V roku 1942 nadviazali Leningradské strojárske závody na pokusy o vytvorenie samohybného dela, o ktoré sa snažili Sovieti už v 30. rokoch. Na podvozkoch T-26 vyrábali samohybné delo, vyzbrojené 76mm pechotným kanónom. Bolo označené ako SU-76P ,,Samochodnaja ustanovka", kde "P" v názve znamená pluková. Okrem tohto pokusu existovali ešte iné experimenty a prototypy. Asi najdôležitejším sa stali OSA-76 ,,Obščevojskovaja samochodnaja artileria" (celovojskové samohybné delo), ktoré sa vyrábalo v Gorkovského automobilovom závode (GAZ) a samohybné delo závodu č. 37, obe boli na podvozku T-60 a T-70. Výzbroj tvorilo 76,2mm delo ZIS-3.
Na základe týchto prototypov zadalo 19. októbra 1942 ministerstvo obrany konštruktérom GAZ-u a Kolomenského závodu č. 38, pripraviť do sériovej výroby ľahké samohybné delo na podvozku T-70 vyzbrojené divíznym delom ZIS-3Š ,,Šturmová" (útočné). 9. decembra bola do výroby prijatá verzia Kolomenského závodu a označená ako SU-76. Poháňali ju dva motory GAZ-202 a štvorčlenná posádka pracovala v polootvorenom priestore. Do konca roka bolo vyrobených 26 kusov. V máji 1943 na základe získaných bojových skúseností zaviedli do výroby SU-76M ,,Modernizovana" (vylepšená verzia). Hlavné zmeny sa týkali podvozku a pohonnej jednotky. Do júna 1945 bolo vyrobených okolo 12 000 týchto samohybiek, čo tvorilo asi 60% všetkých sovietskych samohybných diel. Vyrábali ich v 3 závodoch - č. 38, 40 a GAZ.
SU-76 bola prijatá posádkami rôzne o čom svedčia aj prezývky, ktoré tento stroj dostal. Uvediem napr., že tejto samohybke prischol názov ,,Suka" , ale iný jej hovorili ,,Kolombína". Prvá prezývka vznikla preto, lebo sovietsky velitelia nepochopili určenie SU-76 a používali ho ako tank.
SU-76 slúžili v samostatných plukoch a brigádach. Ich najväčšou výhodou bola nízka hmotnosť a dobrá ovládatelnosť. To im umožňovalo dobre spolupracovať s pechotou a 76mm delo bolo dostačujúce na ničenie pancierových cielov. Delo bolo možné použiť aj na nepriamu paľbu. Najväčšou slabinou bol polootvorený priestor pre posádku, ktorá bola tým pádom zraniteľná paľbou ručných zbraní.
SU-76I ,,inostrannaja" (cudzia)
Ide o prerábky nemeckých strojov (Pzkpfw. III a Stug.) a ich prezbrojenie kanónom ZIS-3. Tieto prerábky sa prevádzali v evakuovanom závode 37, no začiatkom roka, po víťazstve pri Stalingrade sa práce rozbehli vo väčšej miere.
Dohromady bolo vyrobených asi 1200 kusov. Na začiatku roka 1944 boli tieto stroje stiahnuté a zastavilo sa prerábanie. Na miesto všetkých SU-76I nastúpili SU-76M.