Znak 6. armády
6. armáda bola zničená počas bojov v Stalingrade 31.1.1943 a znovusformovaná v marci 1943.
Velitelia:
Generalfeldmarschall Walter von Reichenau (20.10. 1939 - 1.1. 1942)
Generalfeldmarschall Friedrich Paulus (1.1. 1942 - 31.1. 1943)
Generaloberst Karl Hollidt (5.3. 1943 - 22.11. 1943)
General der Artillerie Maximilian de Angelis (22.11. 1943 - 19.12. 1943)
Generaloberst Karl Hollidt (19.12. 1943 - 8.4. 1944)
General der Artillerie Maximilian de Angelis (8.4. 1944 - 17.7. 1944)
General der Artillerie Maximilian Fretter-Pico (17.7. 1944 - 22.12. 1944)
General der Panzertruppe Hermann Balck (23.12. 1944 - 8.5. 1945)
História:
6. armáda bola založená 10. októbra 1939. V prvých mesiacoch vojny bola dislokovaná na západnom fronte v oblasti mesta Kleve, kde plnila zabezpečovacie a defenzívne úlohy v súvislosti s možným francúzskym útokom po napadnutí Poľska. 10. mája 1940 sa zapojila do bojov na západe. Od toho dňa až do 19. júna 1940 úspešne bojovala v Belgicku, Holandsku a potom vo Francúzsku. Po jeho kapitulácii sa presunula do severozápadného Francúzska a tu sa pripravovala na operáciu Seelowe- teda pripravované vylodenie v Británii po získaní prevahy vo vzdušnom priestore. Po odvolaní tejto operácie sa od konca apríla 1941 až do začiatku operácie Barbarossa postupne presúvala a sústreďovala v oblasti Haliče ako súčasť skupiny armád Juh. Za prvý mesiac sa armáda prebojovala z oblasti Haliče a Volyne k riekam Bug a Styr. Neskôr prenikla k Dnepru, vybudovala si predmostia na jeho východnom brehu a zúčastnila sa bojov o Kyjev. V októbri dosiahla rieky Donec a Psjol. Na jar 1942 vybojovala bitku o Charkov. Jednalo sa odrazenie sovietskej ofenzívy v tejto oblasti. 6. armáda sa následne mala zúčastniť pochodu k Volge a zisku kaukazských ropných polí - operácia Blau. 13. júla 1942 prebehla reorganizácia skupiny armád Juh. 6. armáda bola podriadená veliteľstvu Skupiny armád B maršala Maximiliana von Weichsa. Skupina armád B mala za úlohu prekročiť Volgu a dosiahnuť pobrežie Kaspického mora pri meste Astrachaň. V auguste a septembri obkľúčila 6. armáda menšie jednotky červenoarmejcov o celkovej sile asi 40 000 mužov v oblasti medzi riekami Don a Volga. Nemecký postup zatlačil sovietske jednotky ďaleko na východ. Pred 6. armádou stál Stalingrad s jeho obrovskými priemyselnými komplexami. V auguste podnikla Luftwaffe nálet na mesto s devastujúcimi účinkami. Nemci podnikli útok na mesto no očakávaný rýchly zisk Stalingradu sa nenaplnil. 6. armáda sa zaplietla do pouličných bojov, ktoré ju stáli množstvo síl. Boje sa naťahovali a Paulus bol nútený nasadiť do bojov v meste všetky svoje zálohy, krytie jeho roztiahnutých krídel, ktoré na juhu siahali hlboko do stepi a na severe sa tiahli pozdĺž rieky Don boli použité slabé rumunské a maďarské vojská. 17. októbra 1942, v období vrcholiacich bojov v meste mala armáda 17 divízií, s dovedna asi 334 000 mužmi. Počas pouličných bojov v oblasti Stalingradu 6. armádu zastihla zima a nedostatočný prísun zásob, ktorý dlhodobo viazol, v dôsledku preťaženosti železničných komunikácií. 19. novembra 1942 prešli Sovieti do protiofenzívy. Po útoku sovietskych vojsk sa 6. armáda dostala do obkľúčenia. Paulus urýchlene zorganizoval obranu a zaistil tylo pred úplným zhrútením pod tiažou sovietskych prielomov. Armáda vyše dva mesiace viazala početné sovietske sily, ale od druhej polovice januára 1943 sa nachádzala v natoľko zlom stave, že prestávala klásť efektívny odpor. Paulus sa so svojim štábom vzdal 31. januára 1943. Zbytky jej XI. zboru pod velením Karla Streckera boli obkľúčené v továrni na traktory a kládli odpor ešte nasledujúce 3 dni - do 2. februára 1943. Aj keď to nebol definitívny koniec 6. armády, bola to najhoršia porážka, akú dovtedy Nemecko vo vojne utrpelo. Do zajatia sa dostalo asi 91 000 vojakov, z ktorých väčšina bola v zlom fyzickom stave v dôsledku podvýživy. Po tom čo v zajateckých táboroch prepukol škvrnitý týfus asi polovica z nich do nasledujúcej jari zomrela. Následný dlhodobý pobyt v zajatí prežilo len okolo 5 - 6000 z nich. Ešte počas obliehania v Stalingrade sa začalo formovanie novej 6. armády. Jej jadro tvorili vojaci, ktorých evakuovali zo Stalingradu, alebo im neumožnili návrat z dovoleniek, po tom, čo sa armáda ocitla v obkľúčení, jej podstatnú časť tiež tvorili jednotky armádnej skupiny Hollidt. Oficiálne vznikla 5. marca 1943, velil jej generál Karl Adolf Hollidt. Zúčastnila sa bojov na Ukrajine a v Rumunsku a znovu utrpela porážku pri Kišiňove. 6. armáda tak bola jedinou nemeckou armádou, ktorá bola trikrát zničená v obkľúčení. V tomto období sa v jej velení dvakrát vystriedali Hollidt s generálom de Angelisom. V októbri 1944 sa 6. armáde podarilo v bitke o Debrecín obkľúčiť a zničiť tri sovietske tankové zbory. V tomto čase sa pod velenie 6. armády dostala aj maďarská 2. armáda a pod vedením Maximiliana Frettera-Pica bola známa ako Armeegruppe Fretter-Pico (armádna skupina Fretter-Pico). Tieto jednotky sa zúčastnili bitky o Budapešť a operácie Konrad, čo bol protiútok v oblasti jazera Balaton, ktorého úlohou bolo preraziť obkľúčenie Budapešti. Operácia však nebola úspešná a do konca marca 1945 jednotky 6. armády ustúpili do blízkosti Viedne, kde sa pokúšali zastaviť viedenskú operáciu a boli nútené ustupovať ďalej na západ. Armáda, ktorej od 23. decembra 1944 velil generál Hermann Balck, sa vydala do rúk amerických vojsk 9. mája 1945.
zdroj:
www.valka.cz www.feldgrau.com sk.wikipedia.org
