Ďalšou významnou postavou bol plukovník Karl Becker, narodený 8. apríla 1879. od roku 1901 do roku 1903 študoval Delostreleckú a strojársku školu v Mníchove, od roku 1906 do roku 1911 študoval na Vojenskej strojárskej akadémii v Berlíne so špecializáciou na balistiku. Po jej skončení bol do roku 1914 členom Skúšobnej komisie pre delostrelectvo. Po vypuknutí prvej svetovej vojny velil do roku 1916 batérii vyzbrojenej húfnicami
M-Gerät 14 („Zariadenie M 1914“) známymi pod prezývkou Dicke Bertha („Tučná Berta“). Potom, od roku 1917 do roku 1919 bol poradcom Inšpekcie pre zbrane a výstroj (
Inspektion für Waffen und Gerät), z ktorej sa neskôr stal už spomínaný
Heereswaffenamt (HWA). Po skončení vojny študoval Becker chémiu a metalurgiu, v roku 1922 získal doktorát zo strojárstva. Potom pôsobil ako poradca HWA. Becker si bol vedomý výhod spojenia vedy a armády a preto presadzoval vytvorenie centrálneho vojenského inštitútu pre fyziku a chémiu, ale to sa mu podarilo až v roku 1926, keď sa stal riaditeľom Oddelenia pre balistiku a muníciu HWA. Od roku 1929 sa zaujímal o rakety na tuhé aj kvapalné pohonné hmoty a od Ríšskeho ministerstva obrany (
Reichswehrministerium, RWM) dostal povolenie na začatie ich vývoja. V roku 1932 získal titul profesora a prednášal ma Berlínskej technickej univerzite, kde sa zoznámil s Walterom Dornbergerom a zaradil ho do armádneho raketového programu. Tomu však chýbali ľudia, ktorí mali skúsenosti na tomto poli a preto sa armáda obrátila na amatérov, ktoré mali znalosti z oboru raketovej techniky. Na jar 1932 sledovali Dornberger a Becker demonštratívne odpálenie rakety, ktoré pre armádu usporiadala Spoločnosť pre vesmírne lety. Na oboch zapôsobila a ozbrojené sily ju začali podporovať. Becker chcel, aby ľudia z VfR pracovali pre armádu, to ale vyžadovalo, aby ich práca zostala utajená, s čím väčšina jej členov nesúhlasila. Výnimkou však bol mladý študent Berlínskej technickej univerzity Wernher von Braun. Narodil sa 23. marca 1912 v nemeckom meste Wirtsitz v rodine junkera, jeho otcom bol bývalý minister poľnohospodárstva. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska a stal sa členom
Verein für Raumschiffahrt. Keďže prijal ponuku armády, v roku 1932 bol aj napriek mladému veku povolaný do armádneho programu vývoja rakiet pod vedením Beckera a Dornbergera. Von Braun začal na Berlínskej technickej univerzite robiť doktorát v obore aplikovanej fyziky. Jeho dizertačná práca musela na želanie armády zostať tajná, pretože popisovala vývoj rakety, ktorý viedol v armádnom zariadení v Kummersdorfe.
Von Braun bol krátko po svojom vstupe do armádneho raketového programu vymenovaná za riaditeľa
Versuchsstelle Kummersdorf-West a k jeho tímu sa postupne pridávali aj ďalší vedci, napríklad Hans Pohlmann, či Walter Riedel. Napokon sa k nemu pripojila aj väčšina ľudí z VfR, ktorá v medzičase zanikla. Už vtedy sa von Braun prejavil ako talentovaný vedec a skvelý organizátor.
Wernher von Braun a jeho tím navrhli pre nemeckú armádu celú sériu rakiet pomenovanú „
Aggregat“, ktorá dohromady obsahovala až 15 návrhov. Niektoré z nich slúžili len na testovanie a mnohé neboli nikdy realizované.
http://www.cubeupload.com/files/219800aggregate.jpgPorovnanie rakiet série Aggregat.A1V roku 1931 si HWA od tímu v Kummersdorfe objednal malý raketový motor na kvapalné palivo. Výsledkom bol pomerne veľký motor poháňaný 75%-ným roztokom etanolu a tekutým kyslíkom. Jeho ťah nemohol byť nameraný, pretože hneď po štarte explodoval. Aj napriek tomu sa v projekte pokračovalo a bola skonštruovaná zmenšená verzia tohto motora s hmotnosťou 20 kg, ktorá fungovala bezchybne a mala sa vyrábať vo firme Heylandt. Arthur Rudolph analyzoval príčiny výbuchu prvého motora a na základe záverov, ku ktorým dospel skonštruoval vylepšený model, ktorý pracoval viac, ako 60 sekúnd bez prestávky a bol schopný vyvinúť ťah až 330 N. skupina rýchlo pokračovala v práci a tvorila základy pre vybudovanie skutočnej vojenskej rakety.
Nehody, ktoré sprevádzali pokusy s raketami a pri ktorých zahynulo niekoľko ľudí (okrem iných aj jeden zo zakladateľov VfR Max Valier) dlhodobo znepokojovali nemecké úrady. Keď sa k moci dostali v roku 1933 nacisti, vláda zakázala akékoľvek civilné vedecké práce na raketách. To viedlo k tomu, že do armádneho raketového programu sa zapojili aj tí vedci, ktorí dovtedy váhali. V tomto roku bola navrhnutá A1, prvá raketa série Aggregat. Vážila 150 kg, na dĺžku merala 1,4 metra a jej priemer činil 30,5 cm.
Hoci statické testy motora, ktoré sa uskutočnili 3. augusta 1934 prebehli úspešne, pri prvom pokusnom odpale rakety strela pol sekundy po štarte vybuchla. Raketa sa ukázala byť nestabilná a preto sa v jej vývoji nepokračovalo.
A2A2 bola vylepšená verzia rakety A1. Strela bola dlhá 1,6 m a jej revolučný tvar bol predchodcom riadených striel budúcnosti. Konštruktéri vychádzali z A1, ale odstránili nedostatky, ktoré spôsobili neúspech prvej rakety. A2 bola vybavená dôkladne izolovanými a oddelenými nádržami na palivo a kvapalný kyslík, aby sa predišlo explózii spôsobenej presakovaním. Medzi nádržami, pri ťažisku strely sa nachádzal gyroskop, ktorý zaisťoval dobré ovládanie a lepšiu stabilitu. Spaľovacia komora bola predĺžená, aby malo palivo viac času na zhorenie. Motor dosahoval ťah 3 kN a celá A2 vážila 150 kg, 40 kg z toho tvorili pohonné hmoty.
Počítačový model rakety A2.V rámci testu boli zhotovené dve rakety,
Max a
Moritz, pomenované podľa kreslených hrdinov nemeckého karikaturistu a básnika Wilhelma Buscha. Kvôli bezpečnosti mali odpálenia prebehnúť na malom ostrovčeku Borkum v Severnom mori, na ktorom bol postavený skromný raketový polygón. Maxa vypustili 19. decembra 1934. Jeho let bol dokonalý. Strela dosiahla výšku 2,2 km, než dopadla na padáku zhruba 800 metrov od odpaľovacej rampy. Na druhý deň odštartoval aj
Moritz, ktorý dosiahol výšku až 3,5 km. Boli to prvé rakety s gyroskopickým riadením letu (stabilizáciou smeru). Úspech A2 zabezpečil skupine raketových vedcov ďalšie financovanie.
A3V marci 1936 analyzovali Becker a Dornberger predpokladané možnosti doposiaľ vyvinutých rakiet, pričom čím ďalej, tým viac vnímali rakety ako prelomové zbrane. Po prvý raz sa rozhodli špecifikovať požiadavky na skutočnú bojovú raketu. Podľa nich mala byť schopná 1tonu vážiacu bojovú hlavicu na dvojnásobok dostrelu „Parížskeho dela“ (
Paris-Geschütz- nemecké superdelo z obdobia prvej svetovej vojny s dostrelom 125 km), teda na vzdialenosť 250 km, pričom by mala lepšiu presnosť, 3 až 5 km. Raketa mala vážiť 12 ton a jej motor mal byť schopný vyvinúť ťah 25 kN po dobu 65 sekúnd, pričom by spotreboval 8 ton paliva. Jej dĺžka mala byť 14 metrov a priemer trupu 1,6 m. stabilizačné krídelká na konci trupu mali mať rozpätie 3,5 metra. Strela sa mala pohybovať rýchlosťou 5-krát väčšou, než je rýchlosť zvuku a to všetko v dobe, keď ešte žiadna armádna raketa neprekonala zvukovú bariéru. Pravdepodobne vtedy sa po prvý raz objavilo „A4“ ako označenie takejto rakety. Bolo však jasné, že najprv treba overiť získané poznatky a odskúšať technológiu na menšej rakete, ktorá dostala označenie A3. Strela bola dlhá 7,7 m, priemer mala 0,68 m a vážila 750 kg. Motor opäť spaľoval etanol a tekutý kyslík a dodával ťah 14,7 kN.
Počítačový model rakety A3.
A3 pri statických skúškach.
A3 pred štartom.Prvý zo série štartov A3 sa konal 4. decembra 1937 na ostrove Greifswalder Oie, niekoľko kilometrov severne od pobrežia ostrova Usedom, za prítomnosti rôznych vysoko postavených divákov. Tam bol postavený ďalší, väčší a bezpečnejší polygón. Počasie bolo mimoriadne nepriaznivé. Prvej rakete pomenovanej
Deutschalnd sa asi 3 sekundy po štarte predčasne otvoril padák dopadla späť na zem, kde následne explodovala. Druhej rakete otestovanej 6. decembra sa stalo to isté. Tretia odpálená 8. decembra vystúpala do výšky približne 900 metrov, než sa vymkla spod kontroly a zrútila sa do mora. Po havárii poslednej, štvrtej A3 z 11. decembra 1937 bol projekt ukončený. Von Braun usúdil, že za zlyhanie môže zlý navigačný systém, teda chybný trojosový gyroskop. So samotným pohonom neboli žiadne problémy a neskôr bolo odskúšaných ešte niekoľko vylepšených rakiet A3, ktoré dosiahli najvyššiu výšku 18 km a dosah 12,1 km.
Video zachytávajúce pokusný odpal rakety A3:
http://www.youtube.com/watch?v=KQ9AMqJafXUA5
Po neúspešných odpaloch A3 pokračovalo testovanie komponentov pre A4 na novej, zdokonalenej rakete A5, ktorá mala lepší aerodynamický tvar, podobný A4. A5 bola dlhá 5,825 m, priemer mala 0,78 m, vážila 1300 kg a nový motor jej dával ťah 15 kN. Jej dolet činil 13 km. Prvý štart sa uskutočnil v lete roku 1938 na ostrove Greifswalder Oie. Strela dosiahla výšku 8 km a jej rýchlosť sa blížila sa k rýchlosti zvuku, ale neprekročila ju. Nasledovali mnohé ďalšie odpaly. Pri teste v septembri 1939, keď bola A5 zhodená z bombardéra Heinkel He 111 sa podarilo prekročiť rýchlosť zvuku. Potom sa aktivoval padák a strelu pred dopadom do mora zabrzdil. A5 sa skúšala až do roku 1941.
http://www.cubeupload.com/files/2b4800a5.jpgPrierez rakety A5.http://www.cubeupload.com/files/f65e00a51.jpghttp://www.cubeupload.com/files/78e400a52.jpgA5 pred a po odpálením.
A5 podvesená pod bobmardérom Heinkel He 111.Video zachytávajúce vedcov pri práci v Peenemünde a ostrú skúšku rakety A5.
http://www.youtube.com/watch?v=rHtiw9-g9ckA4Projekt rakety A4 bol po nie najlepších výsledkoch rakety A3 odsunutý na druhú koľaj, kým sa komponenty neotestujú na novej rakete, A5. Až po jej úspešných testoch v roku 1938 až 1939 mal prebiehať ďalší vývoj a prípadná výroba. Hitlera projekt veľmi nenadchol, označil ho iba ako „delostrelecký náboj s väčším dostrelom a oveľa vyššou cenou“, ale práce na ňom nezastavil.
V novembri 1938 nariadil vrchný veliteľ nemeckej armády Walther von Brauchitsch zahájiť prípravy na sériovú výrobu A4. To sa však nenaplnilo, pretože až v roku 1939 sa dr. Waltherovi Thielovi, Moritzovi Pöhlmannovi a ich tímu podarilo zvýšiť výkon motora strely A5 na ťah 25 ton potrebný pre A4. Motor bol potom pomerne malý a veľmi spoľahlivý. Prvé skúšky tohto motora sa však začali až v roku 1939. Každopádne to znamenalo dosiahnutie kľúčovej etapy vo vývoji A4.
Walther Thiel bol ďalšou kľúčovou postavou vývoja nemeckých rakiet. Narodil sa 2. marca 1910 v Breslau, neskôr pracoval spolu s ďalšími raketovými vedcami vo firme Heylandt Werke a do armádneho raketového programu vstúpil v novembri 1932. Tam pracoval spolu s Pöhlmannom a ďalšími na raketovom motore na kvapalné pohonné hmoty a jeho prvým úspechom bola pohonná jednotka s ťahom 1 kN so singulárnym vstrekovačom, ktorý bol zároveň komorou vstupného miešania paliva s okysličovadlom. Stal sa základom, o ktorý sa opierala konštrukcia motora pre raketu A4. Kľúčový prvok, vstrekovač, nezaznamenal počas vývoja podstatnejšie zmeny, menil sa len počet vstrekovačov a rozmery spaľovacej komory. Postupne vznikol motor so štyrmi vstrekovačmi s ťahom 4 kN až napokon Thiel skonštruoval motor s 18-timi vstrekovačmi s ťahom 25 kN pre raketu A4. Okrem neho Thiel navrhol ešte raketový motor s ťahom 30 kN pre raketu A8 a 200 kN pre raketu A9/A10. Pracoval taktiež na protilietadlovej rakete
Wasserfall.
Aby sa urýchlil vývoj rakety A4, bolo nutné zväčšiť vedeckú základňu, ktorá bola v Peenemünde k dispozícii. Predpisy týkajúce sa ochrany a utajenia raketového programu boli preto uvoľnené a do komplexu bolo pozvaných mnoho významných odborníkov z celého územia Tretej ríše. 28. až 30. septembra 1939 sa v Peenemünde konala konferencia s názvom
Der Tag der Weisheit („Deň múdrosti“), počas ktorého boli univerzitám z Aachenu, Drážďan a Darnstadtu a ďalších miest predstavené problémy, ktoré sprevádzali vývoj rakety. Ešte stále nebol jasný tvar, ktorý by bol vhodný pre lety v nadzvukovej rýchlosti, vyvíjal sa gyroskopický navádzací systém a ovládanie kormidiel. Všetky tieto problémy boli konečne vyriešené koncom až roku 1941 a bez pomoci a podpory týchto škôl by to bolo nemožné.
Začiatok druhej svetovej vojny sa tak kryl s úspešným pokrokom vo výskume. Projekt mal pomerne vysokú prioritu a so zahájením sériovej výroby sa počítalo v októbri 1941. postupne preto do Peenemünde prišlo približne 4000 vojakov s technickým vzdelaním, ktorí sa mali po skončení vývoja a začatí výroby stať jadrom nových bojových raketových jednotiek Wehrmachtu. Ochotných dobrovoľníkov sa našlo vždy dosť, pretože služba v pokojnom komplexe na pobreží Baltského mora bola určite lepšou voľbou, než ktorýkoľvek z frontov, ktoré vznikali v Európe. Zároveň však došlo v roku 1940 vďaka rozhodnutiu Adolfa Hitlera (ktorého raketový program v Peenemünde spočiatku príliš nenadchýnal, raketu A4 označil len za „delostrelecký náboj s trocha väčším dostrelom a oveľa vyššou cenou“) zastaviť všetky vývojové programy, ktoré nebude možné dokončiť do pol roka k výraznému spomaleniu vývoja rakiet A4. Hitlera k tomuto tragickému kroku viedlo presvedčenie, že vojnu sa podarí skončiť do roku 1941 a preto už nebude potrebné tak intenzívne vyvíjať nové zbrane. Kvôli tomu trpel raketový program vážnym nedostatkom prostriedkov a ešte stále ostávalo mnoho technických problémov, ktoré bolo treba riešiť.
Prierez raketou A4.V lete roku 1940 priorita raketového programu neustále klesala. Hitler sa o neho prestal zaujímať, pretože bol presvedčený, že raketa nemôže konkurovať ťažkým bombardérom, ktoré dokážu na cieľ dopraviť oveľa väčšie množstvo trhavín. Hrozilo dokonca, že základňa na Usedome bude úplne zatvorená, čomu napokon zabránila až intervencia Walthera von Brauchitscha. Vo vývoji sa tak mohlo opäť pokračovať. Na jeseň 1940 Hitler konečne opäť obrátil pozornosť k raketovému programu a udelil mu najvyššiu prioritu. Dôvodom tohto obratu bola nepochybne prehra v Bitke o Britániu a argument o neschopnosti rakiet konkurovať bombardérom tak stratil svoju váhu. Práce na rakete A4 sa rozbehli naplno.
Prvý štart rakety A4 sa uskutočnil 18. marca 1942 avšak skončil sa explóziou strely. Preto boli skúšky presunuté na leto, ale aj ďalšie dva prototypy vybuchli. Až štvrtý prototyp, ktorý vzlietol 3. októbra 1942, úspešne dosiahol výšku 80 km a preletel 192 kilometrov. Motor bežal 65 sekúnd, potom sa automaticky vypol a strela padala nadol po balistickej krivke. Od tohto dátumu prebiehali skúšky so stále sa lepšími sa výsledkami. V septembri 1943 mohol Wernher von Braun konečne hlásiť najvyššiemu veleniu, že vývoj novej rakety je dokončený.
Skúšky rakety A4.Raketa A4 mala elegantný aerodynamický tvar, bola stabilizovaná štyrmi krídelkami s rozpätím 3,56 m, ktoré sa nachádzali v dolnej časti kovového trupu. Ten bol dlhý 14 metrov a mal priemer 1,65 m. Pohon rakety, ktorej hmotnosť vrátane bojovej hlavice sa blížila k 13 tonám, zabezpečoval raketový motor na tekuté pohonné hmoty navrhnutý Waltherom Thielom. Ako palivo využíval alkohol (
B-Stoff) a ako okysličovadlo skvapalnený kyslík (
A-Stoff). Vyvíjaný ťah takmer 27 ton bol motor schopný poskytovať po dobu 68 sekúnd. Za ten čas raketa dosiahla výšku 80 až 93 km. Po ukončení činnosti raketového motora bola rýchlosť letiacej rakety 1 400 m/s. Raketový motor pre A4 bol v tej dobe najvýkonnejší na svete a predstavoval vrchol raketovej techniky. Používal tzv. regeneratívne chladenie- spaľovacia komora a tryska boli obalené sieťou trubiek s palivom, ktorá ju chránila pred prílišným rozžhavením. Tým sa značne znižovalo mechanické a tepelné namáhanie trysky a spaľovacej komory a celý motor tak mohol byť z mäkkej ocele. Toto usporiadanie sa používalo aj po vojne pri veľkých „kozmických“ raketách na kvapalné palivo. V spaľovacej komore rakety A4 stúpla teplota až na 3000°C, ale na výstupe z trysiek potom vďaka chladeniu klesla na asi 1650°C. Z hľadiska materiálneho aj technologického spracovania kládla táto komora na výrobu výnimočné nároky. Palivo sa do nej vstrekovalo sústavou čerpadiel poháňaných parnou turbínou. Systém parného generátora, ktorý zabezpečoval energiu na pohon turbíny, obsahoval nádrž peroxidu vodíka, nádrž manganistanu vápenatého, zásobu vzduchu, riadiaci ventil a reakčnú komoru. Vzduch bol stlačený do ôsmych sedemlitrových fliaš spojených potrubím a prechádzal porcelánovým filtrom, redukčným a poistným ventilom do peroxidových a manganistanových nádrží. Manganistan prechádzal priamo do reakčnej komory, kam bol potom vstreknutý peroxid. Nastal katalytický rozklad peroxidu vodíka, pri ktorom sa uvoľnila prehriata para a kyslíkaté plyny, ktoré roztáčali turbínu, tá zasa vyfukovala plyny dvoma žaluziovitými vetrákmi za difuzérom. Tekutý kyslík bol vstrekovaný osemnástimi ružicovými tryskami do prednej časti spaľovacej komory. Etanol najprv cirkuloval dutou stenou difuzéra, potom bol vstreknutý do spaľovacej komory, vďaka čomu sa predhrial a zároveň ju ochladil. Zapaľovanie zabezpečovala pyrotechnická sviečka zaklinená do difuzéru drevenou doskou odpaľovaná elektricky. Motor tvoril len 8% štartovacej hmotnosti rakety, až 69% tvorili pohonné hmoty, zvyšok pripadal na plášť rakety, hlavicu (980 kg amatolu) a vnútorné zariadenia. Zásobovanie spaľovacej komory pohonnými hmotami z nádrží zabezpečovalo čerpadlo, resp. pomerne malá Waltherova turbína s priemerom 47 cm navrhnutá firmou HWW z Kielu. Turbína mala výkon približne 450 kW a bola schopná prečerpať 150 kg paliva za sekundu. Fungovala na princípe rozkladu 80%-ného roztoku peroxidu vodíka s pomocou katalyzátora, manganistanu sodného. Táto reakcia prebiehala za teploty 460°C za vzniku zmesi vodnej pary a kyslíka pod tlakom 24 atmosfér. Pohonné hmoty boli do spaľovacej komory vstrekované sústavou 1224 vstrekovacích trysiek.
Riadenie rakety pri nízkych letových rýchlostiach, teda bezprostredne po štarte zabezpečovali priekopnícky systém termodynamického riadenia. Tvorili ho štyri malé krídelká umiestnené hneď za ústím trysky. Tie boli vyrobené zo žiaruvzdorného materiálu, grafitu a vychyľovali prúd spalných plynov prúdiacich z trysky. Vďaka nemu mohla raketa štartovať kolmo z malej a relatívne jednoduchej odpaľovacej rampy, čo bola veľká výhoda oproti strele Fi 103, ktorá musela štartovať z veľkých a nápadných katapultov.
Kontrolu nad strelou zabezpečoval gyroskopický systém LEV-3 tvorený dvoma gyroskopmi (horizontálnym a vertikálnym) pre bočnú stabilizáciu a zotrvačníkový akcelerometer, ktorý po dosiahnutí určitej rýchlosti vypol motor a raketa začala klesať. Skoršie verzie udržoval v smere jednoduchý analógový počítač, neskoršie verzie používali aj navádzanie s pomocou dvoch prekrížených rádiových signálov, ktoré sa stretávali nad cieľom. Presnosť dopadu rakety A4 bola pri dolete 320 kilometrov približne 17 km. Neskôr, keď už bola raketa v službe, sa podarilo výrazne vylepšiť presnosť s pomocou rádiového prístroja s označením
Viktoria. Vyvinula ho firma Lorenz AG už v roku 1940, ale bol veľmi poruchový a trvalo dlho, než sa podarilo chyby odstrániť. V severnom Francúzsku vyrástol pri meste Roquetoire betónový bunker s označením
Umspannwerk C („Transformátorová stanica C“), kde sa nachádzal vysielač pre systém
Viktoria. V rakete sa nachádzal prijímač, ktorý po štarte korigoval trajektóriu strely A4. Vďaka nemu sa raketa A4 stala skutočne hrozivou zbraňou. Na jeseň roku 1944 sa začali práce na vylepšenej verzii tohto systému. Pozemný vysielač dostal označenie
Libelle a prijímač v rakete
Gloria. Do konca vojny sa podarilo vytvoriť iba plány, nikdy sa nepodarilo vyrobiť žiaden prototyp.
Prototypy A4 mali bielo-čierny šachovnicový náter, bojové verzie používali rôzne schémy kamufláže. Koncom vojny a rakety natierali už iba olivovo zelenou farbou.
http://www.cubeupload.com/files/93b000v27.jpghttp://www.cubeupload.com/files/e51e00v29.jpghttp://www.cubeupload.com/files/d63e00v210.jpgRakety V-2 pripravené na štart.Už 22. decembra 1942, teda ešte pred oficiálnym ukončením vývoja, podpísal Hitler rozkaz začať s výrobou rakiet A4. Vznikla „Skúšobná komisia pre riadené strely“ (
Entwicklungskomission für Fernschliessen), v ktorej zasadali pracovníci ministerstva zbrojenia, HWA, ministerstva letectva a zástupcovia súkromných firiem. Spolu zostavili prvý výrobný harmonogram, ktorý vychádzal z reálnych možností. Začínal sa vo februári 1943, kedy malo byť vyrobených 5 rakiet, pričom produkcia sa mala postupne zvyšovať na 10, 20, 40, 60, 105, 200, 400 a 700 kusov mesačne. Tieto množstvá boli rozdelené do troch výrobných závodov: komplex v Peenemünde (nesúci krycie označenie
Elektromechanische Werke, EMW („Elektromechanický závod“)), továrne firmy Zeppelin Werke vo Friedrichshafene a továrne firmy Henschel vo Wiener Neustadt. Peenemünde sa však v auguste 1943 stalo terčom ťažkého náletu a tak sa hlavná časť výroby presunula pod zem, do komplexu
Mittelwerke v pohorí Harz v Durínsku, v strednom Nemecku.
Rakety A4 pri skúškach v Peenemünde štartovali z betónových plošín s odpaľovacími rampami. Komplex sa však nenachádzal v dostatočnej blízkosti anglickým mestám a po nálete v roku 1943 bol aj tak vážne poškodený. Výroba striel sa presunula inam, avšak tie museli byť z miesta výroby transportované do Francúzska, Belgicka, alebo Holandska, aby sa ich ciele nachádzali v pásme doletu. Bojové operácie rakiet A4 mali byť spočiatku vedené iba z veľkých bunkrov, pretože sa predpokladalo, že taký komplikovaný zbraňový systém bude potrebovať dobrú infraštruktúru, kvalitné dielne a dobrú ochranu pred leteckými útokmi. Preto nemalo byť možné odpaľovať rakety z poľných stanovíšť.
V severnom Francúzsku sa preto začala v roku 1943 výstavba obrovských betónových bunkrov, v ktorých by boli strely vyrábané a následne odpaľované v celých salvách. Začala sa výstavba komplexov:
Kraftwerk Norwest (prezývaný aj
Le Blockhaus d'Éperlecques) vo Foret d'Eperlecques (Les d'Eperlecques) pri meste Wattern a
Schotterwerk Norwest (vďaka obrovskej železobetónovej kupole, ktorá ho zakrývala nazývaný aj
La Coupole) pri meste Wizernes; oba v oblasti Pas de Calais a
Reservelager West pri Sottevaste a
Ölkeller Cherbourg (tento bunker bol neskôr pretavaný na základňu pre odpaľovanie striel V-1); oba v Normandii. Okrem nich vznikol ešte aj "riadiaci bunker",
Umspannwerk C, alebo
Leitstrahlstellung pri Roquetoire, v ktorom sa nachádzal vysielač rádiového riadiaceho systému A4 Viktoria. Boli to ohromné, celkom sebestačné komplexy, v ktorých mohla prebiehať montáž a odpálenie desiatok rakiet A4 denne. Tieto zariadenia však boli veľmi nápadné a do konca jesene roku 1943, keď ešte neboli ani dokončené, sa stali terčom ťažkých náletov spojeneckého letectva, pri ktorých boli použité okrem iného aj superťažké bomby
Tallboy. Spojenci mali nad oblasťou absolútnu vzdušnú prevahu a preto bolo udržanie týchto komplexov aj napriek ich mohutnej ochrane (železobetónové stropy mali hrúbku 5 metrov) bol ich udržanie nemožné. Napokon bola ich výstavba spolu s výstavbou ďalších podobných odpaľovacích plošín zrušená a pre odpaľovanie rakety A4 sa začalo používať mobilné odpaľovacie zariadenie s nazývané
Meillerwagen. Túto prezývku dostalo vozidlo podľa jedného z jeho výrobcov, mníchovskej firmy Meiller-Kipper GmbH. Jednalo sa v podstate o trojnápravový vozík bez motora ťahaný ťahačom Hanomag SS-100, na ktorom bola vodorovne položená raketa A4. Jeho súčasťou bolo aj hydraulické zariadenie, ktoré raketu na mieste odpálenia zdvihlo do vertikálnej polohy. Meillerwagen bol sprevádzaný dvoma veliteľskými vozidlami,
Feuerleitzugmaschine Sd.Kfz. 7/3 a
Feuerleitpanzer Sd.Kfz. 251, cisternami s tekutým kyslíkom, etanolom a peroxidom vodíka a ozbrojenou eskortou. Keď kolóna dorazila na miesto odpálenia, raketa sa uviedla do zvislej polohy a do nádrží na načerpal etanol, tekutý kyslík a peroxid vodíka. Technici naprogramovali letového navigátora a mužstvo sa potom skrylo. Z obrnených veliteľských vozidiel bol naštartovaný motor a ak všetko prebehlo ako malo, raketa vzlietla k cieľu. Odpálenia zvyčajne prebiehali z dobre pripravených miest, ale často aj z ciest a lesov, ktoré sťažovali odhalenie kolóny nepriateľským letectvom.
Video zachytávajúce štarty a dopad rakety A4
http://www.youtube.com/watch?v=xEzJqtGkS5M
Čo dokázala V-2 urobiť v mieste dopadu.
Mapa znázorňujúca polohu rozsiahlych betónových bunkrov v severnom Francúzsku, z ktorých mali byť na Anglicko odpaľované rakety V-2.
Zariadenie Sottevast.
Sottevast
sa dnes nachádza na súkromnom pozemku a majiteľ tam nechce nikoho pustiť, čo je veľká škoda.
Schéma komplexu La Coupole
Letecká snímka základne La Coupole.
La Coupole
po spojeneckom nálete. Samotný komplex ním nebol veľmi porušený.
Dnes sa v La Coupole
nachádza múzeum.
Schéma komplexu Kraftwerk Nord West .
Kraftwerk Nord West
kedysi.http://www.cubeupload.com/files/8e9e00watten5.jpg
Aj v KNW
je dnes múzeum.
Meillerwagen.
29. augusta 1944 Hitler požadoval čo najskôr začať bombardovať Anglicko raketami. 8. septembra 1944 sa jeho želanie splnilo a na Londýn vzlietli prvé dve rakety A4, propagandou premenovaná na Vergeltungswaffe 2 („Zbraň odplaty 2“), skrátene V-2. Za odpálenia rakiet V-2 zodpovedala na Hitlerov príkaz SS. 31. augusta bol touto úlohou poverený SS-Obergruppenführer (hodnosť SS zodpovedajúca hodnosti generálmajora) Hans Kammler. K dispozícii mal 45 mobilných odpaľovacích rámp, 20 poľných skladov a množstvo výrobných a skladovacích zariadení na kvapalné materiály. Kammler nariadil vytvoriť dve skupiny, Gruppe Nord („Skupina sever“), ktorá ostreľovala ciele v Anglicku a Gruupe Süd („Skupina Juh“), ktorá ostreľovala ciele vo Francúzsku a Belgicku, ktoré postupne obsadzovali spojenci. Aby boli spôsobené čo najvyššie škody s maximálnym zaskočením obyvateľstva, boli rakety odpaľované najčastejšie krátko po polnoci. Väčšina rakiet V-2 bola odpaľovaná zo západného Holandska, odkiaľ im trval let do Londýna 5 minút. Na Anglicko bolo odpálených 1402 rakiet, z nich 1358 zasiahlo Londýn, 43 Norwich a 1 Ipswich. Napočudovanie, viac rakiet odpálili Nemci na Belgicko, až 1664 rakiet. Väčšina, 1610, smerovala na Antwerpy, 27 zásahov hlásilo mesto Liege, 13 Hasselt, 9 Tournai, 3 Mons a 2 Diest. Útokom sa nevyhlo ani Francúzsko, na Paríž dopadlo 22 striel, na Lille 25, na Tourcoig 19, na Arras 6 a na Cambrai 4. Holandský Maastricht zasiahlo 19 striel a Nemci ostreľovali aj vlastné mesto Remagen, ktoré v roku 1945 obsadili Spojenci a dostalo 11 zásahov. Posledné dve rakety V-2, ktoré zasiahli svoj cieľ, boli odpálené 27. marca 1945. V-2 zabila len v Londýne 2754 civilistov a 6523 zranila. Najhorší zásah raketou V-2 dostali Antwerpy, keď bolo v kine Rex zabitých 567 ľudí. Útoky raketami V-2 sa skončili až koncom marca 1945. Odhady celkového počtu obetí rakety V-2 sa pohybujú okolo hodnoty 7000. Sťahujúce sa raketové jednotky zastihol koniec vojny v meste Celle pri Hannoveri, kde zničili svoje vybavenia, aby nepadlo do rúk nepriateľa a kapitulovali.
Dohromady došlo k minimálne 3172 úspešným odpáleniam na ciele, v rámci skúšobných testov a výcviku bolo odpálených ďalších 1 000 až 1 750 rakiet. Úspešnosť zásahov rakety V-2 možno odhadnúť na 70%.
Spojenci o rakete A4 dozvedeli už v roku 1938 vďaka „správe z Osla“, dokumentu, ktorý bol v balíku poslaný na britské veľvyslanectvo v hlavnom meste Nórska. Obsahovala informácie o mnohých tajných zbraniach, ktoré sa vtedy v Nemecku vyvíjali. Správe však nikto neveril, zrejme aj preto, lebo odosielateľ, pravdepodobne nemecký matematik a fyzik Hans Ferdinand Mayer sa pod ňu nepodpísal a preto ju britská tajná služba,MI6, spočiatku brala ako dezinformáciu. Dokonca jedna raketa odpálená z Peenemünde havarovala v Švédsku a bola poslaná do Británie a jednu V-2 poslalo Britom aj poľské odbojové hnutie. Napriek tomu sa tejto zbrani spočiatku nedával taký význam. Na rozdiel od bezpilotnej strely s plochou dráhou letu Fieseler Fi 103, prvej „Odvetnej zbrane“, A4 nebolo možné zostreliť bežnou protivzdušnou paľbou. Jeden z plánov, ako sa útokom brániť, spočíval v tom, že raketu zachytil radar a po vypočítaní jej trajektórie by bol vzdušný priestor, ktorou by strela letela ostreľovaný ťažkým protilietadlovým delostrelectvom. Od tohto návrhu sa upustilo, pretože vystrelené delostrelecké náboje by mohli na zemi spôsobiť ešte väčšie škody, než prípadný dopad rakety. Okrem toho britská tajná služba objavila v Londýne sieť agentov, ktorí informovali Nemcov o úspešných zásahoch mesta raketami. Briti sieť infiltrovali a posielali do Nemecka zlé koordináty, takže rakety potom dopadali do neobývaných území v okolí Londýna. V podstate jediným účinným spôsobom, ako V-2 zastaviť bolo zničiť výrobné haly alebo rakety ešte pred ich štartom. To sa dialo v rámci operácie Crossbow.
Hoci bola V-2 sľubná, mala mnoho chýb, trpela častými poruchami, neniesla dostatočne silnú bojovú nálož a v prvom rade prišla príliš neskoro, než aby mala na výsledok vojny nejaký vplyv.
Dodnes sa zachovalo 20 rakiet V-2. Jedna je súčasťou austrálskeho
Australian War Memorial, jedna je s čiastočne odkrytým vnútrom vystavená v armádnom múzeu v Holandsku, vo Francúzskom múzeu v
La Coupole je vystavená jedna celá V-2, jeden trup V-2 bez motora, jeden celý a jeden poškodený motor a jedna dolná časť motora. Jeden motor je ešte vystavený v
Cité de l'espace v Toulouse. V nemeckom
Deutsches Museum je vystavená jedna raketa a jeden motor, ďalší motor môžeme vidieť v Múzeu technológie v Berlíne a v
The Peenemünde Historical and Technical Information Centre je vystavená replika rakety V-2. Vo Veľkej Británii sa nachádza jedna strela v
The Science Museum v Londýne, jedna v
Imperial War Museum a dve v
Royal Air Force Museum taktiež v Londýne.
Najviac V-2 je v USA: jedna sa nachádza v
Kansas Cosmosphere and Space Center v meste Hutchinson v štáte Kansas, jedna v
National Air and Space Museum vo Washingtone, jedna raketa a jeden motor v
National Museum of the United States Air Force v Daytone v štáte Ohio, ďalšia v
Fort Bliss Air Defense Museum v El paso v štáte Texas, jedna v
Missile Park vo
White Sands Missile Range vo White Sands v štáte Nové Mexiko, jedna v
George C. Marshall Space Flight Center v Huntsville v Alabame, posledná strela spolu s jedným motorom v
U.S. Space & Rocket Center taktiež v Huntsville. Iba motory sú vystavené v
Museum of Science and Industry v Chicagu,
Auburn University Engineering Lab a v jednej z historických budov v
Cape Canaveral na Floride. Jeden trup strely a jeden motor sa nachádza v
U.S. Army Ordnance Museum v Aberdeene a jeden trup v
Picattinny Arsenal v Doveri.
Na Slovensku možno nájsť spaľovaciu komoru rakety A4, ktorú našli na šrotovisku v Dubnici nad Váhom (tam sa za vojny vyrábali časti do V-2). Dnes je vystavená v Múzeu letectva v Košiciach.
