Autor Téma: Krvavá Tarawa  (Přečteno 4704 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1545
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Krvavá Tarawa
« kdy: Říjen 16, 2009, 03:20:42 »
Úvod

Strategický plán Američanov po víťazstve na Guadalcanale predpokladal postupný útok na Japonsko z dvoch smerov : za prvé cez Bismarckovo súostrovie a Filipíny a za druhé cez Marshallove súostrovie a Karolíny. Keďže sa však priamy útok na Marshallove ostrovy ukázal ako veľmi obtiažny, ba priam až neuskutočniteľný, rozhodol Výbor náčelníkov štábov, že budú obsadené atoly nachádzajúce sa v Gilbertovom súostroví : Tarawa, Abemamy a Makin. Kódové označenie operácie znelo Galvanic. K útoku na Betio (hlavný ostrov atolu Tarawa) bola určená 2 divízia námornej pechoty pod velením generálmajora Juliana C. Smitha. Priamu podporu vylodeniu zaisťoval Južný útočný zväz kontradmirála  Harryho W. Hilla pozostávajúci z 16 transportných, 1 veľkej výsadkovej lode, 3 bitevných lodí (Maryland, Tennessee, Colorado), 2 ťažkých (Portland, Indianapolis), 3 ľahkých krížnikov (Birmingham, Santa Fe, Mobile), 5 doprovodných lietadlových lodí a 21 torpédoborcov. Leteckú podporu ďalej zaisťovali lietadlové lode skupiny 50.2 Essex, Bunker Hill, Independence kontradmirála Montgomeryho 50. operačného zväzu.  Ako je vidieť vyčlenili Američania pre útok rozsiahle pozemné aj námorné sily.



Ostrov Betio a japonská obrana

Tarawa je trojuholníkový korálový atol, ktorý pozostáva asi z asi 24 ostrovčekov, pričom Betio, nachádzajúci sa v južnej časti, je hlavným z nich. Dosahuje rozlohu asi 5 km štvorcových a väčšinu povrchu pokrývalo letisko s príjazdovými dráhami. Veliteľ japonskej posádky kontradmirál Keiči Šibasaki práve tu sústredil veľkú väčšinu 5236 mužov, ktorých mal k dispozícii. 4836 z nich boli vojaci (1497 mužov námornej pechoty, 1122 mužov z 3. zvláštneho útvaru zaistenia základní, 2217 ženistov), zvyšok tvorili kórejskí robotníci bez väčšej bojovej hodnoty. Obrancovia mali k dispozícii 20 pobrežných diel ráže od 80 mm do 203 mm, desať 75 mm horských húfnic, šesť 60 mm diel, deväť 37 mm poľných diel, ďalej delá protilietadlovej obrany letiska a veľké množstvo ľahkých a ťažkých guľometov. Japonský veliteľ chcel Američanov zničiť už na pláži a preto dal do pobrežných vôd aj na breh umiestniť dvojité zátarasy z ostnatého drôtu, rôzne druhy prekážok, ktoré mali spomaľovať postup plavidiel a taktiež ich navádzať do miest krytých japonskou paľbou.  Položil pomerne veľké množstvo protipechotných a protitankových mín, dal vykopať protitankové priekopy a na plážach boli vytvoriť steny z kmeňov paliem, za ktorými boli umiestnené palposty pre guľomety a automatické zbrane. Veliteľské stanovištia, muničné sklady, komunikačné sklady boli postavené z posilneného betónu. To všetko bránil početný (na veľkosť ostrova) a na všetko odhodlaný nepriateľ.


japonské delá na ostrove Betio

Priebeh operácie :

1. DEŇ
Američania určili za miesto vylodenie pláže na severnej časti ostrova označených ako Červená 1, Červená 2, Červená 3. Lode palebnej podpory zahájili paľbu o piatej ráno 20. novembra 1943, pričom japonské pobrežné batérie im neúspešne sekundovali. Potom nasledoval nálet palubných lietadiel a opätovné ostreľovanie, počas ktorého mínolovky vyčistili priechod do lagúny. Prvé 3 vlny námornej pechoty prepravovali k brehu obojživelné traktory. Na pláži Č1 sa mal vylodiť 3. prápor 2. pluku, na pláži Č2 2. prápor 2. pluku,  na pláži Č3 zase 2. prápor 8. pluku. 1. prápor 2. pluku námornej pechoty bol rezervou pluku, zatiaľ čo zvyšné dva prápory 8. pluku predstavovali divíznu rezervu (posledný tretí pluk 2. divízie námornej pechoty tvoril zálohu 5. výsadkového zväzu). Traktory mali doraziť k brehu o 9. hodine ale kvôli silnej japonskej paľbe, ktorá poškodila veľké množstvo traktorov, dorazil ako prvý 3. prápor na pláž Č1 o 9:10, 7 minút neskôr dosiahli pobrežnej línie traktory 2. práporu na pláži Č3 a ako posledný o 9:25 sa začali škriabať z traktorov mariňáci 2. práporu na pláži Č2. Všetky vylodené jednotky sa okamžite dostali do ťažkej nepriateľskej paľby. Na pláži Č2 mali námorní pešiaci situáciu mierne uľahčenú blízkou delostreleckou podporou dvoch torpédoborcov. Ďalšie vlny námornej pechoty boli už naložené vo výsadkových člnoch. Tu sa však objavil obrovský problém, hĺbka vody nepostačovala  pre takéto člny s nízkym ponorom, aby sa dostali až k pláži. Jednotlivé skupinky námorných pešiakov museli teda preliezť boky plavidiel a vydať sa na strastiplnú cestu dlhú niekedy až 400 metrov smerom k pláži. Po celú cestu boli zasypávaní hustou japonskou paľbou, ktorá im pôsobila veľké straty. Ďalším nepriaznivým dôsledkom bolo roztrúsenie a pomiešanie jednotlivých jednotiek, ktoré neumožňovalo efektívne velenie. Už pred desiatou musel plukovník Shoup (veliteľ 2. pluku a veliteľ úvodného sledu)  povolať rezervný 1. prápor 2. pluku, aby pomohol na pláži Č2. Ten však taktiež utrpel veľké straty, keď sa okolo pol dvanástej na pláži vylodil. Napriek tomu, že predmostie bolo len ťažko možno považovať za dostatočné (v skutočnosti jeho hĺbka zväčša dosahovala len pár metrov pláže) rozhodol veliteľ 2. divízie, že je čas poslať na ostrov ďalšie jednotky. 3. prápor 8. pluku okamžite obdržal rozkaz pripraviť sa k presunu na ostrov. Prvá vlna práporu smerovala k pláži Č3, ale ako už mnohokrát predtým sa člny nedokázali dostať až k pobrežiu a preto museli mariňáci absolvovať pochod k plážam vodou, ktorá miestami dosahovala nad hlavu a to všetko pod ťažkou japonskou paľbou. Plukovník Shoup preto prikázal zostávajúcim vlnám aby využili pochybnú obranu móla a pozdĺž neho sa dostali až na breh. Napriek týmto posilám však zostávala situácia na ostrove neprehľadná a postup sa rátal na niekoľko metrov, väčšinu času však zostávali muži pribití k zemi intenzívnou streľbou. Ani tanky, ktoré mali útok podporovať nemali veľký úspech. Na každej z pláží sa vylodila jedna tanková čata. Na pláži Č1 sa na breh okolo 11.30 podarilo dostať dvom tankom. Netrvalo dlho a jeden z nich bol dvakrát zasiahnutý a musel sa stiahnúť, zatiaľčo druhý bol kompletne zničený. Na plaži Č2 pristáli 3 tanky, ktoré okamžite začali vypomáhať ťažko skúšanej pechote a likvidovať guľometné hniezda a pešiakov v zákopoch. Dva boli nakoniec z akcie vyradené, jeden z končil v kráteri po granáte a druhý padol za obeť mínam. Podobne sa viedlo 4 tankom na pláži Č3, kde po niekoľkých hodinách činnosti bol prvý zničený vlastným bombardérom a ďalšie 2 nepriateľskou paľbou.  Z tankovej roty teda na konci dňa zostal nepoškodený jediný tank. V skorých poobedňajších hodinách sa na pobrežie vydal aj zástupca veliteľa brigádny generál L.D. Hermle. Rozkaz, ktorý mu prikazoval prevziať velenie nad všetkými vylodenými jednotkami sa však niekde stratil a preto veliteľské povinnosti naďalej vykonával plukovnik Shoup. Situácia inváznych jednotiek na konci dňa bola stále neistá. Nebola vytvorená súvislá obranná línia. Našťastie pre Američanov sa japonské jednotky nepokúsili v nočných hodinách o obávaný protiútok. Generálmajor Smith sa vyjadril, že tým vlastne kontraadmirál Šibasaki prehral bitku o Betio. Na jeho obranu je možné povedať, že zrejme nemohol zaútočiť aj keby chcel v dôsledku ťažkých strát a najmä úplnej strate spojenia s podriadenými jednotkami. Nikdy potom už nebolo predmostie také zraniteľné.



2. DEŇ
V deň D +1 (21. november) bolo predmostie 2. divízie námornej pechoty stále veľmi krehké. Po niekoľkých hodinách strávených v člnoch, rozkaz vylodiť sa konečne dorazil k veliteľovi 1. práporu 8. pluku majorovi Haysovi. Jeho jednotka vstúpila na pobrežie okolo 6.30 ráno, konkrétne na pláži Č2. Japonci čerstvé americké jednotky opäť privítali zdrvujúcou paľbou automatických zbraní a spôsobili im ťažké straty. 2 prápory 2. pluku, ktoré držali pozície v strede obrannej línie preto podnikli niekoľko odhodlaných útokov, aby uľahčili vyloďujúcim sa mariňákom. Spolu s práve prisunutými posilami sa nakoniec týmto jednotkám v poobedňajších hodinách podarilo preraziť skrz japonské jednotky zakopané v centrálnej časti letiska a preniknúť až na opačné pobrežie, čím vlastne rozdelili ostrov a jeho obrancov na dve izolované časti. V tom čase príliv dostatočne zdvihol vodnú hladinu  v lagúne, a tak k pobrežiu dorazili člny s nákladom delostrelectva a toľko potrebných tankov. Potom ako na veliteľstvo došla správa, že časť obrancov sa z východnej časti ostrova sťahuje na blízky ostrovček Bairiky. 1. prápor 6. pluku bol vyslaný, aby tomu urobil prietrž, čo sa mu aj s podporou letectva podarilo. Na opačnej (tzn. západnej časti ostrova) prešiel do útoku aj 3. prápor. Vďaka výbornej spolupráci delostreleckých pozorovateľov a blízkou palebnou podporou torpédoborcov sa majorovi Ryanovi  a jeho mužom podarilo zaistiť Zelenú pláž pri relatívne malých stratách. Vo večerných hodinách sa tu preto mohol nerušene vylodiť 2. prápor 6. pluku majora Jonesa. Situácia na ostrove sa začala pomaly ale iste obracať v prospech Američanov a ich postavenie bolo už oveľa pevnejšie, zatiaľčo podmienky japonských obrancov sa hodinu od hodiny zhoršovali. Aby toho nebolo málo bol vo svojom veliteľskom stanovišti zabitý veliteľ posádky admirál Šibasaki. Naopak americký veliteľ plukovník Shoup mohol rádiom podať nasledujúce hlásenie : „Straty : veľké. Počet mŕtvych : neznámy. Bojová situácia : vyhrávame.“



3. DEŇ
Pre tento deň mali Američania v pláne generálny útok na japonské pozície. Z zelenej pláže mal vyraziť 1. prápor 6. pluku, preraziť cez obranné línie na území letiska a spojiť sa s 1. práporom 2. pluku na južnom pobreží Betia. Úlohou amerických jednotiek v strednej časti (2. a 3. prápor 8. pluku a 2. prápor 2. pluku) bolo zamerať svoj nápor smerom na východnú časť ostrova a postupovať týmto smerom. Na zelenej pláži ako posila pristál 3. prápor 6. pluku. Väčšinu dňa námorní pešiaci podporovaní, tankami, delostrelectvom, letectvom a plameňometmi strávili likvidáciou bunkrov, guľometných hniez a pobíjaním japonských pešiakov, ktorí sa vo väčšine prípadov odmietali vzdať. Ku koncu dňa sa americký postup zastavil na východnom okraji letiska, čím územie kontrolované obrancami zredukovali na úzky výbežok pevniny a niekoľko izolovaných ostrovčekov odporu. Napriek beznádejnej situácii však obrancovia neuvažovali o kapitulácii a preto sa vo večerných hodinách vo veľkom štýle vyrútili proti americkým postaveniam v jednom zo slávnych banzai útokov (mnohí z fanatických útočníkov doňho šli nahí a vyzbrojení len sečnými a bodnými zbraňami). Pod prudkým náporom sa línia 6. pluku prehla ale neprelomila, väčšina Japoncov bola počas výpadu zabitá. Táto udalosť vyčerpala posledné sily japonských jednotiek a preto ich odpor nasledujúci deň už bol viac menej symbolický.



4. DEŇ a ZÁVER
Nasledujúce ráno sa americkým námorným pešiakom naskytol pohľad na niekoľko stoviek pobitých japonských vojakov ako výsledok nočných útokov. Zbytok ostrova už bol dobitý relatívne rýchlo a odhliadnúc od niekoľkých stále sa ukrývajúcich nepriateľských sniperov, bol ostrov Betio o 13.12 po 76 hodinách tvrdých bojov prehlásený za zabezpečený. Na ostrove bola vztýčená americká a britská vlajka.
Čo sa týka strát : Američania zaknihovali 990 mŕtvych (z toho 57 dôstojníkov) a 3301 ranených (z toho 111 dôstojníkov). Japonská posádka bola vyhladená takmer celá : zo 4836 mužov padlo do zajatia len 17 japonských vojakov a 129 kórejských robotníkov. Zvyšok padol. V dôsledku výšky amerických strát sa čoskoro objavili kritické ohlasy na túto operáciu a to nie len spomedzi radových občanov ale aj poslancov a senátorov.
Známy veliteľ námornej pechoty Vandegrift v decembri 1944 odpísal jednému vplyvnému senátorovi ohľadom výčitiek týkajúcich sa dobývania Tarawy toto : „ ...zo všetkých foriem útočných operácií je útočná vyloďovacia operácia považovaná všetkými vojenskými odborníkmi za najobtiažnejšiu a najtvrdšia zaplatenú. Straty na Tarawe boli ťažké, ale ťažké budú aj straty pri všetkých budúcich útokoch tohto druhu...V prípade malého ostrova ako bola Tarawa...môže nepriateľ sústrediť svoje sily proti akémukoľvek pokusu o vylodenie...Útočník sa pokúša zlomiť odpor námornou delostreleckou paľbou leteckým bombardovaním. Tam, kde sú vybudované veľmi odolné obranné zariadenia, ako tomu bolo na Tarawe, má však delostreľba a bombardovanie je čiastočný efekt. Množstvo nepriateľských zariadení zostane operatívnych a je potreba čeliť paľbe, ktorá z nich prichádza. Nikto neľutuje straty utrpené pri takomto útoku viacej ako sama námorná pechota. Nikto si neuvedomuje lepšie ako námorná pechota, že do Tokia nevedie široká cesta. A musíme zoceliť náš národ tak, aby to pochopil aj on.“




americká vlajka na dobytom ostrove Betio
The only easy day was yesterday.

Sahidko

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1545
  • Za 1 rok aktivní činnosti na fóru.   Uděleno: 26. července 2008
Re: Krvavá Tarawa
« Odpověď #1 kdy: Říjen 16, 2009, 03:29:38 »
Ďalšie fotky :

mŕtvi námorní pešiaci na inváznej pláži

vyradený obojživelný traktor (LVT)

americký tank zneškodnený japonskou paľbou

pláž po boji, v popredí zničený japonský tank

betonové veliteľské stanovisko s japonským tankom
The only easy day was yesterday.