Autor Téma: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945  (Přečteno 17830 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

Ghola

  • Wehrmacht
    Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 328
  • Neexistujú zúfalé situácie, iba zúfalí ľudia
    • www.zvlastnezbrane.estranky.sk
Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« kdy: Květen 29, 2010, 08:24:16 »
Versaillská zmluva a začiatky raketového výskumu v Nemecku
Rakety sú najstaršou delostreleckou zbraňou na svete. Už starí Číňania ich používali celé stáročia pred prvým západným delom na strelný prach, ktoré sa objavilo až v stredoveku. Dnes tvoria neodmysliteľnú súčasť moderných armád.

Čínsky vojak s "Raketovým oštepom"


Stredoveký čínsky "vrhač raketových šípov"

Po prvej svetovej vojne muselo Nemecko, jeden z najväčších svetových výrobcov zbraní, prestať vyrábať pušky, pancierové dosky a delá. Zmluva Nemecku zakazovala stavať lietadlá a ponorky; lode vojnového námorníctva, kedysi tretieho najväčšieho na svete, museli byť hanebne potopené do vôd Scapa Flow, domovského prístavu Britskej flotily. Zostala z neho iba žalostná flotila zastaralých plavidiel pobrežnej ochrany. Reichswehr, zvyšok nemeckej armády, nesmel prekročiť 100 000 mužov, nesmel byť vyzbrojený tankmi a delostrelectvom kalibru vyššieho, ako 105 mm. Štát musel platiť obrovské reparácie a Militärtechnische Akademie („Vojensko-technická akadémia“) v Postupime musela byť zavretá. Nemecký dôvtip, ktorý sa zrodil z úzkeho spojenia vedy a priemyslu, bol drasticky a potupným spôsobom obmedzený.
Nič však nebolo také, ako sa na prvý pohľad zdalo. Už za Weimarskej republiky sa nemeckej vláde a priemyselníkom podarilo skryte vyvíjať nové zbrane; a to tým, že presadzovali technológiu použiteľnú vo vojne, ako aj v civilnej sfére, alebo tým, že vojenský výskum tajne prebiehal v zahraničí (napríklad vývoj teoreticky vojensky použiteľných lietadiel prebiehal vo Švédsku, Švajčiarsku, či Španielsku; lodiarske firmy tajne vyvíjali a stavali ponorky v Holandsku a podobne). Obmedzenia týkajúce sa lietadiel sa nevzťahovali na bezmotorové klzáky a tak sa plachtenie stalo v Nemecku po vojne národnou vášňou s militaristickým podtónom. Vzniklo veľa spolkov plachtenia, pričom v mnohých pôsobili bývalí vojenskí piloti. Práve piloti klzákov sa neskôr stali prvými pilotmi Luftwaffe, ktorá vznikla po prevzatí moci nacistami v roku 1933.

Alexander Lippisch, významný nemecký konštruktér klzákov. Prvé lietadlo poháňané raketovým motorom bol jeho upravený klzák Ente a okrem iného sa pričinil o vznik raketovej stíhačky Messerschmitt Me 163 Komet.
V období prvej svetovej vojny boli rakety na bojisku používané len obmedzene. Nemci ich používali na vystreľovanie hákovacích kotvíc pri odstraňovaní ostnatého drôtu, zatiaľ čo Francúzom slúžili proti pozorovacím balónom a vzducholodiam. V 20. rokoch vypuklo v Nemecku doslova „raketové šialenstvo“- odvážlivci i firmy experimentovali s autami, motorkami, saňami či dokonca so železničnými vagónmi, ku ktorým boli primontované rakety. Vzlietlo dokonca viacero klzákov, ktoré vo vzduchu poháňali rakety (napríklad Lippischov) stroj Ente, Espenlaubov E7, alebo Opel- RAK.1). Toto bolo čiastočne spôsobené tým, že vyšlo mnoho publikácií zaoberajúcich sa raketovou technikou a možnosťou dosiahnuť s pomocou nej hranice zemskej atmosféry. Medzi ne patrila aj práca Hermanna Obertha Die Rakete zu den Planetenräumen („Raketou do vesmíru“) z roku 1923, v ktorej pojednával o otázke, ako by mohli byť vyriešené problémy kozmického letu pomocou mnohostupňových nosných rakiet na kvapalný kyslík a kvapalný vodík. Z nej v roku 1929 vznikne rozsiahlejšia práca Wege zur Raumschiffahrt („Cesty k letom do vesmíru“). V októbri tohto roku vzbudil masový záujem o kozmické lety film Fritza Langa Frau im Mond („Žena na Mesiaci“) s montážou záberov kozmického letu. Lang podporoval Hermanna Obertha v pokusoch s raketovými motormi na kvapalné palivo, tie však často končili neúspechom a tak s nimi Oberth prestal.



http://www.cubeupload.com/files/2ec200frauimmond1.jpg
http://www.cubeupload.com/files/f97400frauimmond4.jpg
Frau im Mond, film, ktorý vzbudil záujem širšej nemeckej verejnosti o raketovú techniku.




Lippisch Ente, raketový klzák. Na prvom obrázku pred štartom, na druhom ako súčasť expozície Deutsches Segelflugmuseum Wasserkuppe/Rhön

Video ukazujúce Lippisch Ente počas letu s raketovým pohonom:
http://www.youtube.com/watch?v=Q4_6P5ue2g4




Max Valier, jeden z priekopníkov nemeckého civilného raketového inžinierstva. Na druhom obrázku riadi raketové auto. Zahynul tragicky, pri explózii raketového motora v máji 1930.




Ďalší raketový klzák, Opel-Sander RAK.1.





http://www.cubeupload.com/files/24e800rak21.jpg


Raketové autá Opel-Sander Rak-1 a Rak-2.






Raketový železničný vozeň (?)

Video ukazujúce "raketové šialenstvo", ktoré v Nemecku vypuklo v medzivojnovom období:
http://www.youtube.com/watch?v=eHYTNZRbfj4

5. júla 1927 taktiež vzniká Verein für Raumschiffahrt, VfR („Spoločnosť pre vesmírne cesty“), nesúrodá skupina raketových vedcov,  založená Johannesom Winklerom, Maxom Valierom a Willym Reyom.
Spoločnosť sa usadila v starej strelnici Reichswehru (vtedajší názov nemeckej armády) v Reickendorfe, na predmestí Berlína, kde testovala rakety. Miesto preto pomenovali Raketenflugplatz Berlin („Raketová strelnica Berlín“). Spoločnosti sa podarilo získať od Obertha dokumentáciu jeho pokusov a na jej základe vyvíjala vlastné rakety na kvapalné palivo. Prvou bola Mirak (skratka od slovného spojenia Minimum Rakete), ktorá mala preveriť niektoré Oberthove návrhy raketových motorov. Mirak  bola dlhá 3,5 metra a jej priemer činil 10 cm; vážila 20 kg. Skladala sa z dvoch neveľkých nádrží na palivo (benzín) a okysličovadlo (tekutý kyslík) a motora umiestneného medzi nimi. Skúšky sa začali v lete roku 1930. Motor dokázal vyvinúť ťah 68,7 Newtonov po dobu 90 sekúnd, pričom spotreboval 1 kg benzínu a 6 kg tekutého kyslíka. V auguste 1930 sa v Bernstadte uskutočnili statické skúšky rakety Mirak I, ktorá mala niesť tento motor. Ukázalo sa však, že jeho ťah kolísal a motor explodoval kvôli pretrhnutiu nádrže s tekutým kyslíkom, ktorá obaľovala spaľovaciu komoru a tak ju chladila. Jej zohrievaním kyslík zmenil skupenstvo z kvapalného na plynné, expandoval, roztrhol stenu nádrže a explodoval.
Preto bolo rozhodnuté zostrojiť motor spaľujúci tekutý kyslík a benzín, ktorého spaľovacia komora by bola chladená vodou. Výsledkom tejto a ďalších zmien bol motor s ťahom 314 N s dobou horenia 200 sekúnd. Spotreba bola 160 g tekutého kyslíka a benzínu za sekundu. Spaľovacia komora bola chladená dvojstennou hliníkovou nádržou s vodou.
Raketa Repulsor I (pomenovaná po vesmírnej lode z jednej vedecko-fantastickej novely) odštartovala 14. mája 1931 a dosiahla výšku 61 metrov. Vylepšená verzia, Repulsor II, bola po prvý raz odpálená 23. mája a doletela opäť do výšky 60 m, ale na zem dopadla vo vzdialenosti 600 m od miesta štartu, čím prekonala prvý Repulsor.
Repulsor III dokázal doletieť do výšky jedného kilometra a vďaka padáku sa neporušený vrátiť späť na zem. Nový motor, ktorý preň vyvinuli Walter Riedel a Arthur Rudolph vo firme Heylandt Werke, mal ťah 589 N.
Rudolph sa narodil 9. novembra 1906 v Meiningene a od roku 1921 študoval strednú technickú školu v Schmalkaldene, ktorú skončil v roku 1924 a potom pracoval v továrni v Brémach. V roku 1928 začal štúdium na Berlínskom inštitúte techniky, kde získal titul bakalára v obore mechanického inžinierstva a od mája 1930 pracoval vo firme Heylandt, kde sa zoznámil s raketovým konštruktérom Maxom Valierom a pridal sa k jeho experimentom s raketami, ktoré vo firme prebiehali. V roku 1931 vstúpil do NSDAP a neskôr do SA. V tomto roku sa taktiež zoznamuje s Walterom Dornbergerom a jeho armádnym raketovým programom, do ktorého napokon vstúpil.
Walter Riedel sa narodil v roku 1902 a od roku 1931 spolu s Rudolphom pracoval vo firme Heylandt Werke na raketových motoroch, neskôr sa pridal k armádnemu raketovému programu.
V lete roku 1931 sa uskutočnilo 87 odpálení rakety s motorom, ktorý vyvinuli Rudolph a Riedel. Pri skúškach, ktoré sa konali v auguste 1931 dosiahol prvý Repulsor IV výšku jedného kilometra, ale pri ďalších testoch sa podarilo vystreliť raketu až do výšky 1,5 km.


Členovia Verein für Raumschiffahrt. Zľava doprava: Rudolf Nebel, Franz Ritter, neznámy, Kurt Heinisch, neznámy, Hermann Oberth, neznámy, Klaus Riedel, Wernher von Braun, neznámy.


Werhner von Braun a Rudolf Nebel

Videá ukazujúce raketové experimenty v Nemecku v medzivojnovom období:
http://www.youtube.com/watch?v=LdMbIr1FYns
http://www.youtube.com/watch?v=1BlOwjxkurc
http://www.youtube.com/watch?v=k-Yljxm2_jI




Neúspešný program Verein für Raumschiffahrt s názvom MiRak (Minimum Rakette). Na prvých dvoch obrázkoch vidíme nákresy dvoch verzii projektu, na treťom a štvrtom fotografie rakiet pripravených na odpálenie.


Členovia VfR zberajú zvyšky rakety Repulsor.

VfR však mala problémy s financiami a nedokázala hradiť nájomné za strelnicu v Reickenorfe. Navyše sa o jej aktivity začala zaujímať polícia, ktorá sa obávala, že rakety by mohli zasiahnuť obytné zóny a rastúci vplyv nacistov, ktorí sa domnievali, že niektoré aktivity spoločnosti sú nebezpečné (členovia VfR boli v kontakte s raketovými inžiniermi aj v iných krajinách, napríklad USA) taktiež situáciu nezlepšovalo. Tvárou v tvár hrozbe zániku VfR v lete roku 1932 prijala ponuku armády, aby odpaľovala rakety v jej zariadení v Kummesdorfe. Ani to však situáciu nevyriešilo a pre nedostatok financií sa Spoločnosť pre vesmírne lety na prelome rokov 1933 a 1934 rozpadla.
Viacmenej, väčšina jej členov začala pracovať pre armádny program vývoja rakiet. Waffenamt Prüfwesen („Skúšobné oddelenie Úradu pre výzbroj“) spadajúce pod Heereswaffenamt, HWA („Úrad pre výzbroj pozemného vojska“) zriadil v základni v Kummersdorfe Versuchsstelle Kummersdorf-West („Skúšobné stanovište Kummersdrof-Západ“), kde sa skúšali raketové motory a rakety pre pozemné vojsko a pomocné štartovacie raketové motory pre lietadlá. Záznamy VfR zhabala armáda a činnosť raketových vedcov už plne spadala pod velenie ich chlebodarcov, teda ozbrojených síl. Keď sa v roku 1933 dostali k moci nacisti, rakety sa stali jedným z hlavných záujmov vojenského výskumu v Nemecku.


Walter Dornberger


Wernher von Braun


Dornberger a von Braun


Karl Becker
Zaujímate sa o zbrane z WWII alebo ich prototypy? Navštívte môj web!
www.zvlastnezbrane.estranky.sk

Ghola

  • Wehrmacht
    Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 328
  • Neexistujú zúfalé situácie, iba zúfalí ľudia
    • www.zvlastnezbrane.estranky.sk
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #1 kdy: Květen 30, 2010, 08:26:52 »
Taktické rakety
Wernher von Braun  v službách armády
Okrem VfR pracovala v medzivojnovom období na vlastnom raketovom programe aj nemecká armáda, ktorá hľadala náhradu za ťažké delostrelectvo zakázané Versaillskou zmluvou a rakety jej pripadali ako vhodná alternatíva. Tajne skúšala pomerne malé rakety ma tuhé pohonné hmoty s doletom približne 8 km, ktoré mali v hlaviciach niesť bojové plyny. Pre neúspechy však bol program prerušený. Dvaja dôstojníci zodpovedný za dovtedy pozastavený program rakiet na tekuté pohonné hmoty, major Ritter von Horstig a kapitán Walter Dornberger však presadili, aby sa v ich programe pokračovalo.
Walter Dornberger sa narodil 6. septembra 1895 v meste Gießen. Bojoval v prvej svetovej vojne, kde získal hodnosť poručíka delostrelectva. Po vojne vyštudoval strojárske inžinierstvo na Berlínskej technickej univerzite, kde v roku 1935 získal doktorát a stal sa dekanom Fakulty vojenskej techniky. Už v roku 1930 bol menovaný do Výboru pre balistiku, ktorý spadal pod HWA. Armáda ho zapojila do vývoja rakety na kvapalné pohonné hmoty, ktorej výkony mali podľa požiadaviek prekonať bežné delostrelectvo, ale tento program bol pozastavený.
Ďalšou významnou postavou bol plukovník Karl Becker, narodený 8. apríla 1879. od roku 1901 do roku 1903 študoval Delostreleckú a strojársku školu v Mníchove, od roku 1906 do roku 1911 študoval na Vojenskej strojárskej akadémii v Berlíne so špecializáciou na balistiku. Po jej skončení bol do roku 1914 členom Skúšobnej komisie pre delostrelectvo. Po vypuknutí prvej svetovej vojny velil do roku 1916 batérii vyzbrojenej húfnicami M-Gerät 14 („Zariadenie M 1914“) známymi pod prezývkou Dicke Bertha („Tučná Berta“). Potom, od roku 1917 do roku 1919 bol poradcom Inšpekcie pre zbrane a výstroj (Inspektion für Waffen und Gerät), z ktorej sa neskôr stal už spomínaný Heereswaffenamt (HWA). Po skončení vojny študoval Becker chémiu a metalurgiu, v roku 1922 získal doktorát zo strojárstva. Potom pôsobil ako poradca HWA. Becker si bol vedomý výhod spojenia vedy a armády a preto presadzoval vytvorenie centrálneho vojenského inštitútu pre fyziku a chémiu, ale to sa mu podarilo až v roku 1926, keď sa stal riaditeľom Oddelenia pre balistiku a muníciu HWA. Od roku 1929 sa zaujímal o rakety na tuhé aj kvapalné pohonné hmoty a od Ríšskeho ministerstva obrany (Reichswehrministerium, RWM) dostal povolenie na začatie ich vývoja. V roku 1932 získal titul profesora a prednášal ma Berlínskej technickej univerzite, kde sa zoznámil s Walterom Dornbergerom a zaradil ho do armádneho raketového programu. Tomu však chýbali ľudia, ktorí mali skúsenosti na tomto poli a preto sa armáda obrátila na amatérov, ktoré mali znalosti z oboru raketovej techniky. Na jar 1932 sledovali Dornberger a  Becker demonštratívne odpálenie rakety, ktoré pre armádu usporiadala Spoločnosť pre vesmírne lety. Na oboch zapôsobila a ozbrojené sily ju začali podporovať. Becker chcel, aby ľudia z VfR pracovali pre armádu, to ale vyžadovalo, aby ich práca zostala utajená, s čím väčšina jej členov nesúhlasila. Výnimkou však bol mladý študent Berlínskej technickej univerzity Wernher von Braun. Narodil sa 23. marca 1912 v nemeckom meste Wirtsitz v rodine junkera, jeho otcom bol bývalý minister poľnohospodárstva. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska a stal sa členom Verein für Raumschiffahrt. Keďže prijal ponuku armády, v roku 1932 bol aj napriek mladému veku povolaný do armádneho programu vývoja rakiet pod vedením Beckera a Dornbergera. Von Braun začal na Berlínskej technickej univerzite robiť doktorát v obore aplikovanej fyziky. Jeho dizertačná práca musela na želanie armády zostať tajná, pretože popisovala vývoj rakety, ktorý viedol v armádnom zariadení v Kummersdorfe.
Von Braun bol krátko po svojom vstupe do armádneho raketového programu vymenovaná za riaditeľa Versuchsstelle Kummersdorf-West a k jeho tímu sa postupne pridávali aj ďalší vedci, napríklad Hans Pohlmann, či Walter Riedel. Napokon sa k nemu pripojila aj väčšina ľudí z VfR, ktorá v medzičase zanikla. Už vtedy sa von Braun prejavil ako talentovaný vedec a skvelý organizátor.

Wernher von Braun a jeho tím navrhli pre nemeckú armádu celú sériu rakiet pomenovanú „Aggregat“, ktorá dohromady obsahovala až 15 návrhov. Niektoré z nich slúžili len na testovanie a mnohé neboli nikdy realizované.

http://www.cubeupload.com/files/219800aggregate.jpg
Porovnanie rakiet série Aggregat.
A1
V roku 1931 si HWA od tímu v Kummersdorfe objednal malý raketový motor na kvapalné palivo. Výsledkom bol pomerne veľký motor poháňaný 75%-ným roztokom etanolu a tekutým kyslíkom. Jeho ťah nemohol byť nameraný, pretože hneď po štarte explodoval. Aj napriek tomu sa v projekte pokračovalo a bola skonštruovaná zmenšená verzia tohto motora s hmotnosťou 20 kg, ktorá fungovala bezchybne a mala sa vyrábať vo firme Heylandt. Arthur Rudolph analyzoval príčiny výbuchu prvého motora a na základe záverov, ku ktorým dospel skonštruoval vylepšený model, ktorý pracoval viac, ako 60 sekúnd bez prestávky a bol schopný vyvinúť ťah až 330 N. skupina rýchlo pokračovala v práci a tvorila základy pre vybudovanie skutočnej vojenskej rakety.
Nehody, ktoré sprevádzali pokusy s raketami a pri ktorých zahynulo niekoľko ľudí (okrem iných aj jeden zo zakladateľov VfR Max Valier) dlhodobo znepokojovali nemecké úrady. Keď sa k moci dostali v roku 1933 nacisti, vláda zakázala akékoľvek civilné vedecké práce na raketách. To viedlo k tomu, že do armádneho raketového programu sa zapojili aj tí vedci, ktorí dovtedy váhali.  V tomto roku bola navrhnutá A1, prvá raketa série Aggregat. Vážila 150 kg, na dĺžku merala 1,4 metra a jej priemer činil 30,5 cm.
Hoci statické testy motora, ktoré sa uskutočnili 3. augusta 1934 prebehli úspešne, pri prvom pokusnom odpale rakety strela pol sekundy po štarte vybuchla. Raketa sa ukázala byť nestabilná a preto sa v jej vývoji nepokračovalo.

A2
A2 bola vylepšená verzia rakety A1. Strela bola dlhá 1,6 m a jej revolučný tvar bol predchodcom riadených striel budúcnosti. Konštruktéri vychádzali z A1, ale odstránili nedostatky, ktoré spôsobili neúspech prvej rakety. A2 bola vybavená dôkladne izolovanými a oddelenými nádržami na palivo a kvapalný kyslík, aby sa predišlo explózii spôsobenej presakovaním. Medzi nádržami, pri ťažisku strely sa nachádzal gyroskop, ktorý zaisťoval dobré ovládanie a lepšiu stabilitu. Spaľovacia komora bola predĺžená, aby malo palivo viac času na zhorenie. Motor dosahoval ťah 3 kN a celá A2 vážila 150 kg, 40 kg z toho tvorili pohonné hmoty.

Počítačový model rakety A2.
V rámci testu boli zhotovené dve rakety, Max a Moritz, pomenované podľa kreslených hrdinov nemeckého karikaturistu a básnika Wilhelma Buscha. Kvôli bezpečnosti mali odpálenia prebehnúť na malom ostrovčeku Borkum v Severnom mori, na ktorom bol postavený skromný raketový polygón. Maxa vypustili 19. decembra 1934. Jeho let bol dokonalý. Strela dosiahla výšku 2,2 km, než dopadla na padáku zhruba 800 metrov od odpaľovacej rampy. Na druhý deň odštartoval aj Moritz, ktorý dosiahol výšku až 3,5 km. Boli to prvé rakety s gyroskopickým riadením letu (stabilizáciou smeru). Úspech A2 zabezpečil skupine raketových vedcov ďalšie financovanie.

A3
V marci 1936 analyzovali Becker a Dornberger predpokladané možnosti doposiaľ vyvinutých rakiet, pričom čím ďalej, tým viac vnímali rakety ako prelomové zbrane. Po prvý raz sa rozhodli špecifikovať požiadavky na skutočnú bojovú raketu. Podľa nich mala byť schopná 1tonu vážiacu bojovú hlavicu na dvojnásobok dostrelu „Parížskeho dela“ (Paris-Geschütz- nemecké superdelo z obdobia prvej svetovej vojny s dostrelom 125 km), teda na vzdialenosť 250 km, pričom by mala lepšiu presnosť, 3 až 5 km. Raketa mala vážiť 12 ton a jej motor mal byť schopný vyvinúť ťah 25 kN po dobu 65 sekúnd, pričom by spotreboval 8 ton paliva. Jej dĺžka mala byť 14 metrov a priemer trupu 1,6 m. stabilizačné krídelká na konci trupu mali mať rozpätie 3,5 metra. Strela sa mala pohybovať rýchlosťou 5-krát väčšou, než je rýchlosť zvuku a to všetko v dobe, keď ešte žiadna armádna raketa neprekonala zvukovú bariéru. Pravdepodobne vtedy sa po prvý raz objavilo „A4“ ako označenie takejto rakety. Bolo však jasné, že najprv treba overiť získané poznatky a odskúšať technológiu na menšej rakete, ktorá dostala označenie A3. Strela bola dlhá 7,7 m, priemer mala 0,68 m a vážila 750 kg. Motor opäť spaľoval etanol a tekutý kyslík a dodával ťah 14,7 kN.

Počítačový model rakety A3.

A3 pri statických skúškach.



A3 pred štartom.

Prvý zo série štartov A3 sa konal 4. decembra 1937 na ostrove Greifswalder Oie, niekoľko kilometrov severne od pobrežia ostrova Usedom, za prítomnosti rôznych vysoko postavených divákov. Tam bol postavený ďalší, väčší a bezpečnejší polygón. Počasie bolo mimoriadne nepriaznivé. Prvej rakete pomenovanej Deutschalnd sa asi 3 sekundy po štarte predčasne otvoril padák dopadla späť na zem, kde následne explodovala. Druhej rakete otestovanej 6. decembra sa stalo to isté. Tretia odpálená 8. decembra vystúpala do výšky približne 900 metrov, než sa vymkla spod kontroly a zrútila sa do mora. Po havárii poslednej, štvrtej A3 z 11. decembra 1937 bol projekt ukončený. Von Braun usúdil, že za zlyhanie môže zlý navigačný systém, teda chybný trojosový gyroskop. So samotným pohonom neboli žiadne problémy a neskôr bolo odskúšaných ešte niekoľko vylepšených rakiet A3, ktoré dosiahli najvyššiu výšku 18 km a dosah 12,1 km.
Video zachytávajúce pokusný odpal rakety A3:
http://www.youtube.com/watch?v=KQ9AMqJafXU
A5
Po neúspešných odpaloch A3 pokračovalo testovanie komponentov pre A4 na novej, zdokonalenej rakete A5, ktorá mala lepší aerodynamický tvar, podobný A4. A5 bola dlhá 5,825 m, priemer mala 0,78 m, vážila 1300 kg a nový motor jej dával  ťah 15 kN. Jej dolet činil 13 km. Prvý štart sa uskutočnil v lete roku 1938 na ostrove Greifswalder Oie. Strela dosiahla výšku 8 km a jej rýchlosť sa blížila sa k rýchlosti zvuku, ale neprekročila ju. Nasledovali mnohé ďalšie odpaly. Pri teste v septembri 1939, keď bola A5 zhodená z bombardéra Heinkel He 111 sa podarilo prekročiť rýchlosť zvuku. Potom sa aktivoval padák a strelu pred dopadom do mora zabrzdil. A5 sa skúšala až do roku 1941.
http://www.cubeupload.com/files/2b4800a5.jpg
Prierez rakety A5.
http://www.cubeupload.com/files/f65e00a51.jpg
http://www.cubeupload.com/files/78e400a52.jpg
A5 pred a po odpálením.

A5 podvesená pod bobmardérom Heinkel He 111.
Video zachytávajúce vedcov pri práci v Peenemünde a ostrú skúšku rakety A5.
http://www.youtube.com/watch?v=rHtiw9-g9ck
A4
Projekt rakety A4 bol po nie najlepších výsledkoch rakety A3 odsunutý na druhú koľaj, kým sa komponenty neotestujú na novej rakete, A5. Až po jej úspešných testoch v roku 1938 až 1939 mal prebiehať ďalší vývoj a prípadná výroba. Hitlera projekt veľmi nenadchol, označil ho iba ako „delostrelecký náboj s väčším dostrelom a oveľa vyššou cenou“, ale práce na ňom nezastavil.
 V novembri 1938 nariadil vrchný veliteľ nemeckej armády Walther von Brauchitsch zahájiť prípravy na sériovú výrobu A4. To sa však nenaplnilo, pretože až v roku 1939 sa dr. Waltherovi Thielovi, Moritzovi Pöhlmannovi a ich tímu podarilo zvýšiť výkon motora strely A5 na ťah 25 ton potrebný pre A4. Motor bol potom pomerne malý a veľmi spoľahlivý. Prvé skúšky tohto motora sa však začali až v roku 1939. Každopádne to znamenalo dosiahnutie kľúčovej etapy vo vývoji A4.
Walther Thiel bol ďalšou kľúčovou postavou vývoja nemeckých rakiet. Narodil sa 2. marca 1910 v Breslau, neskôr pracoval spolu s ďalšími raketovými vedcami vo firme Heylandt Werke a do armádneho raketového programu vstúpil v novembri 1932. Tam pracoval spolu s Pöhlmannom a ďalšími na raketovom motore na kvapalné pohonné hmoty a jeho prvým úspechom bola pohonná jednotka s ťahom 1 kN so singulárnym vstrekovačom, ktorý bol zároveň komorou vstupného miešania paliva s okysličovadlom. Stal sa základom, o ktorý sa opierala konštrukcia motora pre raketu A4. Kľúčový prvok, vstrekovač, nezaznamenal počas vývoja podstatnejšie zmeny, menil sa len počet vstrekovačov a rozmery spaľovacej komory. Postupne vznikol motor so štyrmi vstrekovačmi s ťahom 4 kN až napokon Thiel skonštruoval motor s 18-timi vstrekovačmi s ťahom 25 kN pre raketu A4. Okrem neho Thiel navrhol ešte raketový motor s ťahom 30 kN pre raketu A8 a 200 kN pre raketu A9/A10. Pracoval taktiež na protilietadlovej rakete Wasserfall.
Aby sa urýchlil vývoj rakety A4, bolo nutné zväčšiť vedeckú základňu, ktorá bola v Peenemünde k dispozícii. Predpisy týkajúce sa ochrany a utajenia raketového programu boli preto uvoľnené a do komplexu bolo pozvaných mnoho významných odborníkov z celého územia Tretej ríše. 28. až 30. septembra 1939 sa v Peenemünde konala konferencia s názvom Der Tag der Weisheit („Deň múdrosti“), počas ktorého boli univerzitám z Aachenu, Drážďan a Darnstadtu a ďalších miest predstavené problémy, ktoré sprevádzali vývoj rakety. Ešte stále nebol jasný tvar, ktorý by bol vhodný pre lety v nadzvukovej rýchlosti, vyvíjal sa gyroskopický navádzací systém a ovládanie kormidiel. Všetky tieto problémy boli konečne vyriešené koncom až roku 1941 a bez pomoci a podpory týchto škôl by to bolo nemožné.
Začiatok druhej svetovej vojny sa tak kryl s úspešným pokrokom vo výskume. Projekt mal pomerne vysokú prioritu a so zahájením sériovej výroby sa počítalo v októbri 1941. postupne preto do Peenemünde prišlo približne 4000 vojakov s technickým vzdelaním, ktorí sa mali po skončení vývoja a začatí výroby stať jadrom nových bojových raketových jednotiek Wehrmachtu. Ochotných dobrovoľníkov sa našlo vždy dosť, pretože služba v pokojnom komplexe na pobreží Baltského mora bola určite lepšou voľbou, než ktorýkoľvek z frontov, ktoré vznikali v Európe. Zároveň však došlo v roku 1940 vďaka rozhodnutiu Adolfa Hitlera (ktorého raketový program v Peenemünde spočiatku príliš nenadchýnal, raketu A4 označil len za „delostrelecký náboj s trocha väčším dostrelom a oveľa vyššou cenou“) zastaviť všetky vývojové programy, ktoré nebude možné dokončiť do pol roka k výraznému spomaleniu vývoja rakiet A4. Hitlera k tomuto tragickému kroku viedlo presvedčenie, že vojnu sa podarí skončiť do roku 1941 a preto už nebude potrebné tak intenzívne vyvíjať nové zbrane. Kvôli tomu trpel raketový program vážnym nedostatkom prostriedkov a ešte stále ostávalo mnoho technických problémov, ktoré bolo treba riešiť.


Prierez raketou A4.

V lete roku 1940 priorita raketového programu neustále klesala. Hitler sa o neho prestal zaujímať, pretože bol presvedčený, že raketa nemôže konkurovať ťažkým bombardérom, ktoré dokážu na cieľ dopraviť oveľa väčšie množstvo trhavín. Hrozilo dokonca, že základňa na Usedome bude úplne zatvorená, čomu napokon zabránila až intervencia Walthera von Brauchitscha. Vo vývoji sa tak mohlo opäť pokračovať. Na jeseň 1940 Hitler konečne opäť obrátil pozornosť k raketovému programu a udelil mu najvyššiu prioritu. Dôvodom tohto obratu bola nepochybne prehra v Bitke o Britániu a argument o neschopnosti rakiet konkurovať bombardérom tak stratil svoju váhu. Práce na rakete A4 sa rozbehli naplno.
Prvý štart rakety A4 sa uskutočnil 18. marca 1942 avšak skončil sa explóziou strely. Preto boli skúšky presunuté na leto, ale aj ďalšie dva prototypy vybuchli. Až štvrtý prototyp, ktorý vzlietol 3. októbra 1942, úspešne dosiahol výšku 80 km a preletel 192 kilometrov. Motor bežal 65 sekúnd, potom sa automaticky vypol a strela padala nadol po balistickej krivke. Od tohto dátumu prebiehali skúšky so stále sa lepšími sa výsledkami. V septembri 1943 mohol  Wernher von Braun konečne hlásiť najvyššiemu veleniu, že vývoj novej rakety je dokončený.






Skúšky rakety A4.

Raketa A4 mala elegantný aerodynamický tvar, bola stabilizovaná štyrmi krídelkami s rozpätím 3,56 m, ktoré sa nachádzali v dolnej časti kovového trupu. Ten bol dlhý 14 metrov a mal priemer 1,65 m. Pohon rakety, ktorej hmotnosť vrátane bojovej hlavice sa blížila k 13 tonám, zabezpečoval raketový motor na tekuté pohonné hmoty navrhnutý Waltherom Thielom. Ako palivo využíval alkohol (B-Stoff) a ako okysličovadlo skvapalnený kyslík (A-Stoff). Vyvíjaný ťah takmer 27 ton bol motor schopný poskytovať po dobu 68 sekúnd. Za ten čas raketa dosiahla výšku 80 až 93 km. Po ukončení činnosti raketového motora bola rýchlosť letiacej rakety 1 400 m/s. Raketový motor pre A4 bol v tej dobe najvýkonnejší na svete a predstavoval vrchol raketovej techniky. Používal tzv. regeneratívne chladenie- spaľovacia komora a tryska boli obalené sieťou trubiek s palivom, ktorá ju chránila pred prílišným rozžhavením. Tým sa značne znižovalo mechanické a tepelné namáhanie trysky a spaľovacej komory a celý motor tak mohol byť z mäkkej ocele. Toto usporiadanie sa používalo aj po vojne pri veľkých „kozmických“ raketách na kvapalné palivo. V spaľovacej komore rakety A4 stúpla teplota až na 3000°C, ale na výstupe z trysiek potom vďaka chladeniu klesla na asi 1650°C. Z hľadiska materiálneho aj technologického spracovania kládla táto komora na výrobu výnimočné nároky. Palivo sa do nej vstrekovalo sústavou čerpadiel poháňaných parnou turbínou. Systém parného generátora, ktorý zabezpečoval energiu na pohon turbíny, obsahoval nádrž peroxidu vodíka, nádrž manganistanu vápenatého, zásobu vzduchu, riadiaci ventil a reakčnú komoru. Vzduch bol stlačený do ôsmych sedemlitrových fliaš spojených potrubím a prechádzal porcelánovým filtrom, redukčným a poistným ventilom do peroxidových a manganistanových nádrží. Manganistan prechádzal priamo do reakčnej komory, kam bol potom vstreknutý peroxid. Nastal katalytický rozklad peroxidu vodíka, pri ktorom sa uvoľnila prehriata para a kyslíkaté plyny, ktoré roztáčali turbínu, tá zasa vyfukovala plyny dvoma žaluziovitými vetrákmi za difuzérom. Tekutý kyslík bol vstrekovaný osemnástimi ružicovými tryskami do prednej časti spaľovacej komory. Etanol najprv cirkuloval dutou stenou difuzéra, potom bol vstreknutý do spaľovacej komory, vďaka čomu sa predhrial a zároveň ju ochladil. Zapaľovanie zabezpečovala pyrotechnická sviečka zaklinená do difuzéru drevenou doskou odpaľovaná elektricky. Motor tvoril len 8% štartovacej hmotnosti rakety, až 69% tvorili pohonné hmoty, zvyšok pripadal na plášť rakety, hlavicu (980 kg amatolu) a vnútorné zariadenia. Zásobovanie spaľovacej komory pohonnými hmotami z nádrží zabezpečovalo čerpadlo, resp. pomerne malá Waltherova turbína s priemerom 47 cm navrhnutá firmou HWW z Kielu. Turbína mala výkon približne 450 kW a bola schopná prečerpať 150 kg paliva za sekundu. Fungovala na princípe rozkladu 80%-ného roztoku peroxidu vodíka s pomocou katalyzátora, manganistanu sodného. Táto reakcia prebiehala za teploty 460°C za vzniku zmesi vodnej pary a kyslíka pod tlakom 24 atmosfér. Pohonné hmoty boli do spaľovacej komory vstrekované sústavou 1224 vstrekovacích trysiek.
Riadenie rakety pri nízkych letových rýchlostiach, teda bezprostredne po štarte zabezpečovali priekopnícky systém termodynamického riadenia. Tvorili ho štyri malé krídelká umiestnené hneď za ústím trysky. Tie boli vyrobené zo žiaruvzdorného materiálu, grafitu a vychyľovali prúd spalných plynov prúdiacich z trysky. Vďaka nemu mohla raketa štartovať kolmo z malej a relatívne jednoduchej odpaľovacej rampy, čo bola veľká výhoda oproti strele Fi 103, ktorá musela štartovať z veľkých a nápadných katapultov.
Kontrolu nad strelou zabezpečoval gyroskopický systém LEV-3 tvorený dvoma gyroskopmi (horizontálnym a vertikálnym) pre bočnú stabilizáciu a zotrvačníkový akcelerometer, ktorý po dosiahnutí určitej rýchlosti vypol motor a raketa začala klesať. Skoršie verzie udržoval v smere jednoduchý analógový počítač, neskoršie verzie používali aj navádzanie s pomocou dvoch prekrížených rádiových signálov, ktoré sa stretávali nad cieľom. Presnosť dopadu rakety A4 bola pri dolete 320 kilometrov približne 17 km. Neskôr, keď už bola raketa v službe, sa podarilo výrazne vylepšiť presnosť s pomocou rádiového prístroja s označením Viktoria. Vyvinula ho firma Lorenz AG už v roku 1940, ale bol veľmi poruchový a trvalo dlho, než sa podarilo chyby odstrániť. V severnom Francúzsku vyrástol pri meste Roquetoire betónový bunker s označením Umspannwerk C („Transformátorová stanica C“), kde sa nachádzal vysielač pre systém Viktoria. V rakete sa nachádzal prijímač, ktorý po štarte korigoval trajektóriu strely A4. Vďaka nemu sa raketa A4 stala skutočne hrozivou zbraňou. Na jeseň roku 1944 sa začali práce na vylepšenej verzii tohto systému. Pozemný vysielač dostal označenie Libelle a prijímač v rakete Gloria. Do konca vojny sa podarilo vytvoriť iba plány, nikdy sa nepodarilo vyrobiť žiaden prototyp.
Prototypy A4 mali bielo-čierny šachovnicový náter, bojové verzie používali rôzne schémy kamufláže. Koncom vojny a rakety natierali už iba olivovo zelenou farbou.


http://www.cubeupload.com/files/93b000v27.jpg
http://www.cubeupload.com/files/e51e00v29.jpg
http://www.cubeupload.com/files/d63e00v210.jpg
Rakety V-2 pripravené na štart.

Už 22. decembra 1942, teda ešte pred oficiálnym ukončením vývoja, podpísal Hitler rozkaz začať s výrobou rakiet A4. Vznikla „Skúšobná komisia pre riadené strely“ (Entwicklungskomission für Fernschliessen), v ktorej zasadali pracovníci ministerstva zbrojenia, HWA, ministerstva letectva a zástupcovia súkromných firiem. Spolu zostavili prvý výrobný harmonogram, ktorý vychádzal z reálnych možností. Začínal sa vo februári 1943, kedy malo byť vyrobených 5 rakiet, pričom produkcia sa mala postupne zvyšovať na 10, 20, 40, 60, 105, 200, 400 a 700 kusov mesačne. Tieto množstvá boli rozdelené do troch výrobných závodov: komplex v Peenemünde (nesúci krycie označenie Elektromechanische Werke, EMW („Elektromechanický závod“)), továrne firmy Zeppelin Werke vo Friedrichshafene a továrne firmy Henschel vo Wiener Neustadt. Peenemünde sa však v auguste 1943 stalo terčom ťažkého náletu a tak sa hlavná časť výroby presunula pod zem, do komplexu Mittelwerke v pohorí Harz v Durínsku, v strednom Nemecku.
Rakety A4 pri skúškach v Peenemünde štartovali z betónových plošín s odpaľovacími rampami. Komplex sa však nenachádzal v dostatočnej blízkosti anglickým mestám a po nálete v roku 1943 bol aj tak vážne poškodený. Výroba striel sa presunula inam, avšak tie museli byť z miesta výroby transportované do Francúzska, Belgicka, alebo Holandska, aby sa ich ciele  nachádzali v pásme doletu. Bojové operácie rakiet A4 mali byť spočiatku vedené iba z veľkých bunkrov, pretože sa predpokladalo, že taký komplikovaný zbraňový systém bude potrebovať dobrú infraštruktúru, kvalitné dielne a dobrú ochranu pred leteckými útokmi. Preto nemalo byť možné odpaľovať rakety z poľných stanovíšť.
V severnom Francúzsku sa preto začala v roku 1943 výstavba obrovských betónových bunkrov, v ktorých by boli strely vyrábané a následne odpaľované v celých salvách. Začala sa výstavba komplexov: Kraftwerk Norwest (prezývaný aj Le Blockhaus d'Éperlecques) vo Foret d'Eperlecques (Les d'Eperlecques) pri meste Wattern a Schotterwerk Norwest (vďaka obrovskej železobetónovej kupole, ktorá ho zakrývala nazývaný aj La Coupole) pri meste Wizernes; oba v oblasti Pas de Calais a Reservelager West pri Sottevaste a Ölkeller Cherbourg (tento bunker bol neskôr pretavaný na základňu pre odpaľovanie striel V-1); oba v Normandii. Okrem nich vznikol ešte aj "riadiaci bunker", Umspannwerk C, alebo Leitstrahlstellung pri Roquetoire, v ktorom sa nachádzal vysielač rádiového riadiaceho systému A4 Viktoria. Boli to ohromné, celkom sebestačné komplexy, v ktorých mohla prebiehať montáž a odpálenie desiatok rakiet A4 denne. Tieto zariadenia však boli veľmi nápadné a do konca jesene roku 1943, keď ešte neboli ani dokončené, sa stali terčom ťažkých náletov spojeneckého letectva, pri ktorých boli použité okrem iného aj superťažké bomby Tallboy. Spojenci mali nad oblasťou absolútnu vzdušnú prevahu a preto bolo udržanie týchto komplexov aj napriek ich mohutnej ochrane (železobetónové stropy mali hrúbku 5 metrov) bol ich udržanie nemožné. Napokon bola ich výstavba spolu s výstavbou ďalších podobných odpaľovacích plošín zrušená a pre odpaľovanie rakety A4 sa začalo používať mobilné odpaľovacie zariadenie s nazývané Meillerwagen. Túto prezývku dostalo vozidlo podľa jedného z jeho výrobcov, mníchovskej firmy Meiller-Kipper GmbH. Jednalo sa v podstate o trojnápravový vozík bez motora ťahaný ťahačom Hanomag SS-100, na ktorom bola vodorovne položená raketa A4. Jeho súčasťou bolo aj hydraulické zariadenie, ktoré raketu na mieste odpálenia zdvihlo do vertikálnej polohy. Meillerwagen bol sprevádzaný dvoma veliteľskými vozidlami, Feuerleitzugmaschine Sd.Kfz. 7/3 a Feuerleitpanzer  Sd.Kfz. 251, cisternami s tekutým kyslíkom, etanolom a peroxidom vodíka a ozbrojenou eskortou. Keď kolóna dorazila na miesto odpálenia, raketa sa uviedla do zvislej polohy a do nádrží na načerpal etanol, tekutý kyslík a peroxid vodíka. Technici naprogramovali letového navigátora a mužstvo sa potom skrylo. Z obrnených veliteľských vozidiel bol naštartovaný motor a ak všetko prebehlo ako malo, raketa vzlietla k cieľu. Odpálenia zvyčajne prebiehali z dobre pripravených miest, ale často aj z ciest a lesov, ktoré sťažovali odhalenie kolóny nepriateľským letectvom.

Video zachytávajúce štarty a dopad rakety A4
http://www.youtube.com/watch?v=xEzJqtGkS5M











Čo dokázala V-2 urobiť v mieste dopadu.


Mapa znázorňujúca polohu rozsiahlych betónových bunkrov v severnom Francúzsku, z ktorých mali byť na Anglicko odpaľované rakety V-2.





Zariadenie Sottevast.

Sottevast sa dnes nachádza na súkromnom pozemku a majiteľ tam nechce nikoho pustiť, čo je veľká škoda.

Schéma komplexu La Coupole

Letecká snímka základne La Coupole.

La Coupole po spojeneckom nálete. Samotný komplex ním nebol veľmi porušený.

Dnes sa v La Coupole nachádza múzeum.

Schéma komplexu Kraftwerk Nord West .



Kraftwerk Nord West  kedysi.
http://www.cubeupload.com/files/8e9e00watten5.jpg

Aj v KNW je dnes múzeum.

Meillerwagen.

29. augusta 1944 Hitler požadoval čo najskôr začať bombardovať Anglicko raketami. 8. septembra 1944 sa jeho želanie splnilo a na Londýn vzlietli prvé dve rakety A4, propagandou premenovaná na Vergeltungswaffe 2 („Zbraň odplaty 2“), skrátene V-2. Za odpálenia rakiet V-2 zodpovedala na Hitlerov príkaz SS. 31. augusta bol touto úlohou poverený SS-Obergruppenführer (hodnosť SS zodpovedajúca hodnosti generálmajora) Hans Kammler. K dispozícii mal 45 mobilných odpaľovacích rámp, 20 poľných skladov a množstvo výrobných a skladovacích zariadení na kvapalné materiály. Kammler nariadil vytvoriť dve skupiny, Gruppe Nord („Skupina sever“), ktorá ostreľovala ciele v Anglicku a Gruupe Süd („Skupina Juh“), ktorá ostreľovala ciele vo Francúzsku a Belgicku, ktoré postupne obsadzovali spojenci. Aby boli spôsobené čo najvyššie škody s maximálnym zaskočením obyvateľstva, boli rakety odpaľované najčastejšie krátko po polnoci. Väčšina rakiet V-2 bola odpaľovaná zo západného Holandska, odkiaľ im trval let do Londýna 5 minút. Na Anglicko bolo odpálených 1402 rakiet, z nich 1358 zasiahlo Londýn, 43 Norwich a 1 Ipswich. Napočudovanie, viac rakiet odpálili Nemci na Belgicko, až 1664 rakiet. Väčšina, 1610, smerovala na Antwerpy, 27 zásahov hlásilo mesto Liege, 13 Hasselt, 9 Tournai, 3 Mons a 2 Diest. Útokom sa nevyhlo ani Francúzsko, na Paríž dopadlo 22 striel, na Lille 25, na Tourcoig 19, na Arras 6 a na Cambrai 4. Holandský Maastricht zasiahlo 19 striel a Nemci ostreľovali aj vlastné mesto Remagen, ktoré v roku 1945 obsadili Spojenci a dostalo 11 zásahov. Posledné dve rakety V-2, ktoré zasiahli svoj cieľ, boli odpálené 27. marca 1945. V-2 zabila len v Londýne 2754 civilistov a 6523 zranila. Najhorší zásah raketou V-2 dostali Antwerpy, keď bolo v kine Rex zabitých 567 ľudí. Útoky raketami V-2 sa skončili až koncom marca 1945. Odhady celkového počtu obetí rakety V-2 sa pohybujú okolo hodnoty 7000. Sťahujúce sa raketové jednotky zastihol koniec vojny v meste Celle pri Hannoveri, kde zničili svoje vybavenia, aby nepadlo do rúk nepriateľa a kapitulovali.
Dohromady došlo k minimálne 3172 úspešným odpáleniam na ciele, v rámci skúšobných testov a výcviku bolo odpálených ďalších 1 000 až 1 750 rakiet. Úspešnosť zásahov rakety V-2 možno odhadnúť na 70%.
Spojenci o rakete A4 dozvedeli už v roku 1938 vďaka „správe z Osla“, dokumentu, ktorý bol v balíku poslaný na britské veľvyslanectvo v hlavnom meste Nórska. Obsahovala informácie o mnohých tajných zbraniach, ktoré sa vtedy v Nemecku vyvíjali. Správe však nikto neveril, zrejme aj preto, lebo odosielateľ, pravdepodobne nemecký matematik a fyzik Hans Ferdinand Mayer sa pod ňu nepodpísal a preto ju britská tajná služba,MI6, spočiatku brala ako dezinformáciu. Dokonca jedna raketa odpálená z Peenemünde havarovala v Švédsku a bola poslaná do Británie a jednu V-2 poslalo Britom aj poľské odbojové hnutie. Napriek tomu sa tejto zbrani spočiatku nedával taký význam. Na rozdiel od bezpilotnej strely s plochou dráhou letu Fieseler Fi 103, prvej „Odvetnej zbrane“, A4 nebolo možné zostreliť bežnou protivzdušnou paľbou. Jeden z plánov, ako sa útokom brániť, spočíval v tom, že raketu zachytil radar a po vypočítaní jej trajektórie by bol vzdušný priestor, ktorou by strela letela ostreľovaný ťažkým protilietadlovým delostrelectvom. Od tohto návrhu sa upustilo, pretože vystrelené delostrelecké náboje by mohli na zemi spôsobiť ešte väčšie škody, než prípadný dopad rakety. Okrem toho britská tajná služba objavila v Londýne sieť agentov, ktorí informovali Nemcov o úspešných zásahoch mesta raketami. Briti sieť infiltrovali a posielali do Nemecka zlé koordináty, takže rakety potom dopadali do neobývaných území v okolí Londýna. V podstate jediným účinným  spôsobom, ako V-2 zastaviť bolo zničiť výrobné haly alebo rakety ešte pred ich štartom. To sa dialo v rámci operácie Crossbow.
Hoci bola V-2 sľubná, mala mnoho chýb, trpela častými poruchami, neniesla dostatočne silnú bojovú nálož a v prvom rade prišla príliš neskoro, než aby mala na výsledok vojny nejaký vplyv.

Dodnes sa zachovalo 20 rakiet V-2. Jedna je súčasťou austrálskeho Australian War Memorial, jedna je s čiastočne odkrytým vnútrom vystavená v armádnom múzeu v Holandsku, vo Francúzskom múzeu v La Coupole je vystavená jedna celá V-2, jeden trup V-2 bez motora, jeden celý a jeden poškodený motor a jedna dolná časť motora. Jeden motor je ešte vystavený v Cité de l'espace v Toulouse. V nemeckom Deutsches Museum je vystavená jedna raketa a jeden motor, ďalší motor môžeme vidieť v Múzeu technológie v Berlíne a v The Peenemünde Historical and Technical Information Centre  je vystavená replika rakety V-2. Vo Veľkej Británii sa nachádza jedna strela v The Science Museum v Londýne, jedna v Imperial War Museum a dve v Royal Air Force Museum taktiež v Londýne.
Najviac V-2 je v USA: jedna sa nachádza v Kansas Cosmosphere and Space Center v meste Hutchinson v štáte Kansas, jedna v National Air and Space Museum vo Washingtone, jedna raketa a jeden motor v National Museum of the United States Air Force v Daytone v štáte Ohio, ďalšia v Fort Bliss Air Defense Museum v El paso v štáte Texas, jedna v Missile Park vo White Sands Missile Range vo White Sands v štáte Nové Mexiko, jedna v George C. Marshall Space Flight Center v Huntsville v Alabame, posledná strela spolu s jedným motorom v U.S. Space & Rocket Center taktiež v Huntsville. Iba motory sú vystavené v Museum of Science and Industry v Chicagu, Auburn University Engineering Lab a v jednej z historických budov v Cape Canaveral na Floride. Jeden trup strely a jeden motor sa nachádza v U.S. Army Ordnance Museum v Aberdeene a jeden trup v Picattinny Arsenal v Doveri.
Na Slovensku možno nájsť spaľovaciu komoru rakety A4, ktorú našli na šrotovisku v Dubnici nad Váhom (tam sa za vojny vyrábali časti do V-2). Dnes je vystavená v Múzeu letectva v Košiciach.
Zaujímate sa o zbrane z WWII alebo ich prototypy? Navštívte môj web!
www.zvlastnezbrane.estranky.sk

Ghola

  • Wehrmacht
    Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 328
  • Neexistujú zúfalé situácie, iba zúfalí ľudia
    • www.zvlastnezbrane.estranky.sk
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #2 kdy: Květen 30, 2010, 09:32:07 »
A4b
V júni 1939 prišiel Kurt Patt z výskumného ústavu v Peenemünde (Patt bol okrem iného autor návrhu Flossengeschoss, čo bol delostrelecký projektil s krídelkami, ktoré predĺžili jeho dolet) s návrhom umiestniť na rakety krídla, ktoré by zlepšili aerodynamický vztlak rakety. S nimi mohla raketa po fáze balistického letu prejsť do kĺzavého letu, vďaka čomu by sa dolet rakety zvýšil až na 600 km. Pre zlepšenie riadenia počas kĺzavého letu bol zlepšený stabilizátor a mierne upravený trup strely, aby sa dosiahol lepší aerodynamický tvar. Oproti A4 mala nová raketa o 1350 kg vyššiu hmotnosť. Tento návrh prezentoval Dornberger Hitlerovi 31. júla 1940 spolu s raketou A9/A10 ako možnú „Americkú raketu“, ale oba projekty boli v októbri 1942 pozastavené. Až 10. októbra 1944 prišiel von Braun s návrhom rakety ,,A4 Bastard“, skrátene A4b, teda strelou A4 s dvoma krídlami so šípovitosťou 52° namontovanými na boku strednej časti trupu. Návrh bol prijatý a práca na A4b sa rozbehla naplno. V decembri 1944 bolo rozhodnuté postaviť 20 prototypov, ale do konca vojny boli postavené len 3. K pokusným odpalom došlo 27. decembra 1944, 8. a 24. januára 1945. Prvé dve nedopadli dobre, a pri tretej spočiatku všetko prebiehalo podľa plánu, ale pri prechode do kĺzavého letu pri rýchlosti Mach 4 prasklo krídlo rakety a plánovaný dolet sa nepodarilo dosiahnuť.
Vznikla taktiež pilotovaná verzia s malou pilotnou kabínou, zaťahovacím podvozkom a pomocným raketovým motorom pre dodatočné zvýšenie doletu o ďalších 400 km. Tento variant A4b však ostal len na papieri. Práce na projekte sa definitívne skončili v marci 1945.


Počítačový model rakety A4b.


A4b pred štartom.
Video zachytávajúce všetky tri skúšky rakety A4b
http://www.youtube.com/watch?v=8_vu442IY1A

A6
Pramene sa ohľadom A6 rozchádzajú, jedny tvrdia, že sa jednalo o prepracovaný návrh „okrídlenej rakety“ Kurta Patta, ktorý upravil von Braunov začiatkom 40-tych rokov. A6 mala mať väčší dosah, než A4 a jej motor by spaľoval alternatívne palivá (kyselinu dusičnú a letecký petrolej). Iné zdroje uvádzajú zas, že návrh vychádzal z plánov A4b, ale jednalo sa o jej pilotovanú verziu, ktorá mala slúžiť ako nadzvukové prieskumné lietadlo dlhého doletu. Stroj mal najprv s raketovým motorom vystúpiť do výšky 95 km. Potom by začal klesať, vstúpil by späť do atmosféry a prešiel do nadzvukového kĺzavého letu, ktorým by sa dostal do určenej oblasti, kde by urobil fotografický prieskum. Potom by pilot aktivoval  náporový motor, čo by mu umožnilo letieť rýchlosťou približne 2900 km/h po dobu pätnástich až dvadsiatich minút a vrátiť sa tak späť na základňu. A6 by pravdepodobne štartoval vertikálne, ale pristávala by ako klasické lietadlo na podvozku a pravdepodobne ešte aj s brzdiacim padákom. Náporový motor mal spaľovať syntetický benzín alebo uhoľný kal. Ríšske ministerstvo letectva projekt zamietlo, pretože také lietadlo nepotrebovalo. Každopádne by raketa merala 15,75 m a rozpätie krídel by bolo 6,33 m.

Pilotovaná verzia A6.
A7
A7 bol ďalší návrh rakety s krídlami na bokoch trupu, tento vychádzal zo strely A5, ale mal väčšie chvostové plochy, aby sa predĺžil dosah pri kĺzavom lete. Raketu si objednalo Kriegsmarine, nemecké vojnové námorníctvo. Práce na projekte prebiehali v rokoch 1940-43, potom sa práce zastavili. Než projekt skončil, skúšali sa dve makety bez motorov vypustené z lietadla, aby sa zistila stabilita za letu. Strela bola dlhá 5,91 m a priemer trupu činil 0,38 m.

Počítačový model rakety A7.

A8
Návrh rakety A8 vznikol v roku 1944, jednalo sa o predĺženú verziu rakety A4 s priemerom 0,78 m a hmotnosťou 22 370 kg. Raketový motor s ťahom 30 kN mal spaľovať stabilnejšie palivá, než A4 (tá spaľovala tekutý kyslík a etanol), konkrétne kyselinu dusičnú a naftu. Projekt do konca vojny neopustil rysovacie dosky, ale po vojne v ňom pokračovalo Francúzsko pod názvom ,,Super V-2“, ale taktiež bez úspechu. Viacmenej, Francúzom skúsenosti získané pri tomto programe pomohli pri vývoji rakiet Veronique a Diamant.


A8.

A9
Návrh rakety A9 vznikol v roku 1941 a vychádzal z Pattovho návrhu „okrídlenej rakety“, avšak počas skúšok rôznych modelov sa zistilo, že ak by sa namiesto dvoch veľkých krídel v strednej časti trupu použili dve menšie krídla v tvare delta, ktoré by sa tiahli pozdĺž trupu, raketa by mala lepšie aerodynamické vlastnosti pri nadzvukových rýchlostiach. Trup A9 mal dĺžku 14 metrov a priemer 1,68 m. Rozpätie stabilizačných krídiel na konci trupu činilo 3,5 m. Motor bol totožný s raketou A4. Hlavným účelom A9 bolo stať sa druhým stupňom prvej transkontinentálnej balistickej rakety na svete- A9/A10, ktorá by bola na cieľ navádzaná rádiovými signálmi.
Hoci sa A9 podľa všetkého nepodarilo do konca vojny zostrojiť a otestovať, niektoré zdroje uvádzajú, že niekoľko štartov sa uskutočnilo. Každopádne však existuje záznam oficiálnej správy, ktorú poslal Wernher von Braun do Berlína v januári 1945 a v ktorej stálo: „Problém s druhým stupňom je vyriešený“, takže nejaké skúšky určite prebiehali. Vznikla aj pilotovaná verzia A9 podobná pilotovanej verzii A4b, ktorá opäť ostala len na papieri.

A10
A10 bol prvý stupeň plánovanej transkontinentálnej balistickej rakety A9/A10, ktorý mu mal pomôcť prekonať väčšinu trasy. Priemer A10 bol až 4,12 m, aby dokázala úplne pohltiť druhý stupeň, A9. Výška A10 bola 20 metrov. Vážila 87 ton a obsahovala palivové nádrže s 62 tonami paliva (etanol a tekutý kyslík) a raketový motor s ťahom 200 kN s dobou horenia 55 sekúnd. Na motore pracoval od roku 1941 Walther Thiel, ktorý neskôr zahynul počas náletu na Peenemünde. Vzniklo viacero konceptov, ako mal motor A10 fungovať: prvý počítal s jedným motorom a jednou veľkou spaľovacou komorou, druhý zasa so šiestimi menšími motormi, ktoré sa normálne používali v raketách A4 a ktoré by ústili do jednej veľkej spaľovacej komory a tretí variant počítal s piatimi motormi z A4 a piatimi samostatnými spaľovacími komorami umiestnenými pri sebe. Žiaden kus A10 nebol pravdepodobne nikdy postavený.

Stupeň A9 sa oddelil od A10.

A9/A10
Raketa A9/A10 bol prvý použiteľný návrh viacstupňovej balistickej rakety. Von Braun a jeho tím na jeho súčastiach pracovali už od leta 1940 po október 1942, keď boli projekty prerušené a od septembra 1944 až do konca vojny. Prvý let sa mal konať v roku 1946. Návrh sa neskôr stal súčasťou Projektu Amerika, ktorého cieľom bolo vytvoriť zbrane schopné útočiť na mestá n severovýchode USA a zahŕňal interkontinentálne rakety a bombardéry, ako aj rakety odpaľované z ponoriek. Aby sa mohla do strely umiestniť čo najväčšia nálož, mali byť rakety odpaľované zo západného španielska alebo Francúzska. Prvý stupeň by rakete udelil rýchlosť4350 km/h a potom by došlo k jeho oddeleniu. Potom mal A10 padať do mora s padákmi, ktoré by spomalili pád, aby sa nepoškodil a mohol byť po vylovení ponorkou znova použitý. Okamžite po oddelení oboch častí by sa automaticky naštartoval motor druhého stupňa, uhol stúpania by sa zväčšil a A9 by dosiahla vrchol stúpania vo výške 56 km. Potom by prešla do kĺzavého nadzvukového letu k cieľu. Dosah rakety mal byť 5500 km a celková dĺžka letu 35 minút.
Strela mala byť navádzaná rádiovými signálmi a to tak, že nemeckí agenti by v meste New York umiestnili rádiovú vysielačku priamo do vtedy najvyššej budovy sveta, Empire State Building. Tá by bola v „pohotovostnom režime“- nevysielala by, aby ju nebolo možné odhaliť a prípadne zneškodniť. Akonáhle by bola A9/A10 odpálená z Európy, bola by vysielačka „oživená“ a potom by už raketa nebola riadená z Európy, ale z miesta, kde mala dopadnúť. Táto operácia mala prebehnúť 15 minút pred plánovaným dopadom strely. Predpokladalo sa taktiež, že raketa by sledovaná ponorkami po celej trase letu a z nich by bola korigovaná prípadná odchýlka. Tak by sa dosiahlo veľkej presnosti. Avšak nemecký plán na umiestnenie rádiového majáku na Empire State Building (operácia Elster) zlyhal. Dvaja agenti, Erich Gimpel a  William Colepaugh boli v noci z 29. na 30. novembra 1944 vysadení ponorkou U-1230 v zálive Maine pri meste Hancock Point v štáte Maine. Agenti boli dobre vybavení. William Colapaugh bol Američan nemeckého pôvodu a predtým študoval na Massachusetts Institute of Technology. Gimpel zasa strávil mesiace v Peenemünde na oddelení riadenia rakiet. Rozkaz na operáciu vydal samotný Otto Skorzeny.
Tá sa však skončila úplným fiaskom- Colepaugh sa sám vydal do rúk FBI, ktorej prezradil celý plán a Gimpela na základe toho zadržali o štyri dni neskôr. Okrem umiestnenia rádiového majáku mali zistiť aj informácie o projekte Manhattan a prípadne vykonať sabotáže.
Obrovská raketa vážiaca 100 ton by na cieľ dopravila nálož vážiacu len 1 tonu a cestou by spotrebovala 70 ton paliva, takže jej vojenská s hlavne ekonomická hodnota je veľmi otázna. Nemecký plán útoku A9/A10 na New York bol ale naozaj premyslený. Nemci plánovali vyhlásiť zasiahnutie New Yorku raketou a v daný okamih mala A9/A10 Empire State Building naozaj zasiahnuť. Skutočnosť, že Nemecko môže Ameriku ostreľovať raketami mala vyvolať paniku obyvateľstva a narušiť jeho morálku, avšak je otázne, či by to ospravedlnilo obrovské finančné náklady.
S klasickou náložou by A9/A10 predstavovala zrejme len psychologickú zbraň, ale koncom vojny sa nemeckí vedci zaoberali myšlienkou umiestniť na rakety chemické a biologické zbrane. Walter Dornberger zodpovedný za vývoj armádnych rakiet dokonca vo svojich pamätiach uvádza, že A9/A10 mala niesť atómovú bombu. V takom prípade by sa mohla z A9/A10 stať skutočne hrozivá zbraň.
Hoci Hitler sa vidinou bombardovania Ameriky opájal už dlho, von Braunov tím poháňal najrôznejšími rozkazmi a nariadil čo najviac skrátiť testovanie, zbraň sa zrejme nikdy nedočkala realizácie. Aj napriek tomu sa objavujú rôzne špekulácie, v ktorých sa spomínajú štarty pilotovaných verzií A9/A10 s prvými „astronautmi“.


Nákres rakety A9/A10.

Počítačový model rakety A9/A10.

A4b/A10
Jednalo sa v podstate o rovnaký typ strely, akým je A9/A10, ale namiesto A9 bola použitá raketa A4b.

A11
Tretí stupeň plánovanej rakety A9/A10/A11 s priemerom trupu 8,1 m a rozpätím krídel 16,5 metra.

A9/A10/A11
Malo sa jednať o trojstupňovú raketu, ktorá by na orbit vypúšťala satelity, alebo o ďalšiu transkontinentálnu balistickú raketu s dĺžkou až 25 metrov.  Nikdy nebola zrealizovaná. 

A12
Povojnová von Braunova štúdia, ktorá by na viacstupňovú raketu umiestnila priestor pre posádku, zrejme by slúžila ako vesmírny transportér. Dĺžka rakety mala byť 33 metrov, priemer trupu 11 metrov a rozpätie 23 m. Návrh bol podobný neskorším raketám Saturn.

Počítačový model rakety A12.

Nákres rakety A12.

Po skončení vojny bolo z Nemecka do USA prevezené veľké množstvo rakiet a ich súčiastok. V rámci operácie Paperclip Američania zajali najdôležitejších raketových konštruktérov vrátane von Brauna a Dornbergera. Tí boli potom dopravení do Ameriky, kde pracovali pre Spojené štáty. Cieľom bolo zabrániť tomu, aby sovietom padli do rúk najdôležitejší vedci a čo najmenej zbraní. Aj napriek tomu získal ZSSR niekoľko kusov tejto zbrane, podľa ktorej boli navrhnuté sovietske rakety R-1 a R-2. Nejaké materiály dostala taktiež Veľká Británia, Francúzsko a Kanada.
Američania testovali získané V-2 a nemeckí vedci teraz pracovali pre NASA a armádu na nových návrhoch rakiet pre Ameriku. Ich úsilie viedlo k postaveniu rakety PGM-11 Redstone, ktorá vyniesla na obežnú dráhu prvý americký satelit a Saturn V, ktorá dopravila človeka na Mesiac.


Wernher von Braun už ako Američan.

Prvá americká umelá družica, Explorer I.

Explorer I štartuje.

Von Braun a jeho tím víťazoslávne zdvíhajú model Exploreru I po tom, čo úspešne odštartoval.

Saturn V štartuje


Rheinbote
Raketa Rheinbote („Rýnsky posol“) bola iniciatíva firmy Rheinmetall-Borsig, ktorá vznikla na základe veľkého úspechu pomerne malých rakiet na tuhé pohonné hmoty, ktoré používala pozemná armáda. Program prebiehal pod vedením dr. Heinricha Kleina Kleina a dr. Vüllersa a jeho hlavnou úlohou bolo objasniť v tej dobe ešte nevyriešené otázky v oblasti viacstupňových rakiet. Firma predstavila HWA tri projekty svojich rakiet ďalekého dosahu (všetky štvorstupňové). Najľahšia z nich mala mať hmotnosť 1750 kg (625 kg z toho tvorili pohonné hmoty, 200 kg vážila hlavica) a predpokladaný dolet okolo 100 km. „Stredná“ raketa mala vážiť 3500 kg (1220 kg bola hmotnosť pohonného materiálu, 500 kg bojovej hlavice) a jej maximálny dosah mal činiť 110 km. Najťažšia verzia mala mať hmotnosť až 8000 kg (2800 kg tvorili pohonné hmoty, hlavica vážila 1250 kg) a dosah 120 km.
Dôstojníci Wehrmachtu na čele s Dornbergerom boli k projektu skeptickí najmä kvôli vysokej spotrebe nedostatkového prachu a predpokladanej nízkej presnosti rakety. Preto bol pre ďalší vývoj prijatý len prvý, najľahší variant s továrenským označením Rh.Z 61/9, vojenským R.Spr.Gr.4831.
V priebehu vývoja došlo k mnohým zmenám (hmotnosť hlavice sa znížila na iba 40 kg, čo malo zdvojnásobiť dolet), ale základom ostala štvorstupňová raketa pričom každý stupeň obsahoval raketový motor na tuhé pohonné hmoty, ktorý spaľoval diglykolový prach a stabilizáciu za letu zabezpečovali stabilizačné krídelká rôznych veľkostí v jeho spodnej časti. V prípade použitia štyroch stupňov bola celková dĺžka rakety 10,8 metra, avšak počet stupňov mohol byť aj menší. Prvý stupeň mal hmotnosť 720,5 kg (470 kg raketový motor s ťahom 372 kN a dobou horenia 1 sekunda, 245 kg pohonných hmôt) dĺžku 1,55 m priemer trupu 53,6 cm a rozpätie krídel 1,5 m. Druhý a tretí stupeň mali každý hmotnosť 388,5 kg (240 kg raketový motor s ťahom 54,7 kN a dobou horenia 5 sekúnd, 140 kg pohonných hmôt) dĺžku 2,63 m, priemer trupu 26,7 cm a rozpätie krídel 1,05 resp. 0,85 m. Posledný stupeň vážil 252,5 kg (40 kg hlavica, 100 kg raketový motor s ťahom 23,5  kN a dobou horenia 4 sekundy, 60 kg pohonných hmôt)  bol dlhý 3,99 m, priemer trupu činil 19,1 cm a rozpätie stabilizačných krídel 0,6 m.


Raketa bola odpaľovaná z upraveného prepravníka pre raketu A4 pod uhlom 45 až 65°. Mierenie zabezpečovalo nasmerovanie odpaľovacieho vozíka a uhol pod ktorým bol naklonený, pri streľbe na kratšie vzdialenosti malo byť použitých menej stupňov. Takto bolo možné z jedného odpaľovacieho vozíka odpáliť jednu raketu za hodinu. Oddeľovanie jednotlivých stupňov prebiehalo vždy rovnakým spôsobom, teda s pomocou výtokových plynov vzniknutých pri zapálení nasledujúceho stupňa. Jednotlivé stupne rakety boli aktivované pomocou oneskorovačov. Po dohorení posledného raketového motoru dosiahol štvrtý stupeň s hlavicou rýchlosť 1600-1640 m/s a vzdialenosť 220 km prekonal za 225 sekúnd. Ako najvyšší účinný dosah sa však uvádzalo len 160 km a pri použití menšieho počtu stupňov sa samozrejme ešte viac znížil.
Prvé exempláre boli pripravené na skúšky už v novembri 1941. Testy sa začali na polygóne Leba v dnešnom Poľsku, ktorý patril Luftwaffe a firma Rheinmetall-Borsig ho už predtým využívala na testovanie rôznych druhov leteckej výzbroje. Najprv však boli odpaľované len jednotlivé stupne, nedostatok materiálu spôsobil, že celé rakety mohli byť odpaľované až v máji 1943. Nedostatok prostriedkov bol spôsobený tým, že projekt Rheinbote nebol zahrnutý do žiadneho zbrojného programu a tak mu nebola udelená žiadna priorita ani prídely surovín. Napokon sa nejaké predsa len podarilo získať z programu zbraní dlhého dosahu a mohlo byť vyrobených aspoň 30 prototypov. Súčiastky pre strely však boli dodané až začiatkom roku 1944, aj to v nedostatočnom množstve. Práce sa preto zdržali a museli sa výrazne urýchliť. Naplánovala sa sériová výroba 200 rakiet a bola zostavená špeciálna delostrelecká jednotka, ktorej zaškoľovanie prebiehalo v Lebe. Skúšky prototypov na polygóne odhalili veľa menších či väčších problémov na všetkých odpálených strelách. Problémy boli najmä s nerovnomerným spaľovaním prachu, čo často viedlo k explózii motora. Boli zaznamenané aj prípady, keď odpadol stabilizátor pri prekračovaní zvukovej bariéry. Všetky závady sa podarilo vyriešiť až koncom leta roku 1944.
Ako sa ukázalo, Rheinbote bola prakticky nepoužiteľná zbraň. Bola veľmi nepresná a už len kvôli spôsobu „mierenia“ na cieľ ju bolo možné použiť len proti veľkým cieľom. Navyše, nízka hmotnosť hlavice spôsobovala, že strela bola schopná vytvoriť v mieste dopad kráter s priemerom len 1,2 metra bez nejakých výraznejších stôp na okolí. Z týchto dôvodov bolo pri skúškach často ťažké vôbec nájsť miesto dopadu rakety. Jedna raketa spotrebovala dve tony železa a 585 kg paliva, takže vzhľadom na to aké malé škody dokázala napáchať sa jednalo o absolútne neekonomickú zbraň.



Viacmenej, po neúspešnom atentáte na Hitlera 20. júla 1944 prevzala, podobne, ako v prípade programu rakety A4, nad projektom Rheinbote kontrolu SS. Tá sa, na rozdiel od skeptického postoja HWA, stala nadšeným stúpencom tejto bezcennej zbrane a nariadila jej výrobu. Skúšky sa presunuli z Leby na polygón Heidekraut v Tucholských lesoch. Do konca roku 1944 bolo vyrobených 100 rakiet, ďalších 220 bolo dodaných v januári nasledujúceho roku.
Od januára 1945 odpaľovala špeciálna palebná jednotka z holandského územia na prístav Antverpy. Po vypustení zhruba 200-220 rakiet bola jednotka rozpustená a zvyšné rakety boli ponechané svojmu osudu. Výsledky projektu boli veľkým sklamaním. Rheinbote  bola v podstate „malou V-2“, ale ešte neekonomickejšou.
Po vyhodnotení testov pristúpila firma Rheinmetall-Borsig k príprave vylepšeného projektu viacstupňovej bojovej rakety. Jednalo sa o trojstupňovú raketu, schopnú dopraviť 220 kg vážiacu hlavicu na vzdialenosť 160 km. Na vzdialenosť 100 km bolo možné dopraviť hlavicu s hmotnosťou až 570 kg. Podľa plánov mala byť raketa dlhá 10,53 m, s hmotnosťou 2405 kg. Prvý stupeň mal mať hmotnosť 1100 kg, dĺžku 3,45 m a priemer 445 mm. Raketový motor mal mať dobu horenia 8,6 sekundy a stabilizáciu za letu zabezpečovalo 8 roztvárateľných krídeliek. Druhý stupeň mal mať hmotnosť 635 kg, dĺžku 2,36 m a priemer 394 mm. Raketový motor mal mať dobu horenia 8 sekúnd a stabilizáciu za letu zabezpečovalo opäť 8 krídeliek. Tretí stupeň mal mať aj s hlavicou hmotnosť 670 kg, dĺžku 4,72 m a priemer 318 mm. Raketový motor mal mať dobu horenia 4 sekundy a stabilizáciu za letu zabezpečovali 4 krídelká.
Strela mala byť odpaľovaná z delovej hlavne a preto museli byť krídelká prvého stupňa roztvárateľné. Raketa v hlavni získala rýchlosť 240 m/s. Kadencia mala byť 4 výstrely za hodinu. Zbraňový komplet mal mať vzhľadom na absenciu záklzového zariadenia a nutnosti odpalov z vybudovaného postavenia s vybetónovanou operou až 80 ton čím bola pohyblivosť kompletu veľmi obmedzená.
Do konca vojny sa podarilo odpáliť 12 rakiet tohto typu, päť z nich zlyhalo a zvyšok sa ukázal byť veľmi nepresný. Keďže Nemecko trpelo čoraz väčším nedostatkom surovín a vojenská situácia Tretej ríše sa stávala beznádejnou, nemalo zmysel v projekte pokračovať. 6. februára 1945 preto generálmajor SS Hans Kammler, ktorý zodpovedal za vývoj rakiet rozhodol o zastavení projektu.


Rheinbote v RAF Cosford museum.
Video zachytávajúce odpálenie rakety Rheinbote
http://www.youtube.com/watch?v=9hFnoQqTYHM
Zaujímate sa o zbrane z WWII alebo ich prototypy? Navštívte môj web!
www.zvlastnezbrane.estranky.sk

Ghola

  • Wehrmacht
    Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 328
  • Neexistujú zúfalé situácie, iba zúfalí ľudia
    • www.zvlastnezbrane.estranky.sk
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #3 kdy: Květen 30, 2010, 02:14:06 »
Rakety pre podporu pozemných vojsk
Rakety a zbrane s nimi spojené vyvinulo Nemecko už v tridsiatych rokoch 20. storočia ako alternatívu k Versaillskou zmluvou zakázanému delostrelectvu. Prvý raketomet, podobný tým, aké poznáme dnes, vzišiel z nápadov Waltera Dornbergera. Z medzivojnového obdobia sa traduje slovo Nebelwerfer („Vrhač dymových striel“) ako krycí názov pre raketomety v Nemecku. Na začiatku boli problémy so stabilizáciou strely počas letu, čo Dornbergerov tím vyriešil tak, že motor strely umiestnil dopredu, pričom plyny vznikajúce horením vychádzali von približne v dvoch tretinách dĺžky rakety cez Venturiho trysky. Tie bolo možné natočiť tak, aby plyny rakete okrem rýchlosti udelili taktiež rotáciu okolo pozdĺžnej osi, ktorá ju počas letu stabilizovala. Takto upravená raketa mala síce kratší dolet, ale ľahšie vypočítateľnú trajektóriu. Bojová hlavica sa nachádzala až za tryskami a spaliny ju obtekali. Takéto usporiadanie spôsobilo, že keď raketa dopadla, špic sa zaryl do zeme, ale nálož ostala nad zemou a explózia tak mala väčší účinok. Pri odpálení a za letu vydávali rakety veľmi zvláštny zvuk, kvôli ktorému prezývali Nemci raketomety Heulende Kuh („Bučiaca krava“), od Spojencov si zasa vyslúžil pomenovanie Moaning minnie („Plačúci mínomet“). Prvý nemecký raketomet, ktorý vyvinul Dornbergerov tím dostal označenie Do-Gerät 38, skratka od Dornberger Gerät 1938 („Dornbergerovo zariadenie, rok výroby 1938“). Bol určený pre výsadkové jednotky, ale príliš sa nerozšíril a bol to len medzistupeň k skutočným raketometom.
Nebelwefer je séria odpaľovacích zariadení, ktorých pôvodnou úlohou bolo dopraviť na cieľ náboje s dymovými náložami a vytvárať tak dymovú clonu. Používať ich mala pechota pracujúca s chemickými látkami (Nebeltruppen), hoci už od začiatku vývoj sa počítalo aj s odpaľovaním rakiet s výbušnými hlavicami. Prvé dve zbrane, ktoré niesli označenie Nebelwerfer (10 cm Nebelwerfer NbW 35 a NbW 40) ešte neboli raketomety, ale ťažké mínomety a preto pre ná nie sú zaujímavé.

15 cm Nebelwerfer 41
Nebelwefer 41 (NbW 41) bol prvým masovo nasadeným raketometom v službách nemeckej pozemnej armády. Skladal sa zo šiestich hlavní kalibru 150 mm spojených do kruhu a namontovaných na lafete protitankového dela PaK 36. Rakety sa odpaľovali jedná po druhej v presne stanovenom, aby tlak vyvíjaný na konštrukciu zbrane nebol privysoký. Jedno odpálenie trvalo približne 10 sekúnd a obsluhe sa odporúčalo, aby sa pri streľbe vzdialila od raketometu na vzdialenosť aspoň 15 metrov. Kadencia dosahovala najviac 3 salvy za minútu. Rakety sa vystreľovali hromadne, batériami o sile 12 a viac raketometov.
NbW 41 mohol odpaľovať dva typy munície- 15 cm Wurfgranate 41 Spreng s dĺžkou 97,9 cm, hmotnosťou 34,7 kg (6,35 hnacie náplne, 2,5 kg výbušná hlavica), rýchlosťou 342 m/s a dostrelom 7055 m, alebo Wurfgranate 41 w Kh Nebel, ktorý bol dlhý 102 cm, vážil 35,9 kg (6,35 kg hnacie náplne3,86 kg bojová hlavica), dosahoval rovnakú rýchlosť, ako výbušný typ, ale mal trocha kratší dostrel (6905 m). Zbraň sa používala prakticky do konca vojny na všetkých bojiskách.






15 cm NbW 41

http://www.cubeupload.com/files/ab5200nbw41missiles.jpg
Rakety pre NbW 41.

21 cm Nebelwerfer 42
Krátko po zavedení NbW 41 do výzbroje sa vzhľadom na jeho úspech začali práce na zlepšenej verzii. Projektil označený ako 21 cm Wurfgranate 42 Spreng dostal nový tvar podobný klasickému delostreleckému náboju, ale špička bola dutá. Bol dlhý 1,25 m a vážil 112,6 kg (18 kg boli hnacie náplne, 10,17 kg bojová hlavica). Dosahoval rýchlosť 320 m/s a jeho dostrel činil 7850 km.
Hoci mal 21 cm NbW 42 iba 5 hlavní (vyšší počet by spôsoboval nevyváženosť pri preprave a streľbe), projektily boli omnoho účinnejšie. Táto zbraň bola postavená taktiež na podvozku PaK 36, ale bola zjednodušená. Projektily sa opäť odpaľovali elektricky postupne za sebou. 21 cm NbW 42 vstúpil do služby koncom roku 1942 a taktiež sa používal až do konca vojny v podstate na všetkých bojiskách. Rakety z 21 cm NbW 42 (pod názvom 21 cm Bordrakete) používala od roku 1943 aj Luftwaffe pri výzbroji stíhačiek Messerschmitt Bf 109 a Focke-Wulf Fw 190. Rakety sa odpaľovali zo závesníkov namontovaných pod krídlami.




21 cm NbW 42.

Na svoju dobu sa jednalo o pokrokovo riešené zbrane s malou hmotnosťou, rozmermi a dobrou mobilitou. Obe zbrane sa výborne uplatnili ako delostrelecká podpora proti pechotným a ľahko obrneným cieľom, veď tlaková vlna po výbuchu rakety, ktorá explodovala nad zemou, zabíjala až do vzdialenosti 60 metrov. Najväčšími problémami týchto zbraní bol veľký rozptyl, kvôli ktorému muselo byť vždy odpálené veľké množstvo rakiet a skutočnosť, že pri odpaľovaní vznikalo veľa prachu a dymu. Pozícia raketometnej batérie tak bola ľahko prezradená a mohla sa stať terčom odvetnej delostreleckej paľby.
Nemecké rakety kalibru 150 mm aj 210 mm zapôsobili asi na každého, kto sa s nimi stretol. Predovšetkým Američania považovali ich konštrukciu za omnoho lepšiu, ako pri vlastných raketách a preto niekoľko z nich odviezli do USA, aby ich tam podrobili rozboru. Americkou napodobeninou nemeckého originálu bola raketa kalibru 210 mm s označením T36. Používala sa pri testoch a výskumoch, ale do boja nasadená nebola. Spojeným štátom však pomohla zoznámiť sa s technológiou delostreleckých rakiet.

Panzerwefer 42
Aby sa zlepšila mobilita raketometov Nebelwerfer NbW 41, rozhodla sa Nemecká armáda montovať hlavne tejto zbrane aj na polopásové nákladné automobily, konkrétne Opel Maultier („Mulica“). Z podvozku úplne zmizla kabína posádky aj nákladová korba, ktoré nahradila plne pancierovaná nástavba zložená zo zvarených plechov s hrúbkou 10 mm na čele a 8 mm na bokoch a vzadu. Pohon zabezpečoval motor Opel s výkonom 68 koní, ktorý dával stroju najvyššiu rýchlosť 38 km/h. Za motorovou kapotou boli priestory vodiča a veliteľa. Výhľad im zabezpečovali okienka v predných a bočných stenách s uzavierateľnými poklopmi a priezormi. Za kabínou sa nachádzal uzavretý nákladný priestor. Nad ním sa nachádzal 10-hlavňový raketomet kalibru 150 mm na otočnom podstavci. Hlavne boli usporiadané v dvoch radách veľa seba. Vozidlo prevážalo 10 rakiet nabitých v raketniciach a ďalších 10 v nákladovom priestore.

Panzerwerfer 42.

Panzerwerfer 43
Toto vozidlo sa malo stať nástupcom Panzerwerfer 42 a bolo mu dosť podobné. Na polopásovom ťahači Schwerer Wehrmachtschlepper, vzadu za kabínou, bol namontovaný opäť desaťhlavňový raketomet kalibru 150 mm; hlavne boli usporiadané v dvoch radoch po päť. Vozidlo mohlo navyše slúžiť ako ťahač pre ďalší raketomet Nebelwerfer 41. Prevážalo spolu 26 rakiet, desať nabitých priamo v hlavniach raketometu, 16 v nákladnom priestore pod ním. Do tohto priestoru sa vstupovali dvojkrídlovými dverami v zadnej stene. Na bokoch trupu nad pásmi boli uzavierateľné schránky na náradie a rôzny materiál. Raketomet sa odpaľoval elektricky z kabíny vozidla. Týchto strojov vzniklo len mizivé množstvo a do bojov príliš nezasiahli, ale jednalo sa o jednu z najmodernejších zbraní svojej doby a na bojisku by obstála ešte dlho po svojom vzniku.

Schweres Wurfgerät 40 a 41
Okrem raketometov Nebelwerfer, ktoré boli postavené na lafete protitankového kanóna, vznikli v Nemecku aj tzv. Schweres Wurfgerät 40 a Schweres Wurfgerät 41 („Ťažké odpaľovacie zariadenie 40 a 41“). Jednalo sa o drevené, resp. oceľové rámy, z ktorých boli odpaľované buď 32 cm Wurfkörper M F1 50 Flamm- zápalné rakety kalibru 320 mm dlhé 128,9 cm, vážiace 79 kg (6,6 kg hnacej náplne 39,8 kg, bojová hlavica tvorená 50-timi litrami zápalného oleja (Flammöl)), s dostrelom 2028 m, alebo 28 cm Wurfkörper Spreng- trhavé rakety kalibru 280 mm s dĺžkou 1,19 m, hmotnosťou 82,2 kg (6,6 kg hnacej náplne, 50 kg bojová hlavica) a dostrelom 2138 m. Oba druhy rakiet používali rovnaký motor, boli odpaľované elektrickou iskrou a počas letu sa stabilizovali rotáciou okolo pozdĺžnej osi. Boli to nevzhľadné a rozmerné rakety so zlým aerodynamickým tvarom, ale výkonnou bojovou časťou. Ich problémom bol krátky dostrel a nízka presnosť, čo čiastočne kompenzovala sila bojovej hlavice a skutočnosť, že sa odpaľovali po salvách. Rakety boli dodávané v prenosných bedniach (Packkiste), z ktorých mohli byť rovno aj odpaľované. Najčastejšie sa však boli odpaľované v salvách po štyroch z odpaľovacieho rámu Schweres Wurfgerät 40/41. oba typy rakiet sa uplatnili predovšetkým pri bojoch v zastavaných oblastiach,  pri ničení pevností a operných bodov a pri vytváraní priehradných priehrad. Tieto zariadenia však boli veľmi nepraktické a v teréne sa s nimi ťažko manipulovalo. Do služby vstúpili tieto zbrane už v roku 1940.





Schweres Wurgerät 40/41.

Wurfrahmen 40
Čoskoro sa preto objavila myšlienka pripevniť Schweres Wurfgerät 40 a 41 na vozidlá. Prvou platformou bol polopásový transportér SdKfz 251/1 Ausf. D, ktorý mal na bokoch umiestnených 4 alebo 6 odpaľovacích schránok. Vďaka vysokej mobilite a obrovskej sile rakiet dostal tento stroj prezývku Stuka zu Fuss („Chodiaca Stuka“), oficiálny názov však znel Wurfrahmen 40. Mierilo sa jednoduchým nasmerovaním vozidla na cieľ. Obvykle sa Wurfrahmen 40 používal pri podpore obrnených jednotiek
Po obsadení Francúzska padlo Nemcom do rúk veľké množstvo obrnenej techniky, ktorú následne zaradili do výzbroje. Mnohé ukoristené stroje boli prestavané napríklad na stíhače tankov, alebo samohybné delá. Ako mobilné platformy pre Schweres Wurfgerät 40 a 41 slúžili aj ľahký tank Hotchkiss H35 a polopásové nákladné vozidlo Chenillette UE.. Prestavba francúzskych strojov prebiehala v druhej polovici roku 1943.



Wurfrahmen 40.

28/32 cm Nebelwerfer NbW 41
Táto zbraň pozostávala z šiestich odpaľovacích rámov Schweres Wurfgerät 40/41 namontovaných na kolesovom vozíku. Tri rampy boli určené pre rakety kalibru 280 mm s výbušnou hlavicou a tri pre rakety kalibru 320 mm so zápalnou hlavicou. Do služby vstúpil v roku 1941 a zotrval v nej až do konca vojny, aj keď ho v roku 1943 začali postupne nahradzovať modernejšie 30 cm Wurfkörper 42.


28/32 cm NbW 41.

32 cm raketa.

30 cm Nebelwerfer NbW 42
Jednalo sa o novšiu variantu 28/32 cm NbW 41, ktorá odpaľovala 6 rakiet 30 cm Wurfkörper 42 Spreng- trhavé rakety kalibru 300 mm dlhé 123 cm, vážiace 127 kg (15 kg hnacie náplne, 44,66 kg výbušná hlavica) počiatočnou rýchlosťou 230 m/s a maximálnym dostrelom približne 6000 metrov (v praxi sa ukázalo, že to je len okolo 4500 m). Rakety sa opäť odpaľovali elektricky a počas letu boli stabilizované rotáciou okolo vlastnej osi. Zbraň bola nasadená od konca roku 1942 do konca vojny, kde mala nahradiť staršie rakety 32 cm Wurfkörper M F1 50 Flamm a 28 cm Wurfkörper Spreng. Oproti nim mala aerodynamickejší tvar a pri jej odpálení vznikali menšie množstvo dymu a spodín, než pri iných typoch a tak bola menšia šanca, že nepriatelia pri streľbe odhalia pozíciu postavenia. 30 cm NbW 42 sa však nepoužíval príliš dlho, lebo ho mal nahradiť novší typ.

30 cm NbW 42.

30 cm Raketenwerfer 56
30 cm Raketenwerfer 56 mal nahradiť 30 cm NbW 42. podobne, ako on, bol tvorený šiestimi odpaľovacími kontajnermi, ktoré však boli namontované na podvozku protitankového dela PaK 38. Používal rovnaké rakety, ako 30 cm NbW 42, ale okrem 30 cm Wurfkörper 42 Spreng mohol odpaľovať aj rakety 15 cm. Do odpaľovacieho rámu sa vtedy vložili koľajnicové vložky, ktoré tak „znížili kaliber“ raketometu. Aj napriek rôznym zlepšeniam sa 30 cm Raketenwerfer 56 nedočkal prílišného rozšírenia a predchádzajúce typy rakiet slúžili v armáde až do konca vojny.

30 cm Raketenwerfer 56.

Nevybuchnuté 30 cm rakety nájdene spojeneckým vojakom.

8 cm Raketen-Vielvachwerfer 40
Waffen SS sa rozhodli okopírovať sovietsky raketomet Kaťuša, pretože výroba rakiet stabilizovaných krídelkami bola lacnejšia, než výroba rakiet stabilizovaných rotáciou okolo pozdĺžnej osi. Stroj bol podobný Panzerwerferu, ale namiesto 10-hlavňového raketometu kalibru 150 mm niesol na otočnom podstavci 24-hlavňový raketomet kalibru 80 mm. Hlavne boli usporiadané v dvoch radoch vedľa seba. V každej hlavni boli dve 186 cm dlhé koľajnice, takže naraz dokázal raketomet odpáliť až 48 rakiet. Plánovalo sa taktiež používať ukoristené sovietske odpaľovacie rampy. Na 8 cm Raketen-Vielfachwerfer 40 bolo prestavaných niekoľko vozidiel Sd.Kfz. 4 Mautlier a francúzskych nákladných áut Somua MCL. Sériová výroba sa nerozbehla, pretože najvyššie velenie odmietlo na túto zbraň uvoľniť výrobné kapacity.


Stumpanzer VI „Sturmtiger“
Bitka pri Stalingrade Nemcom ukázala, že nie sú dobre vybavení pre boj na krátku vzdialenosť, ku ktorému dochádzalo v uliciach miest. Vyvstala potreba ťažkej mobilnej zbrane pre podporu pechoty, ktorý by bol schopný ničiť aj veľmi dobre opevnené postavenia protivníka, budovy a zoskupenia mužov a techniky. Pri bojoch v zastavaných oblastiach viedol nepriateľ paľbu zo opevnených budov či bunkrov v ruinách miest a Nemci platili ťažkými stratami za to, že nemali prostriedok, ktorým by ich ľahko likvidovali. Na tieto účely mali Nemci k dispozícii samohybné delá StuG III a sIG 33, vyzbrojené kanónom kalibru 75, resp. 150 mm, čo však bolo nedostatočné. Navyše, StuG III sa do tohto typu bojiska nehodil a sIG 33 bol zasa slabo pancierovaný takže sa stával ľahkým terčom pre nepriateľské tanky a protitankové delá. Prebiehal vývoj ťažko pancierovaného samohybného dela Sturmpanzer IV „Brummbär“, to ale bolo vyzbrojené opäť len húfnicou kalibru 150 mm s krátkou hlavňou. V júli 1943 sa začal vývoj samohybného dela, ktoré by tvorila húfnica kalibru 210 mm na podvozku tanku Tiger I. V dobe vzniku týchto plánov však neexistovala zbraň tohto kalibru, ktorá by bola vhodná na lafetáciu na tankový podvozok. Vývoj nového typu by trval dlho a vyžadoval by si značné náklady.
Preto bol napokon prijatý návrh firmy Rheinmetall-Borsig, ktorý počítal s nainštalovaním vrhača raketových striel kalibru 380 mm RW 61 L/5,4 (RW 61- Raketenwerfer 61- „Raketomet typ 61“ L/5,4- dĺžka hlavne 5,4 ráží; jeho kódové označenie bolo Gerät 562 („Zariadenie 562“)) na podvozok tanku Pz.Kpfw. VI Tiger I. Raketomet vyvíjala firma pôvodne pre Kriegsmarine ako vrhač hlbinných náloží pre vojnové lode. Jeho vývoj a výroba prebiehala v Düsseldorfe v závode Unterlüss.
Bolo rozhodnuté, že na program bude používať len podvozky poškodených tankov Tiger I, ktoré prídu do Nemecka z frontu. Motor, prevodovka a sústava kolies zostali totožné s tankom Tiger I, čím sa ušetrili náklady. Z podvozka bola odmontovaná veža, ktorú nahradila mohutná hranatá zvarovaná nadstavba. Jej predná stena mala sklon 45°, bočné 30°. Nadstavby boli zhotovované berlínskou firmou Brandenburger Eisenwerke, podvozky upravovala firma Henschel a konečná montáž prebiehala vo firme Alkett. Predný pancier mal hrúbku 150 mm, bočné pláty 85 mm a zadná stena 80 mm. Hrúbka stropu bola 40 mm. Na jeho výrobu sa používala homogénna valcovaná niklová oceľ. Kvôli hrúbke pancierovania vzrástla hmotnosť stroja na 65 ton. V čelnej stene bol lafetovaný RW 61 L/5,4.  Nová zbraň dostala názov 38 cm RW 61 auf Sturmmörser Tiger, skrátene Sturmmörser Tiger, alebo jednoducho Sturmtiger.











http://i.cubeupload.com/tHuyop.jpg

Hlavná zbraň, raketomet RW 61, bola nabíjaná zvnútra pri elevácii 0°. Záver hlavne bol klinový, zamykaný šroubovacím mechanizmom. Ako muníciu mohla používať dva typy projektilov: výbušný Raketen Sprenggranate 4581 s hmotnosťou 345 kilogramov (145 kg z toho tvorila bojová nálož), alebo prierazný Raketen Hohladungsgranate 4582 s hmotnosťou 351 kg s kumulatívnou hlavicou, ktorá dokázala preraziť 2,5 metra železobetónu. Oba typy boli dlhé približne 1,44 metra a jednalo sa o raketa na tuhé pohonné hmoty za letu stabilizované rotáciou. Manipulácia s tak ťažkým projektilom bola veľmi náročná. Do vozidla bol nakladaný s pomocou malého žeriavu na ručný pohon na streche nadstavby. Do nej sa vstupovalo malým prielezom v blízkosti žeriavu. Pri samotnom nabíjaní rakety do hlavne vrhača potom posádke slúžila malá plošina opatrená valčekmi, po ktorých sa strela posúvala. Úsťová rýchlosť rakety bola 250 m/s. Dostrel závisel od typu použitej munície, aj od okolitej teploty. Ako maximálna hodnota sa udáva 5900 metrov, ale pri nízkych teplotách mohol klesnúť len na 4200 m. strelec používal na zameriavanie PaK ZF 3x8 (PaK- Panzerabwehrkanone- „Protitankový kanón“,  ZF- Zielfernrohr- „Zameriavaci ďalekohľad“). Námer zbrane činil 0-85°, stranový odmer bol v rozsahu +10° až -10°. Aby sa spaliny, ktoré vznikali pri odpálení nedostali do priestoru osádky, boli 31 kanálikmi v stene hlavne odvedené smerom dopredu, kde unikali otvormi okolo ústia hlavne. Zároveň ju aj chladili. Nevýhodou bolo, že pri každom odpálení takto vznikal veľký oblak ohňa a dymu, čo mohlo prezradiť pozíciu stroja. Ten sa potom mohol stať terčom odvetnej paľby, alebo útoku nepriateľského letectva a preto musel po každom výstrele meniť pozíciu. V bojovom priestore bolo možné prepravovať dvanásť kusov rakiet, trinásta mohla byť nabitá v hlavni a štrnásta sa mohla nachádzať na nabíjacej rampe. Vedľajšiu výzbroj tvoril guľomet MG 34 7,92 mm uchytený v guľovom kĺbe na čelnej stene stroja, vpravo od hlavnej zbrane a  NbK 39 Nahverteidigungswaffe ("Zbraň blízkej ochrany”), čo bol vrhač zadymovacích granátov  kalibru 90 mm. Okrem toho mala osádka vo výzbroji vlastné samopaly MP 40 kalibru 9 mm, ktorými mohla strieľať cez priezory. Osádku tvorilo päť mužov- vodič, radista, ktorý mal k dispozícii vysielačku FuG 5 a zároveň obsluhoval guľomet MG 34, strelec z hlavnej zbrane a dvaja nabíjači. Komunikovali spolu s pomocou vnútornej rádiostanice. Pôvodne sa plánovalo, že každý Sturmtiger bude sprevádzaný vozidlom s muníciou, ktoré malo byť taktiež postavené na podvozku tanku Tiger I. Do skončenia vojny sa však podarilo dokončiť len jeden kus tohto vozidla.
Prvý prototyp bol pripravený v októbri 1943 a bol predvedený Hitlerovi. Potom sa rozbehla sériová výrob, ale do konca vojny bolo vyrobených 18 kusov. Kvôli nízkemu počtu vyrobených kusov z nich nebolo možné zostaviť samostatný prápor a tak vznikli tri roty (Kompanie): Panzer Sturmmörser Kompanien (PzStuMrKp) 1000, 1001 a 1002, z ktorých každá disponovala štyrmi strojmi, hoci pôvodne ich malo byť 14.
Pôvodne síce mal byť Sturmtiger používaný ako podporná zbraň pechoty používaná proti ťažko opevneným pozíciám nepriateľa, ale keď boli Sturmtigre pripravené vojenská situácia Nemecka sa zhoršovala a Wehrmacht prechádzal z ofenzívy do defenzívy.
PzStuMrKp 1000 bola vytvorená 13. augusta 1944 a bojovala počas Varšavského povstania s dvoma strojmi. To bolo asi jediný krát, keď bol Sturmtiger použitý presne na ten účel, na ktorý bol skonštruovaný. V decembri 1944 bola prevelená na západný front, do oblasti Trier. Do bojov tam zasiahol len jeden stroj, zvyšné neboli bojaschopné kvôli technickým poruchám. V januári 1945 sa tri stroje v oblasti Elsdorf-Gemünd zúčastnili operácie Wacht am Rhein („Stráž na Rýne“), teda nemeckej ofenzívy v Ardenách. Vtedy údajne jeden výstrel zo Sturmtigra zničil naraz 3 americké tanky M4 Sherman. 23. januára bola jednotka preznačená na Sturmmörser Batterie 1000 a dostala ďalšie dva Sturmtigre. Tie potom bojovali v Alsasku v rámci operácie Nordwind („Severný vietor“), ofenzívy, ktorá mala podporiť vojská bojujúce v Ardenách
PzStuMrKp 1001 bola sformovaná v septembri 1944. V decembri toho roku bojovala v oblasti Eifelu a taktiež sa zúčastnila ofenzívy v Ardenách. 23. januára bola premenovaná na Sturmmörser Batterie 1001 a opäť dostala dva stroje navyše. Po neúspechu Ardenskej ofenzívy bojovala ešte v obranných bojoch na Rýne.
PzStuMrKp 1002 vznikla v októbri 1944, v novembri slúžila v oblasti Niehorster a potom bojovala v Ardenách. Rovnako, ako ostatným jej boli 23. januára 1945 pridelené ďalšie dva Sturmtigre a bola premenovaná na Sturmmörser Batterie 1002. Potom sa zúčastnila bojov o Reichswald a Kirchellen.







Sturmtigre neboli zlé zbrane. Ich silné pancierovanie ich robilo v podstate nezraniteľnými bežnými tankmi a zničiť ich mohol iba letecký útok, alebo ťažká delostrelecká paľba. Väčšina Sturmtigrov nebola zničená v boji, ale opustená posádkou, keď mu došlo palivo, alebo sa pokazil motor. Projektily mali veľkú ničivú silu. Na druhej strane mali stroje vysokú spotrebu paliva, boli poruchové a pri streľbe odhaľovali svoju pozíciu nepriateľom.
Korba Sturmtigra #250174 je vystavená v Deutsches Panzermuseum v Münsteri. Toto vozidlo je zapožičané od Wehrtechnisches Studiensammlung v nemeckom Koblenze.
Kompletný Sturmtiger je vystavený v tankovom múzeu v Kubinke v Rusku. Toto vozidlo bolo zajaté postupujúcou Červenou armádou v apríli 1945. 380 mm Raketenwerfer  61 je taktiež súčasťou expozície Bovington Tank Museum.



[imghttp://i.cubeupload.com/1rhiVn.jpg]http://[/img]





K tomuto článku možno priradiť ešte experimenty, ktoré s raketami uskutočňovalo vojenské námorníctvo, ale článok o tom je v sekcii námorníctvo:
http://www.panzernet.net/php/index.php/topic,4445.0.html
Zaujímate sa o zbrane z WWII alebo ich prototypy? Navštívte môj web!
www.zvlastnezbrane.estranky.sk

Ghola

  • Wehrmacht
    Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 328
  • Neexistujú zúfalé situácie, iba zúfalí ľudia
    • www.zvlastnezbrane.estranky.sk
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #4 kdy: Květen 30, 2010, 02:16:38 »
Záver
Nemecký raketový program bol len jedným z mnohých produktov faustovského prepojenia špičkovej vedy a techniky so záujmami nemeckej armády. Zneužitie vedeckého pokroku spôsobilo, že koncom vojny sa ako z Pandorinej skrinky vynorili prízraky sofistikovaných prostriedkov zabíjania. Od prevzatia moci nacistami až po koniec druhej svetovej vojny si nemeckí inžinieri mohli na svoj účet pripísať impozantný zoznam technologických noviniek: syntetické palivá a kaučuk, prúdové lietadlá, pozemný, lodný a letecký radar, projektil automaticky reagujúci na blízkosť cieľa, kumulatívne a podkalibrové strely, prístroje pre nočné videnie, mechanické kódovanie, pokrok v oblasti počítačovej technológie, schnorchel pre dieselelektrické ponorky, Waltherova turbína pre ponorky a elektrické ponorky novej generácie, akustické torpéda, inteligentné bomby a mnoho ďalších hrozivých vynálezov s ohromným vojenským potenciálom. Od roku 1939 až do konca vojny prebiehal výskum, ktorého cieľom bolo vyzbrojiť nacistickú vojnovú mašinériu atómovou bombou.
Raketový program, ktorý prebiehal v Peenemünde priniesol úžasné výsledky aj napriek tomu, že sa jednalo o priekopnícku prácu a mnoho faktov bolo zistených metódou pokus-omyl. Avšak aj napriek tomu je nutné povedať, že ak by sa vývoju rakety A4 venovala tá najvyššia priorita a ani na okamih sa v ňom nezaváhalo, mohla byť nasadená oveľa skôr a stať sa výrazným prostriedkom, ktorý by donútil Britov ku kapitulácii. To sa ale nestalo a z prvej taktickej balistickej rakety na svete sa stala iba zbraň odplaty, ktorá odčerpala veľa prostriedkov z priemyselnej výroby s veľmi malým výsledkom. Hoci ju propaganda vynášala do nebies ako „Zázračnú zbraň“, možno povedať, že v posledných mesiacoch vojny urobila viac pre morálku Hitlera, než jeho ľudu. Aj napriek tomu je ale nutné jeho snahu vybudovať arzenál útočných taktických rakiet označiť za jeden z najodvážnejších pokusov o využitie najvyspelejšej technológie a vedy vo výzbroji v období druhej svetovej vojny.
Raketomety, ktoré Nemecko nasadilo do boja od roku 1941 boli naopak veľmi účinnou zbraňou, pred ktorou mali rešpekt spojenci aj sovieti. Využitie raketového delostrelectva  Wehrmachtom možno porovnávať s armádami dnešnej doby. Ani tie však nedokázali zabezpečiť nacistom ich vysnívané konečné víťazstvo.
Tajné zbrane a ich dokumentácia padla po vojne do rúk víťazným mocnostiam, ktoré z nej čerpali pri vlastných výskumoch. Lety do vesmíru, raketové delostrelectvo a moderné taktické rakety sú tak dedičstvom vedcov, ktorí pracovali v nacistickom raketovom programe.
Zoznam použitej literatúry
John Cornwell: Hitlerovi vědci
Joachim Dressel a Manfred Griehl: Německá raketová letadla: vývoj převratné techniky 1933-1945
Manfred Griehl: Luftwaffe nad Amerikou
Martin Middlebrook: Nálet na Peenemünde
Thomas Mehner a Petr Vokáč: Hitlerovy tajné zbraně
Kurt Rieder: Tajné zbrane Tretej ríše
Lukáš Vising a Štěpán Kotrba: Ruské balistické rakety,  ATM12/2008
http://en.wikipedia.org/wiki/15_cm_Nebelwerfer_41
http://en.wikipedia.org/wiki/21_cm_Nebelwerfer_42
http://www.astronautix.com/lvs/a2.htm
http://www.astronautix.com/lvs/a3.htm
http://www.v2rocket.com/start/makeup/design.html
http://www.v2rocket.com/start/deployment/mobileoperations.html
http://www.astronautix.com/lvs/a4b.htm
http://www.astronautix.com/lvs/a5.htm
http://www.astronautix.com/lvs/a9a10.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/Aggregate_%28rocket_family%29
http://en.wikipedia.org/wiki/Bombing_of_Peenem%C3%BCnde_in_World_War_II
http://www.v2rocket.com/start/chapters/peene/peenemuende.html
http://www.lonesentry.com/articles/rocket/index.html
http://www.luft46.com/prototyp/he176.html
http://www.luftarchiv.de/flugkorper/a9_a10.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_V-2_test_launches
http://en.wikipedia.org/wiki/Mittelbau-Dora
http://en.wikipedia.org/wiki/Mittelwerk
http://en.wikipedia.org/wiki/Nebelwerfer
http://zmv-web.co.cc/?p=888
http://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Crossbow
http://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Paperclip
http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/samohybky/ostatnisamohybky.php
http://en.wikipedia.org/wiki/Panzerwerfer
http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/polopasy/werfer43.php
http://en.wikipedia.org/wiki/Peenem%C3%BCnde
http://www.astronautix.com/sites/peeuende.htm
http://www.palba.cz/viewtopic.php?t=37&highlight=nebelwerfer
http://www.v2rocket.com/start/chapters/mittel.html
http://www.v2rocket.com/start/chapters/peene/oslo_report.html
http://www.peenemuende.de/index.php?id=40&L=1
http://www.stelzriede.com/ms/html/sub/marshwvr.htm
http://www.astronautix.com/lvs/v2.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/V-2
http://www.absoluteastronomy.com/topics/V-2_rocket
http://www.militaryfactory.com/munitions/detail.asp?munitions_id=Rocket-V2
http://www.luftarchiv.de/flugkorper/v2.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/Verein_f%C3%BCr_Raumschiffahrt
http://en.wikipedia.org/wiki/Wernher_von_Braun
http://en.wikipedia.org/wiki/Wurfrahmen_40
Zaujímate sa o zbrane z WWII alebo ich prototypy? Navštívte môj web!
www.zvlastnezbrane.estranky.sk

Ghola

  • Wehrmacht
    Oberleutnant - nadporučík
  • Příspěvků: 328
  • Neexistujú zúfalé situácie, iba zúfalí ľudia
    • www.zvlastnezbrane.estranky.sk
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #5 kdy: Květen 30, 2010, 02:28:01 »
Aj s príspevkom o raketových experimentoch Kriegsmarine a kapitole venovanej komplexu v Peenemünde (o ňom (snáď) vznikne rozsiahlejší článok v budúcnosti) je toto podstatne rozšírená verzia mojej stredoškolskej odbornej činnosti. Na slovenskom celoštátnom kole, ktoré sa konalo tento rok som sa s touto prácou umiestnil na piatom mieste. Verím, že sa vám bude páčiť.
Zaujímate sa o zbrane z WWII alebo ich prototypy? Navštívte môj web!
www.zvlastnezbrane.estranky.sk

rase

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 2848
  • Za zásluhy o rozvoj fóra. Uděleno: 9. listopadu 2007 Za 1 rok aktivní činnosti na fóru. Uděleno: 23. prosince 2007 Za 2 roky aktivní činnosti na fóru.  Uděleno: 8. prosince 2008
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #6 kdy: Srpen 21, 2011, 08:12:02 »
Perfektní článek. Paradoxně je velkou nevýhodou tohoto článku právě jeho obsáhlost, což jej činí nečitelným. Většina čtenářů se totiž zasekne jen na části která je zajimá. Já se osobně zasek na civilních strojích s raketovým pohonem, šipkovitých raketách Rheinbote a velice mě překvapila špionážní stíhačka na bázi A6. Možná by plně stačilo kdyby tyto vynálezy byly rozděleny na jednotlivé vynálezy (co stroj to článek) ale jelikož se jedná o souhrnnou práci, tak je toto řazení pochopitelné. Velice povedený článek - jen víc takových
"Prasata! Chcete snad žít věčně?!" Fridrich Veliký, král pruský, v bitvě u Leuthenu, 1757

Korchon

  • Wehrmacht
    Leutnant - poručík
  • Příspěvků: 298
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #7 kdy: Červenec 07, 2012, 07:10:47 »
Je pravda že jediným výstřelem zničil 4 Shermany?
My vyhráváme díky našim Tygrům!

jugen

  • Wehrmacht
    Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 536
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #8 kdy: Červenec 07, 2012, 07:18:17 »
Áno.

Korchon

  • Wehrmacht
    Leutnant - poručík
  • Příspěvků: 298
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #9 kdy: Červenec 08, 2012, 01:04:48 »
To je užasné. Jak se to mohlo povést? To ta raketa byla tak silná?
My vyhráváme díky našim Tygrům!

jugen

  • Wehrmacht
    Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 536
Re: Rakety v službách nemeckej armády 1933-1945
« Odpověď #10 kdy: Červenec 08, 2012, 01:34:39 »
Citace
Je zdokumentováno, že v lednu roku 1945 zničila jediná střela ze Sturmtigeru dopadnuvší do skupiny amerických tanků, najednou tři tanky Sherman.

Zdroj Panzernet.